Emanuel Teodor Böhm

V jednoduchom človeku, veľká sila drieme,

hlúpy sa len sťažuje, postaviť sa nevie.

Múdry ale premýšľa, vedomý si zloby,

odhodlaný postaviť sa za vlasť, otcov hroby.

 

Keď k národu sa hlási, žiadnej krivdy nemá,

pri osude slovenskom sa jeho srdce zviera,

a predsa je sledovaný, hanený a bitý,

má to veru hlbší zmysel, bratia moji, skrytý.

 

V dobrých časoch postaviť sa, to vie hádam každý,

ale kde sú potom všetci, keď sa zatýka či vraždí?

Niektorí boj nevzdajú, hoc ťažký život príde,

beda ale tomu, čo z cesty zradne zíde!

 

Či nebol si i Ty, profesor, ťažko skúšaný?

Či nevyhodili Ťa z práce hoc bol si bez hany?

Prestal si sa hádam biť, keď prvá hrozba padla?

Ostal si stáť vzpriamený, ako svieca hradná.

 

Len taký človek, čo vlasť v srdci nosí,

Boha denne o jedno jediné vždy prosí.

Nech mu dáva silu prekonávať strach,

nech rýchlo vstane, hoc skončí na kolenách.

 

Vlasť sa brániť nevie pred nepriateľskou zbraňou,

päsťou, rukou zovretou stoj preto verne za ňou!

Niekto silou mužnou bráni, iný hrotom pera,

je to cesta jednaká, ktorú vedie statočnosť a viera.

 

Podajme si ruky, zbratajme sa skôr,

ako príde deň, keď spustí sa už boj.

Jednotlivec, skupinka, nemá predsa silu,

ochrániť vlasť jedinú, srdcu nášmu milú.

 

S rozumom a odvahou spojme teda sily,

aby sme jak celok štátnosť ubránili.

 

Kika