Stretnutie s ukrajinskými nacionalistami – Ukrajina 16. – 18. júl 2010

Výlet na bratskú Ukrajinu s cieľom oboznámit sa s politickou stranou „Sloboda“ začal v bratskej atmosfére. Člen strany čakájúci pri hraniciach nás po neodmysliteľných byrokratických procedúrach pozval na ochutnávku ukrajinských špecialít do miestnej reštaurácie.

Po vecných rozhovoroch o problematikách trápiacich národovcov na oboch stranách Karpát, akými sú napr. nefungujúca demokracia, neriešenie cigánskeho problému a zlé podmienky pre mladé rodiny, sme si šli odpočinúť.

S vychádzajúcim slním naše kroky smerovali k lúke, kde počas najkrvavejších bojov Chlapcov z lesa – Banderovcov a Červenej armády, nakazenej zhubným bolševizmom, NKVD svojho času postrieľalo veľa nevinných ľudí. S iniciatívou stretávania sa na týchto pamätných miestach vyšiel charizmatický vodca Oleg Tyahnibok. Za 5 rokov sa z iniciatívy podarilo vytvoriť peknú tradíciu. Teší sa totiž stále stúpajúcemu záujmu zo strany verejnosti. Na tomto pamätnom poli sa stretávajú ľudia z celej Ukrajiny, neľutujúc obetovať nemalé peniaze a čas, aby sa mohli zúčastniť národného festivalu, vzdialeného od miesta ich bydliska aj dlhých 1200 km. V tábore panovala dobrá nalada, všade rozvoniaval boršč z provizornych kotlíkov.

Program sa začal výstupom na horu, kde Banderovci bojovali a mreli za krutých podmienok. Výstup sprevádzali zastavenia sa pri krížoch, kde mal príhovor vždy kňaz aj laik. Z prvej ruky sme taktiež mali rôzne zážitky staručkého, no živého pána bojujúceho po boku Banderovcov.

Účastníci púte tvorili pestré spektrum, od najmenších detí až po sedemdestianikov, ktorí na horu vyšli len v obyčajných šľapkách, s fľašou vlažnej vody nabranej zo studničky. Napriek chabému oblečeniu a vybaveniu na tak náročný výstup, nie jeden starý pán neskrýval svoje nadšenie. Počas celej cesty sa účastníci zdravili pozdravom „Sláva Ukrajine!“, na ktorý sa odpovedalo „Gerojim sláva!“

Došli sme až ku bunkru zvanému Krijivka (bol to poľnými lopatkami vykopaný strom, kde sa do vzniknutej diery skryli Chlapci z lesa a naspäť sa zahrabali). Problémy takejto skrýše spočívali hlavne v tom, že osadenstvo mohlo jesť iba chlieb s masťou, z dôvodu zákazu zakladania ohňa (aby nebolo možné pomocou dymu lokalizovať skrýšu). Výstup končil až pri hroboch, ktoré boli umiestnené hlboko v lesoch.

Po návrate späť do tábora, nás už čakal navarený Plov – uzbecké národne jedlo. Ako sa zvečerievalo, tak ľudí pribúdalo. Pomaly sa totiž začínal kultúrny program. Mňa ale najviac zaujímalo, či mi bude sprostredkované stretnutie s Vodcom Ukrajinských národovcov – Olegom, ktorého mali všetci v najhlbšej úcte. Počas kultúrneho programu vystupovali hudobné skupiny, obmieňané krojovanými zbormi. Všetci predstavitelia rôznych hudobných žánrov však v konečnom dôsledku mali v textoch zakotvený odkaz viery, národovectva a zachovávania tradícií. Účinkujúcich mládež pod pódiom adekvátne ocenila tancom, potleskom a spevom.

V momente, keď sa začala spievať hymna celé, viac ako 1200 členné osadenstvo tábora, sa postavilo do pozoru a s rukami upaženými pri tele svorne spievalo. Ani náš kuchár sa v tomto čase neopovážil miešať jedlo, ktoré varil, aby nenarušil vzdávanie holdu hymne. Po hymne vrcholní predstavitelia strany zapálili vatru, okolo ktorej sedelo množstvo mladých ľudí.

Ako mi bolo povedané Vodca dorazil, preto som šiel za ním. To čo ma čakalo z jeho strany ma milo prekvapilo. Podali sme si ruky a počas celého dialógu na mňa pôsobil milým dojmom chápavého otca. Dohodli sme sa na budúcej spolupráci a pomoci v každom smere. Po výmene darov sme sa rozlúčili so sľubom spolupráce.

Program pokračoval do neskorej polnoci a na počudovanie bola konzumácia alkoholu účastníkmi minimálna. Tento fakt je teda v rozpore s tým, čo sa traduje v súvislosti s komplexnejším démonizovaním obyvateľov Ukrajiny. Usínal som s príjemných dojmom, ktorý na mne zanechala celková precízna organizácia tak mohutnej akcie, solidarity prostého ľudu, a otvoreného prístupu Olega.

Na druhej strane som však s pesimizmom myslel na stav aktivizmu, morálnych hodnôt a úpadkového spôsobu života vybraných slovenských národovcov, ktorí sa na jednej strane snažia dostať do parlamentu a na druhej strane nevedia zabezpečit elementárne veci, súvisiace s širším presadením sa myšlienky národovectva.

Rovnako som premýšľal aj nad otázkou, ako je možné, že 12 roční chlapci vedia prísť pripomenúť si pietnu udalosť aj napriek finančným ťažkostiam a ťaživým životným podmienkam a na druhej strane pseudoaktivisti na Slovensku, prezentujúci sa hlavne oblečením, (tvoriacim iba klamlivý imidž, za ktorým sa okrem vysokej ceny neskrýva žiadna duchovná hĺbka), nedokážu prísť na spomienkovú akciu, ktorá je od ich bydliska vzdialená maximálne 5 kilometrov. Žasol som nad organizáciu, nad tým zápalom, nad tým odhodlaním, presvedčením a vierou, že to čo konajú, je pod Božou ochrannou rukou a vedené národoveckým srdcom.

Na ďalší deň sme pole začali vyprázdňovať, ľudia sa aj so slzami v očiach lúčili, (keďže na Ukrajine veľa ľudí nevie čo ich postihne na ďalší deň). Aj ja som sa po bratsky rozlúčil s novými kamarátmi, ktorí aj napriek finančným ťažkostiam ma bohato obdarovali. Z akcie som odchádzal s veľmi dobrým pocitom a poučením.

Sláva Ukrajine! Gerojim sláva!

Autor: Jozef Andráš