Národ slovenský a štát slovenský

„Národ slovenský po tísícročnej prestávke, po dlhoročných bojoch za svoje národné práva, má svoju vládu, má svoj snem, buduje si svoj štát, ktorý je orgánom jeho suverenity, vykonávateľom jeho vôle, je ochrancom jeho záujmov. Nikdy viac sa nesmie sťať, aby národ slovenský dostal sa do protivy so svojím štátom. Od 6. októbra 1938 národ slovenský a štát slovenský je jedno a to isté: rozkvet a úpadok jedného znamená úspech alebo rozpad druhého. Byť slovenským vlastencom a ideálnym národovcom znamená byť oddaným budovateľom štátu slovenského. Láska k národu slovenskému konkretizuje sa v oddanosti a vernosti k štátu slovenskému. K hodnotám národným, za ktoré sme sa oduševňovali, ako je reč, spev, výšivka, folklor slovenský, pristupuje teraz zákon slovenský, úrad slovenský, daň slovenská, armáda slovenská atď., lebo máme už nielen svoj národ, ale máme a budujeme svoj štát.“

Takto zreteľne, takto jasne sa hovorilo v sneme slovenskom 21. februára 1939 tri týždne pred historickým dňom 14. marcom 1939. Keď ten istý parlament jednomyseľne vyhlásil samostatnosť slovenského štátu, urobili tak zákonití predstavitelia národa slovenského 18. decembra 1938 svolení poslanci snemu slovenského, ktorí 18. januára 1939, v deň otvorenia snemu slovenského, počuli tiež slová prípitku predsedu vlády:

Nebudeme otrokmi žiadnej ideológie – reálne chápaný záujem národa slovenského bude našou jedinou ideológiou, aby sme za každých okolností zabezpečili život a budúcnosť národa slovenského. Čo tomuto životu slúži, čo túto budúcnosť podporuje a zabezpečuje, to bude našou ideológiou, ktorej budeme verne a do všetkých dôsledkov slúžiť. Diktát reálneho záujmu národa slovenského musí nám byť vždy najvyšším príkazom.[1]

 

[1]: Úvodná časť reči predsedu slovenskej vlády Dr. Jozefa Tisa, ktorá odznela 30. marca o 17 hodine v slovenskom rozhlase. Čelá reč je uverejnená v Slováku z 1. aprila 1939 na strane 3.

 

pripravil Peter Sliacky