Kto si myslí, že mu slobodu druhí vybojujú, ten jej nie je hodný

Sloboda. Sedem písmen, na ktorých stojí život jednotlivca. Pojem, ktorý je po novembri ’89 považovaný v praxi za samozrejmosť. Za niečo, čo nás sprevádza každodenne, bez ohľadu na to, kde sme, čím sme, čo robíme. Alebo aspoň väčšina ľudí si to myslí. Ale skutočne žijeme v „slobodnej“ krajine?

„Áno. Môžme „slobodne“ voliť koho chceme, môžme „slobodne“ cestovať kde chceme, môžme „slobodne“ prejavovať názor, aký chceme, môžme sa „slobodne“ zhromažďovať, kvôli čomu chceme…“ Takúto odpoveď počúvam od nezainteresovaných a médiami „vychovávaných“ ľudí, ktorí mi svoje tvrdenie podložia tým, že: na „kandidátke“ poslancov si zvolia toho, kto im je „po chuti“; na dovolenku sa vyberú do krajiny, ktorá im je „po chuti“, dokážu pozitívne, či negatívne kritizovať ľudí slovami, ktorí sú im „po chuti“, v piatok sa do mesta vyberú s partiou kamarátov a preberajú to, čo im je „po chuti“…

A teraz uhol môjho pohľadu na celú vec. Skutočne žijeme v „slobodnej“ krajine? Nie! „Slobodne“ voliť môžeme len dovtedy, kým nepríde jedna zo strán s myšlienkou: „Dáme 3€, ak nám dáte hlas.“ Samozrejme, že tieto svoje nápady realizujú na našom potmavšom etniku žijúcom na východe Slovenska. Kto iný by sa „chytil“ niečoho takého, ako je zapredanie svojej idey za pár drobných, ktoré „určite“ skončili v potravinách pri kúpe jedla pre rodinu. „Slobodné“ cestovanie zas u mňa končí vo chvíli, keď ku mne pristúpi policajt so slovami: „Občiansky preukaz poprosím!…A čo vás tu priviedlo až z Mikuláša?“ A keď sa človek ohradí odpoveďou: „Na Slovensku predsa platí „sloboda“ pohybu, čiže ľudia môžu „slobodne“ ísť tam, kde sa im zapáči. Či nie?“, tak sa dočká slov: „Ja sa vás slušne pýtam…“ a samozrejme, odpísania všetkých možných údajov, ktoré sa na vašom preukaze totožnosti nachádzajú. „Sloboda“ slova? Môžem vôbec pokračovať v čítaní? Neviem si pomôcť, ale právom sa ma „chytá“ neistota. Patrím medzi to málo ľudí, v ktorých sa prehĺbil cit k vlastnému národu, k zemi, na ktorej vyrastali, k tradičným zvykom, ktoré sú svojské pre Slovensko, k histórii a k jej dejateľom, na ktorých môže byť každý Slovák hrdý. No pýtam sa, čo je na tom zlé? Prečo, keď vyjdem so slovenskou vlajkou, hoci len pred bytovku, ľudia na mňa zvláštne pozerajú a som hneď označená a považovaná za fašistku, extrémistku, prípadne aj niečo iné, len nie za to, čo naozaj som – za nacionalistku alebo inak – národniarku? Prečo, ak sa zmienim o tom, že milujem svoju vlasť, prečo, keď poukážem na to, že na Slovensku platí „dvojaký meter“, prečo, ak sa zúčastním pietnej spomienky na nejakú slovenskú osobnosť, či si verejne pripomeniem nejakú dôležitú udalosť, ktorá sa odohrala v našich dejinách, čakám, kedy ma kto obviní zo zločinu? Tak prečo vyjadrením svojho názoru musím počítať s istými problémami, keď žijem v „slobodnej, demokratickej“ republike, čo nám potvrdzuje aj naša Ústava? Zo zákona taktiež jasne vyplýva, že zhromaždenie, ktoré je formou vyjadrenia slobody slova, nepotrebuje k samotnému pokojnému priebehu povolenie od žiadnych orgánov. To, že aj sami zákonodarci majú vo svojich veciach neporiadok potvrdzuje aj tento fakt! „Slobodné“ zhromažďovanie sa tu zlyháva. Maximálne som sa v tom utvrdila po tom, čo som bola účastníčkou niekoľkých verejných stretnutí rozohnaných mocou, ktorá sa pomaly, ale isto na Slovensku stáva najvyššou – polícia. „Ťažkoodenci“, ktorí si hádam myslia, že rany od obuškov ľudí prinútia myslieť tak, ako to chcú oni – naši predstavitelia vo vláde. No to, že „myslenie silou nezmenia“, im asi nič nehovorí.

Jednoducho, musíme sa zmieriť s tým, že v tomto štáte nie je všetko v poriadku, že „bezproblémový“ život majú len tí, ktorí „držia ústa a krok“. Tí, s ktorými môže byť náš systém skutočne spokojný, lebo sú z nich politicky korektné ovečky, ktoré len mlčky prikyvujú a neopovážia sa voči nemu postaviť. Tí, takzvaní „internetoví bojovníci“, ktorí majú doma „v bezpečí“ plno rečí, no ak príde na lámanie chleba, ak sa dostaví možnosť verejne prejaviť svoj názor, zrazu po nich nie je „ani chýru, ani slychu“. Predsa nás ostalo ešte pár. Nás, ktorí si idú za svojím a nedajú sa zastrašiť za žiadnu cenu. Myslím, že ľudia by mali nabrať odvahu a bojovať o to, čo im právom patrí, nie len čakať, že to za nich spraví niekto iný, pretože: „Kto si myslí, že mu slobodu druhí vybojujú, ten jej nie je hodný.“

„Kto si myslí, že mu slobodu druhí vybojujú, ten jej nie je hodný.“

(M. R. Štefánik)

Autor: Martuška Jurinová