Na margo buzerantov ohrádkových a ďalších

Uplynulú sobotu sa v metropole Slovenska konalo vyvrcholenie týždňa venovaného probuzerantským aktivitám druhé, verejné hromadné a medzinárodné stretnutie buzerantov a úchylakov, ako protipól, na konci mája a začiatkom júna organizovaným dňom tradičnej rodiny, pomenované tak, ako minulý rok Dúhový prajd. V podstate sa jednalo o verejné stretnutie rôzne chorých ľudí, so zámerom prezentovania svojich chorôt ako predností, na ktorých by radi stavali a upevňovali svoje spoločenské, chorobou postihnuté postavenie a kazili tak už aj tak dosť skazené väčšinové spoločenstvo.

Už tradične v svojom verejnom exhibicionizme boli podporení nadnárodnou kvázi filantropickou šorošoswarzovou skupinou Otvorenej spoločnosti, pomätenými zástupcami konzulátov krajín, píšiacimi sa homoagendovým skazením ich domácich legislatív, zopár hlboko tolerantných a kalkulatívnych židov a inou, liberalizmom pomätenou, či dobre si všetko spočítajúcou zberbou.

Podujatie poctil svojou prítomnosťou aj predseda parlamentu toho, čo ostalo po Slovensku – Richard Sulík a tým, okrem iného, sa mu podarilo svojím “ja“ opäť raz verejne preukázať stav úpadku parlamentnej liberálnej demokracie.

Odkaz homošov a ich kámošov, strážených v ohrádke ako chránené zvieratká súkromnou bezpečnostnou službou, viacerými fízlarskými zložkami v plnej zbroji rátajúcich sa na stovky a pracovníkmi štb, pozbiehanými zo všetkých kútov kraja pod Tatrami je ten, že aj oni sú normálni ľudia, majúci svoje práva, požadujúci ich implementovanie do legislatívy a iné nezmysly. Realita je však značne odlišná.

Ale fajn, výrok klasika znie, „koľko si vydobyjete, toľko budete mať“, výrok a priori platí aj v opačnom garde, adresovaním tým, ktorí tento úchylacky exhibicionizmus považujú za smrteľne jedovatý. Otázka znie, ktorá skupina obyvateľstva považuje celú záležitosť za smrteľne jedovatú a poťažmo ktorá by sa o to svoje rada pobila?

Na základe osobného pozorovania hĺbky záujmu fyzického vyjadrenia odporu voči akcii Dúhový prajd by človek azda mohol skonštatovať, že za smrteľné nebezpečenstvo považuje šírenie buzerantského exhibicionizmu a jeho jedovatých nárokov len menšia skupinka národoveckej mlade a pobiť sa o svoju budúcnosť nechce zatiaľ nikto.

Naozaj, kto by hľadal tak, ako na strane buzerantov, buzerantov hecujúce probuzerantské “autority“ Beňovú, Ftáčnika, či Sulíka aj na strane odporcov niekoho, o ktorého by sa mladí odporcovia mohli oprieť, hľadal by márne poťažmo, kto by hľadal niekoho, kto by sa rád o svoju budúcnosť vecne pobil, hľadal by ešte márnejšie. Logika – ak nieto autority, nieto ani svätej bitky plebsu.

Falošná humanita a falošné ľudské práva sú silnou zbraňou v rukách nepriateľov zdravej národnej spoločnosti a jej štátu, na druhej strane korektnosť, či lepšie povedané predposratosť národných a cirkevných autorít je zbraňou ešte silnejšou. Prekročia páni s národným a kresťanským cítením svoj tieň, alebo si svoj potenciál vezmú do hrobu a v lepšom prípade začne robiť do budúcnosti svoj zdeformovaný poriadok akýsi Jánošík?

Jedno je jasné, buzeranti hodili národu rukavicu do tváre pred rokom, boj o vrchnú pozíciu manželstva, ako zväzku muža a ženy, ako aj ďalších súvisiacich problematík pokračuje. Či národ obstojí v tejto skúške ostáva otvorené.

Radovan Novotný