Rozhovor s Vincentom Tomášekom

Dňa 17. mája 2010 sa v priestoroch miestnej Matice slovenskej v Košiciach uskutočnil rozhovor s pánom Vincentom Tomášekom, ktorý pred niekoľkými rokmi vydal svedectvo o prezidentovi Tisovi, ktorý mu zachránil v roku 1944 život pred popravou. Prinášame vám niekoľko jeho názorov na obdobie jestvovania 1. Slovenskej republiky.

„Pán Tomášek, povedzte nám niekoľko slov o svojom detstve a mladosti.“

Narodil som sa v roku 1923 v obci Horná Sŕňa, okres Nemšová na slovensko – moravských hraniciach vo viacdetnej rodine. Otec dostal za zásluhy v 1. odboji miesto dozorcu väzňov. Keďže ho často premiestňovali, ocitli sme sa v roku 1937 v Mírove, kde žili sudetskí Nemci. V týchto rušných časoch sme mali možnosť spoznať mentalitu týchto ľudí. Často sme bojovali proti henleinovcom aj so zbraňou v ruke. Po Mníchovskej dohode sme museli odísť do Olomouca. V marcových dňoch roku 1939 sme sa v rámci akcie návratu Slovákov na Slovensko presťahovali do Banskej Bystrice, kde som navštevoval Obchodnú akadémiu. Mal som dobrý vzťah k športu a tak som sa stal členom Hlinkovej mládeže a zúčastnil som sa niekoľkých športových súťaží. Po absolvovaní školy som v roku 1943 narukoval do armády. Po krátkom výcviku ma prevelili do formujúcej sa východoslovenskej divízie, ktorej úlohou bolo pomôcť sovietskej armáde prejsť cez naše hranice. Naši vojaci nemali totiž radi Nemcov a bránili miestne obyvateľstvo proti výčinom nemeckých vojakov.

„Ako ste prežívali vypuknutie SNP v auguste 1944, ktoré tak tragicky poznačilo osud slovenského národa?“

My sme spočiatku vôbec nevedeli skutočné ciele povstaleckých činiteľov, ktorým bolo obnovenie Československej republiky. Mysleli sme si, že budeme bojovať proti Nemcom. Po odzbrojení dvoch východoslovenských divízií Nemcami sa mi podarilo previesť svoju čatu na povstalecké územie, kde sme sa zapojili do bojov. Keď mi však istý dôstojník ponúkol nosiť odznaky československej armády, pochopil som, o čo ide povstalcom. My sme mali radi svoj Slovenský štát, pretože bol náš a ponúkol ľuďom život v pomerne dobrých podmienkach.

„Vieme, že ste boli neskôr zatknutý a vyšetrovaný. Ako došlo k vášmu zatknutiu?“

Moji kamaráti z Hlinkovej mládeže ma požiadali, aby som im pomohol prejsť k partizánom. Tak som sa vybral s nimi za istým slovenským Nemcom Lechnickým, ktorý pracoval na nemeckej polícii. Požiadal som ho o dovolenie opustiť mesto pod zámienkou, že sa potrebujeme dostať do Liptovského Hrádku na pohreb. Podarilo sa nám dôjsť až do Bystrej pod Ďumbierom, kde sme sa cez lesníka nakontaktovali s veliteľom miestnej partizánskej skupiny. Povedali sme mu, že by sme sa chceli k nim pridať, ale on nám povedal, že v tomto čase (bol december, pozn. autora) to nie je vhodné, ale neskôr nám dajú vedieť. Keď som sa dostal domov, zatkla ma hliadka POHG.

„Po vašom zatknutí nasledovalo vyšetrovanie na Krajskom súde v Banskej Bystrici. Z čoho ste boli obvinený?“

Myslel som si, že budem obvinený z pokusu prejsť k partizánom. Ale nakoniec ma obvinili z účasti na SNP, pretože som bojoval v istej partizánskej skupine. Po mojom zatknutí prišla správa, že Nemci sa chystajú popraviť väzňov ako odvetu za zavraždenie nemeckých vojakov. Medzi popravenými figurovalo aj moje meno. No vďaka intervencii prezidenta Tisa u nemeckého generála Höffleho Nemci od tohto úmyslu upustili.

„Aký je váš názor na prezidenta Tisa a čo by ste odkázali slovenskému národu v súvislosti s jeho osobou?“

Prezident Tiso bol veľký človek, ktorý nikomu neodmietol pomoc, ani svojim nepriateľom. Určite si nezaslúžil takú potupnú smrť, ktorá bola dielom Benešovej pomsty. Bol to šok pre celý národ, ktorý oplakával svojho syna. Dnes sa snažím rozprávať ľuďom o tom, že prezident Tiso mi zachránil život. No žiaľ, nie všetci to prijímajú. Nájdu sa aj takí, ktorí neveriaco krútia hlavou. Bol by som rád, keby som sa dožil revízie procesu s prezidentom Tisom.

Ako som sa mal možnosť dozvedieť, pán Tomášek mal po vojne veľmi zaujímavý život. Dostal sa do nemilosti orgánov ŠtB, ktoré ho sledovali a pričinili sa o to, že si nemohol nájsť vhodné zamestnanie. Aj napriek tomu, že sa zapojil do protinacistického odboja, celých 40 rokov bol pod dohľadom totalitného režimu. Ako na záver nášho rozhovoru povedal – „Celý život som bojoval za pravdu a spravodlivosť“. Dnešná generácia by si mala brať príklad z takýchto ľudí, ktorí sú vzorom statočnosti a vernosti svojim ideálom aj za cenu veľkých obetí.

Autor: Ján Hodúr