Neokominterna v akcii alebo: Torquemada večne živý
Presnejší názov by hádam bol aj taký: naši inkvizítori naberajú druhý dych. A poriadny. Pretože po roku 1989 trochu stíchli – jedni z taktických dôvodov, druhí preto, že z praktických dôvodov nemohli byť informovaní všetci, že slávna novembrová inscenácia bola celý čas v rukách ich ľudí. Takže schváliť zákony, ktoré brutálne popierajú slobodu slova a teda aj našu ústavu, je pre nich opäť hračka. Ako v zlatých päťdesiatych. Veď sloboda slova a myslenia bola odjakživa najväčším tŕňom v oku všetkým tyranom, diktátorom a našej neokominterne zvlášť. Treba si uvedomiť, že náš kapitalizmus tu robia prezlečení eštebáci a ich cieľom (okrem nažratia sa do bezvedomia) je zaviesť opäť staré boľševické poriadky, v čom im výrazne pomáhajú ľavičiarski doktrinári, ktorých sú plné médiá. Za zmienku stojí, že v časoch tvrdej boľševickej diktatúry sa taký George Orwell, ktorý tieto typy vládnutia výstižne a vizionársky popísal, nesmel ani spomenúť. Paradox našich čias je v tom, že v súčasnosti si Orwella môžete kúpiť hoci aj v stánku na stanici, prípadne spraviť z neho aj telenovelu, no jeho chmúrne vízie sa uskutočňujú oveľa intenzívnejšie. Iba ťažisko sa z primitívnej brutality presunulo k fundamentalistickej nenávisti k slobode slova ľavičiarskych intelektuálov. (Ale zato aj tú brutalitu nám vedia ich kukláči občas predviesť, ba ešte primitívnejšie, ako za starých boľševikov.) Tito ľavičiari, ktorí v súčasnosti ovládajú celosvetový diskurz, sú vyhlásenými nepriateľmi starých spôsobov a hlavne kresťanstva. Ich náboženstvom sa stal sekularizmus, ktorý sa okrem popierania kresťanstva istým spôsobom vracia až do pohanských vekov a k jednote vládcu a kňaza – ako bol napríklad pontifex maximus za čias rímskeho cisárstva. Ten mal okrem vládnutia na starosti aj otázky kultu a teda aj mravov a názorov. A práve túto časť vládnej moci si naša neokominterna tak vehementne nárokuje. Veď o čo sú oni horší ako Caligula? Novozákonné „čo je cisárovo cisárovi a čo je božie Bohu“, na čom sa budovala Európa, je pre nich niečo nepochopiteľne primitívne a evokuje im časy udržiavania ohňa. Ich sekulárny mesianizmus je ešte prísnejší a fanatickejší, ako bol v stredovekých heretických sektách, kde má svoj pôvod. Tento ľavičiarsky klérus nestrpí žiadny odpor a na rozdiel od stredoveku, už akékoľvek slobodné uvažovanie prenasleduje ako rúhanie. A ako sme už videli v nedávno minulom XX. storočí, robí to oveľa intenzívnejšie a brutálnejšie ako voľakedy poststredoveká inkvizícia. (Netreba zabúdať aj na takú drobnosť, že nástup inkvizície sa časovo kryl s nástupom renesancie a humanizmu.) Zločiny proti posvätnému boli, a opäť sú, tak ako vždy, tie najprenasledovanejšie v celých ľudských dejinách. A tu určite nenájdeme žiadny rozdiel medzi našim intelektuálskym neomarxistom a potetovaným domorodcom z Polynézie, ktorý chráni svoje tabu.
Ale aby som v tom rozrušení celkom nezabudol, o čom je reč: „naša“ Národná rada schválila 13. VII. 2011 pozmeňovací návrh trestného zákona, ktorým zaviedla nový trestný čin popierania holokaustu, fašizmu a komunizmu. Skutočne už nám nič iné ani nechýba. Mimoriadne sa mi páči najmä § 424, v ktorom sú použité tieto slová: „popiera, spochybňuje, schvaľuje a ospravedlňuje“. V celom kontexte si treba všimnúť hlavne slovíčko „spochybňuje“. No, ono to vlastne ani nie je slovíčko, ale poriadny kyjak, nachystaný na hlavy tých, čo by chceli nedajbože o niečom pochybovať. Pretože spochybňovať znamená zároveň pochybovať. A ak nesmiete pochybovať, znamená to, že nesmiete ani myslieť. To hovorí obyčajná logika. Ale načo je vám vlastne logika, keď nemôžete rozmýšľať? Nuž, myslieť by ste možno aj mohli, ale iba v tom prípade, ak dospejete k rovnakému výsledku, ako nariadil Veľký brat. Čiže vtedy, keď nikdy o ničom nepochybujete. Nič vám to nepripomína? Treba priznať, že v časoch nadvlády masmédií je to pre veľa ľudí mimoriadne pohodlná a neškodná figúra. Chcelo by sa dodať, že aj výhodná, ale to platí len do určitej miery, pretože majitelia pravdy sú aj majitelia peňazí (či naopak) a aj pri veľmi dobrom správaní dostanete nanajvýš milióntinový zlomok z toho, čo si rozdeľujú oni z vašej práce.
Okrem prenasledovania slobody myslenia druhým najmarkantnejším znakom intelektuálskeho ľavičiarskeho kléru je vláda podozrenia. Ak nejaký jednoduchý človiečik povie, že za komunistov bolo dobre, lebo mlieko stálo 2 koruny, pre nich je to neklamným znakom toho, že dotyčný sa už určite zároveň informuje o cenách ostnatého drôtu, aby mohol začať ohradzovať nové gulagy. Ba možno už má nejaké baly aj v pivnici a už sa len teší, ako bude rozdávať „deväť gramov“ do tyla. Takže kukláči, hor sa! Keby aj nič nenašli, podozrenie stále zostáva. Ak ho teda pošlú za mreže, iba tým zabránia masovému teroru. Aké jednoduché. No a podľa vágnej terminológie tohto zákona – dokonca použitie slova „terminológia“ je tu mimoriadne odvážne – môžu poslať za mreže koho len chcú.
Ale ak už prijali takýto inkvizičný zákon a predsa by sa len chceli aspoň trochu odlíšiť od domorodcov z Polynézie, mohli by skúsiť byť aspoň štipku presnejší. V Európe voľakedy panovali predsa len trochu lepšie spôsoby, a ak by sa jej chceli priblížiť – aspoň na dohľad – mohli by byť aspoň trochu precíznejší. Aby tento tzv. zákon nemohol až tak ľahko zneužiť každý provinčný politruk.
Takže, ak sa vrátime k nášmu občanovi s dvojkorunovým mliekom a ak odhliadneme od toho, že sám už je dosť vytrestaný svojou hlúposťou, v zákone by mala byť predsa len nejaká taxa, že koľko za to dostane. Za takú drobnosť by to vari mohla byť iba podmienka. No ak začne k tomu ešte prirátavať aj zemiaky, pivo, či dokonca televízor a bolo by to nad 5 000 korún, to už by sa mohlo prekvalifikovať na trestný čin a teda ostrú basu. A počet rokov by mal byť stanovený podľa sumy, ku ktorej príde pri takejto propagande. Podobne by to mohlo byť aj pri propagácii fašizmu. Nielen, že by sa už konečne mohlo definovať, čo pod týmto pojmom naši súdruhovia vlastne myslia, ale mohli by byť taktiež taxatívne rozvedené jednotlivé prípady. Takže ak niekto napríklad začne spomínať, koľko diaľnic postavili za Hitlera, malo by tam byť jasne stanovené: do takých 1 000 km by to bolo len na podmienku, no pri prekročení tejto hranice by mu s každým ďalším tisícom km diaľnic naparili vždy po jednom roku.
Ale vyskytnú sa aj ťažšie problémy. Napríklad s literárnymi dielami a autormi. Tu by sa fakt zišiel úradný zoznam – ktorí autori a diela sa môžu citovať, ktorí sa nesmú, prípadne, ktorí sa nesmú ani spomenúť. No napriek tomu sa problémom nevyhneme. Napríklad taký fanatický komunista ako Bertold Brecht by sa určite mal ocitnúť na takom zozname. Problém je v tom, že aj jeden z prekladateľov tohto super zákona, Peter Zajac, ako literárny vedec získaval renomé písaním pochvalných vecí o tomto partajníkovi, ktorý napr. mohol zostať v slobodnom Nemecku, no vybral si NDR… Takže podľa tohto zákona sa do basy môže dostať aj človek, ktorý bude citovať práce jedného z predkladateľov zákona. To už je mimoriadne blízko dokonalosti, no nie? Podobný oriešok je aj tzv. SNP. Ak niekto začne popierať, že komunistickí partizáni na čele so sovietskymi gerojmi vyvraždili celé dediny, v zmysle tohto zákona by mal ísť do väzenia. A pritom tieto udalosti „oslavujeme“ ako štátny sviatok. Fraška je na toto slabý výraz.
Nuž, nebuďme naivní. Že takéto zoznamy neexistujú, a ani existovať nebudú, je v podstate toho, čo naši súdruhovia chceli. Niečo, čo sa zďaleka podobá na zákon, ale nie je to zákon, ale obušok. Evidentne sa už boja, že ich megazlodejstvá môžu vyvolať neskôr aj nejaké nepokoje, tak aby budúcim prirodzeným vodcom a kritikom mali čím zoťať prečnievajúce hlavy. Ozajstná demokracia takéto „zákony“ nikdy nepotrebovala a ani nebude potrebovať. (Že súdruh Kaliňák má na svedomí jeden ešte horší orwellovský zákon, totalitnejší ako boli zákony v 50. rokoch, o tom niekedy neskôr, veď dodnes som sa z toho ešte poriadne nespamätal.) Krátko zacitujem Aristotela z jeho diela Politika. Podľa našich ľavičiarov evidentne reakčný typ, možno by tiež nezaškodilo dať ho na zoznam… Veď čítajme: „Kto káže, aby vládol zákon, káže, aby vládol iba Boh a rozum. Kto však žiada, aby vládol človek, pridáva ešte zviera; pretože chtivosť je niečo také a hnev mätie aj najlepších mužov medzi vládcami. Preto zákon je rozum bez žiadostivosti.“
Aj tuná – vládnuť nebude zákon, kde by bolo taxatívne vymedzené, čo sa môže a čo nie a za koľko, ale politici, ktorí budú pri moci a takýto paškvil s názvom zákon si pre seba ohnú, ako sa im len bude chcieť. Presne tak, ako sme zvyknutí už od roku 1948. Na kabalistický výklad, eufemisticky označený ako „odborný posudok znalca“, si potom vyberú osvedčených marxistov, ktorými sa po „protikomunistickej revolúcii“ len tak hmýria naše masmédiá a vysoké školstvo. Všeodborníci ako leninovec Mesežnikov, ospevovateľ komunistického režimu Kamenec a ďalší, tí len tak budú chrliť posudky aj so slovníkom, ktorý nasávali už s materským mliekom a už im je za ním veru aj smutno. A nájdu sa samozrejme ďalší a ďalší. Veď naši súdruhovia politici veľmi dobre vedia, odkiaľ majú vyberať.
A tu sme pri jadre problému. Naša neokominterna veľmi dobre vie, že nejaké protikomunistické postihy nijako nepresadí. Veď sami občas (falošne) bedákajú, koľko tu máme komunistických sudcov. O čo sa sami nenápadne postarali, len tak mimochodom. Osobne si myslím, že nejaké prenasledovanie komunistických prejavov ani nechceli, to je tam len pro forma. Okrem prípravy obuška na prípadné nepokoje totiž ďalšia vec, ktorá našim súdruhom mimoriadne pije krv, je I. Slovenská republika. Už len jej samotná existencia privádza všetkých našich marxistov a českooslovienských ľudí do tranzu. A nedajbože, keby chcel ešte niekto niečo porovnávať s časmi, keď sa kalila československá oceľ… Tu si pripravili poriadny kyjak, aby sa mohli vyvŕšiť. Presne to v parlamente vystihol Július Stanko – držte sa – z KDH: „Srší z neho nenávisť proti našej prvej štátnosti, mučeníkovi Jozefovi Tisovi.“
Malá odbočka: celá kauza je pomerne jednoduchá a priehľadná, ale čo robí Július Stanko v tejto najzákernejšej arci-antislovenskej partii, aká kedy existovala, tak to skutočne nechápem. Ale nielen ja, pretože aj súdruh Hrušovský si ho hneď pozval na koberec …
Tu sa možno dočkáme aj tých zoznamov, ktoré tak chýbajú. Ale len takých interných, prirodzene. Takže pokiaľ niekto bude porovnávať slovenskú korunu za vojny a švajčiarsky frank, to sa možno ešte vyrieši podmienkou. Ale keď už nedajbože začne spomínať, že verejná činnosť tu môže byť aj na budovanie, nielen na obohacovanie sa politikov, ako nám to tu viac ako šesťdesiat rokov neprestajne predvádzajú boľševici a postboľševici, to už budú aj nejaké ostré. A ak si niekto trúfne povedať, že Židov sme síce mohutne okradli a nijako sa tým ani nechválime, ale zato nezavraždili ani jediného (teda, okrem partizánov), to už bude tá najvyššia taxa. Ak by niekto chcel pripomínať, že každý umelec, vrátane komunistických, tu mohol slobodne tvoriť, a nevychádzali tu noviny a časopisy s vybielenými stranami, ako to bolo bežné za tzv. československej tatíčkovskej demokracie, to už sa vážne zamyslia aj nad novelizáciou tohto zákona, aby mohli nasúkať aj doživotie. A ak ešte niekto povie, že nota bene za vojnových čias tu nebol nikto popravený, na rozdiel hoci aj od takého Švajčiarska, v svojich médiách (to znamená vo všetkých) ihneď vyvolajú diskusiu, či ten trest smrti sme nezrušili predsa len predčasne… Ohľadom I. SR naša neokominterna nestrpí žiadny kompromis. Ich ideálom možno je, že spomínať sa nebudú môcť nielen kladné stránky, ale postupne každá spomienka na I. SR bude trestná. Všetko sa musí vymazať z pamäte. „Ausradieren“, ako vraveli nacisti.
Ak si zoberieme základný pilier našej zákonnosti a spravodlivosti, ústavu, už na prvý letmý pohľad tento nový zákon je protiústavný, keďže potláča základné slobody, ako je sloboda slova. Ale nikoho to nezaujíma. Ani generálneho prokurátora. Veď na to si ho aj tam dosadili, že … Ten zasiahne tak akurát proti Slovenskej pospolitosti a nechá ju rozpustiť pod geniálnou zámienkou, že vo svojom programe má stavovské zriadenie, ktoré nie je v našej ústave. Že stavovské zriadenie je legitímnou časťou katolíckej sociálnej náuky (ktorú zatiaľ nikto nezakázal), a že celý program, vzhľadom na politickú situáciu, je značne teoretický, to nemá nikto ani pod pätou. Ale prosím, aj keď nezmyselne, nech teda vládne litera zákona. No to by potom prokurátor musel okamžite rozpustiť aj KDH, ktoré nijako neteoretizuje, ale tvrdo pracuje na presadení protiústavného zákona o amnestii. Čím sa zároveň usilovne snaží rozložiť celý právny systém Slovenskej republiky, ktorej existenciu nevie zniesť dodnes(!). A ďalší rozklad ústavy plánuje sprivatizovaním nemocníc, len tak mimochodom. Ale to „nášho“ prokurátora, prirodzene, ani nenapadne. Prečo asi? A rovnako by mal postupovať aj proti OKS s jeho kyjakovým protiústavným zákonom proti slobode slova a myslenia. Z takejto nečinnosti prokuratúry však dokázateľne vidno, že nejaká vláda zákona, či nedajbože (nesmejte sa) spravodlivosti, tu ešte dlho nehrozí. Veď naša večne živá neokominterna, všetci tí boľševici, ľavičiarski dogmatici, marxisti, neoboľševici, neomarxisti, ktorí sa najnovšie prefíkane nazývajú aj neokonzervatíci, tí ani nevedia, čo spravodlivosť vlastne je. Také niečo jednoduché, že Paľovi by sa malo merať rovnako ako Jožovi, to nie že nepoznajú, to v nich vyvoláva búrlivé záchvaty smiechu. Oni to vidia ďaleko lepšie, vyššie, pokrokovejšie a zložitejšie. Pre nich je to vždy iba nejaká funkcia, teoretický výsledok historickej nevyhnutnosti, relativizovaný najnovšími sémantickými konštrukciami postmodernej filozofie, so simultánnym ustrnutím na prenatálnom stupni oidipovského komplexu ako projekcii psychosomatickej avitaminózy, ktorá je len libidóznou náhradou za incestuózne sny neokonštruktivizmu. Jednoducho, podvodníci vždy musia nejako ohurovať, najlepšie cudzími slovami, je to súčasť ich remesla. Pre zjednodušenie to potom vždy zhrnú do nejakého izmu, najlepšie pokrokového, politicky korektného a prísne vedeckého, podľa ktorého potom vyrábajú všetky tie dadaistické absurdistany po celej zemeguli. A masových vrahov. V tom už teda majú nejakú prax, aj bohaté výsledky. Veď aj taký Anders Breivik je len ich pridružená výroba.
Ján Litecký Šveda