David Duke, Moje prebudenie (úryvky z diela)

Pohlavie a spoločnosť

Pozrite sa na Janu
Pozrite sa na Janu. Riadi vojenské lietadlo.
Pozrite sa na Zuzku. Je hasičkou.
Pozrite sa na Jána. Je zdravotným bratom.
Pozrite sa na Freda. Stará sa o domov a deti, kým Zuzka hasí požiare.

Takýto výklad môžeme nájsť v materskej škole. Symbolizuje dogmu pohlavnej rovnosti, ktorá presadzuje, že je normálne aby ženy riadili bojové lietadlá, boli vojakmi, hasičmi, stolármi a muži zastávali úlohu tradičných matiek. Základným predpokladom moderného feminizmu je tvrdenie, že okrem niektorých zanedbateľných biologických odlišností sú muži a ženy psychologicky identickí. Odlišnosti v mužskom a ženskom správaní sú vraj len výsledkom „pomerov“ ich prostredia.

V 60 – tych rokoch médiá a akademická spoločnosť prijali vedľa rasovej rovnosti nové modly pohlavnej rovnosti. Začiatkom 90 – tych rokov však stovky nových výskumov a štúdií rozkývali vedecké kyvadlo smerom k uznaniu prirodzených pohlavných a duševných rozdielov. Napriek tomu ich štát, vláda a hlavné mediálne prúdy ignorovali a pokračovali na svojej ceste feminizmu.

Keď som vyrastal nevedel som samozrejme o spore nad pohlavnými rozdielmi. Vedel som, že dievčatá boli odlišné vo viacerých oblastiach ako len v ich fyzickom zovňajšku. Ako mladý som nemal rád dievčatá pre ich ženské spôsoby. Keď som však vyrástol, ďakoval som Bohu za tieto prekrásne rozdiely.

Na základnej škole sme mali len malé skúsenosti s opačným pohlavím. Hrali sme drsné verzie baseballu, basketbalu, zápasenia, boxu a iných tvrdých športov. Nič nás nevzrušovalo viac ako kempovanie, poľovanie a rybárčenie. Mali sme radi vojnové filmy; dievčatám sa páčili zamilované príbehy. Pokúšali sme sa rozobrať motory a hračky, aby sme videli ako fungujú / často sme ich nevedeli poskladať späť / , kým dievčatá sa hrávali s bábikami. Naši malí vojaci a tanky bojovali v stovkách významných strategických bitiek, kým dievčatá sa sústreďovali na detaily svojich šiat a vysnený život svojich bábik. Skladali sme modely lietadiel a áut; ony sa viac zaujímali o vyrábanie vecí, ktoré boli na vzhľad pekné. Kým my sme chceli na uspokojenie našej bezhraničnej zvedavosti rozpitvať žabu a iné zvieratá a hmyz, dievčatá chceli sústrediť svoju lásku na mačky a psíkov a čokoľvek prítulné a nežné, najmä ak to bolo malé a bezbranné.

Poznal som jedno dievča, ktoré bolo výnimkou. Volala sa Ali Thompson a hrávala sa rovnako drsne ako my. Radšej sa škrabala po stromoch, ako by sa hrala doma a páčila sa jej moja zbierka exotických zvierat. Mala však ženskú stranu svojej osobnosti, ktorá bola však odlišná od mojej a mojich priateľov a zdalo sa, že sa vie pohybovať v obidvoch svetoch bez toho, aby sa v jednom z nich cítila doma. Ako však vyrastala, do popredia sa dostávala čoraz viac jej ženská stránka osobnosti.

Pre väčšinu dievčat však v našom chlapčenskom svete nebolo miesta. Robili sme si žarty z ich citlivosti a ešte väčšie z chlapcov, ktorí sa správali ako dievčatá. Moja sestra bola o 5 rokov staršia a v rovnakom čase, keď ja som sa správal tak nepoddajne a odvážne ako som len vedel, jej dievčenskosť prekvitala. Naše izby boli našimi zrkadlami a uznávanie rôznych hodnôt končilo neraz bitkami a bojmi. V tých časoch ma presvedčila, aby som sa dievčatám za každú cenu vyhýbal.

Vďaka nespočetným príkladom v triede som vedel, že dievčatá boli zvyčajne najlepšími študentkami a pri učiteľových otázkach lepšie odpovedali. Na strednej škole som sa začínal s dievčatami viac zbližovať. Niektoré sa stali mojimi kamarátkami a ako som dospieval, ďalšie sa stali srdcovými záležitosťami. Očarili ma svojím nežným vzhľadom a prekrásnymi tvárami, sladkými vôňami a eleganciou, s akou sa pohybovali. Keď prehovorili nežnými tónmi, ich hlasy sa zdali takmer hypnotickými a keď som im rozprával o niečom, čomu som veril, počúvali pozornejšie ako chlapci. Spev ich ženskosti, ktorému som ako mladý chlapec nerozumel, sa pomaly stal prekrásnou melódiou. Až do prvého ročníka strednej školy sme s kamarátmi považovali dievčatá za značne rozdielne. Teraz sa však stali zdrojom obdivu a mystiky.

V triedach strednej školy a médiách bola rovnosť pohlaví hlásaná rovnako presvedčivo ako rovnosť rás. Verejnosť ju však prijala oveľa menej. V 60 – tych rokoch sa belosi, najmä tí vzdelaní a bohatší, len zriedka stretávali s černochmi a keď černocha stretli, nereprezentoval typického černocha. Nedostatok osobného styku spojený s presvedčivou rovnostárskou propagandou prispel k dôvere v rasovú rovnosť. Na rozdiel od rasových rozdielov boli rozdiely v pohlaví všadeprítomné. Ľahko pozorovateľné rozdiely pohlaví v správaní robilo feministickú propagandu ťažšou pri presvedčovaní verejnosti. Bolo zrejmé, že väčšina mužov a žien sa navzájom líši a to nielen svojím pohlavím.

V 60 – tych rokoch sa tvrdilo, že neexistujú žiadne podstatné psychologické rozdiely medzi mužom a ženou okrem tých, ktoré zapríčinila výchova. Do 90 – tych rokov egalitariáni pod tlakom nových vedeckých dôkazov, ktoré vraveli, že genetika a biológia vytvorili značne rozdielne správanie mužov a žien, cúvli.

Na rozdiel od rasovej otázky som sa do otázok rovnosti pohlaví nezapojil. Kým som si o tému vytvoril záujem, prečítal som množstvo článkov a vedeckých prác o sile génov na ovplyvnení inteligencie a správania sa rasy. Zdal sa byť logický fakt, že psychologické rozdiely medzi pohlavím sú výsledkom genetickej stopy a nie jednoducho pomerov spoločnosti.

Osemdesiate roky znamenali vo vedeckých kruhoch obrovskú zmenu. Mnohí vedci, psychológovia, biológovia, lekári uvádzali štúdiá zaoberajúce sa silnými dedičnými rozdielmi v správaní pohlaví, ktoré idú značne ďalej než je narodenie. Dôkazy boli tak bohaté, že začínali presakovať do kultúry. Ľudia začínali označovať mužov a ženy ako ľudí s dominanciou pravej a ľavej hemisféry.

Rozdiely v psychológii mužov a žien neboli zďaleka pre mňa tak dôležité ako rasová otázka. Stále to bola však fascinujúca téma, ktorá má značný dopad na naše životy, hodnoty, názory a samozrejme náš revolučný vývin.

Rozdiely v oblasti mozgu

S vývinom moderného počítača, elektronického mikroskopu a iných technických vynálezov genetický výskum značne pokročil. Posledné objavy ako MRI / magnetic resonance imaging / , CAT a elektronické impulzy dali vedcom príležitosť dôkladne zmerať veľkosť, stavbu a dokonca možnosť preštudovať fungujúci mozog živých ľudí. Napriek tomu, že v začiatkoch bolo politicky nesprávne študovať rasové rozdiely alebo rozdiely medzi mužmi a ženami, prepuknutie genetických objavov a štúdií viedlo neúprosne k rozšíreniu vedomostí o dedičných rozdieloch pohlaví a rás.

Príklad ako vedľajšie štúdie viedli k porozumeniu rozdielov pohlaví je možné vidieť na výskume psychológa Herberta Landsella z Bethesdy v Marylande. Študoval pacientov, ktorí sa podrobili operácii mozgu a zistil, že tí, ktorým odstránili časť pravej hemisféry vykazovali pozoruhodné psychologické efekty, ktoré boli rozdielne od tých, ktorým odobrali ľavú časť hemisféry. Landsell a mnohí ďalší vedci dokázali, že ľavá časť mozgu ovplyvňuje verbálne zručnosti ako čítanie a reč, ako aj zoraďovanie informácií. Ľudia, ktorí mali poškodenú ľavú časť mozgu mali často ťažkosti hovoriť a spracovávať informácie v správnom poradí. Tí, ktorí mali poškodenú pravú časť mozgu stratili zmysel pre smer, priestorové chápanie a schopnosť spracovať abstraktné inteligenčné testy. Často sa strácali, dokonca i vo svojich vlastných domoch. Pravá strana mozgu spracováva vizuálne informácie a priestorové vzťahy.

Landsell zistil, že pri poškodení ľavej hemisféry mozgu strácajú muži väčšinu svojich verbálnych schopností, ženy si ich však ponechávajú. Muži trikrát pravdepodobnejšie stratia svoje jazykové schopnosti ako ženy, aj keď boli poranení na presne rovnakom mieste v mozgu. Keď muži utrpia poranenie pravej strany mozgu, stratia abstraktné schopnosti, kým ženy sú tým ovplyvnené len málo. Výskum poukazuje na fakt, že každá časť mozgu sa sústreďuje na určité schopnosti a aktivity a mužský mozog je viac delený a špecifickejší. U žien sa obe strany mozgu zúčastňujú na priestorových a verbálnych funkciách.

V nedávnych rokoch mnohé štúdiá zmapovali distribúciu elektrickej aktivity v mozgu pri vykonávaní mnohých funkcií. Dôkladne poukázali na fakt, že u mužov sa pri abstraktných testoch sústreďuje elektrická aktivita hlavne v pravej časti mozgu, kým u žien bola vyvážená v oboch hemisférach.
Jedným faktorom tohto rozdeľovania je corpus callosum, tkanivo, ktoré spája dve hemisféry a zabezpečuje ich komunikáciu. U žien je v porovnaní s váhou mozgu značne väčšie a má viac spojení. Výskum ukázal, že plynulosť a artikulačná správnosť koreluje s číslom spojení medzi hemisférami. Čím viac spojení, tým väčšia plynulosť. To potvrdzuje biologickú príčinu prečo nespočetne mnohé vedecké štúdie potvrdili fakt, že ženy majú lepšie verbálne zručnosti ako muži. Porozumenie rozdielov v mozgu medzi mužmi a ženami mi pomohlo porozumieť hlboké psychologické rozdiely medzi pohlaviami, ktoré sa odzrkadľujú v danostiach, schopnostiach a dokonca i v rôznych postojoch k životu.

Pozorujúc odlišnosti v správaní som študoval najprv fyzické odlišnosti mozgu a potom psychologické dôsledky. Od počiatku bolo jasné, že rozdiely medzi mozgom priemerného muža a ženy rovnakej rasy sú ďaleko menšie ako medzi mozgom priemerného belocha a černošky. Jasné rozdiely vo funkcii a stavbe mozgu mali za dôsledok zreteľné odlišnosti v duševných schopnostiach a osobnosti medzi pohlaviami.

Dnes je všeobecne známe, že ženy predstihnú mužov vo verbálnych častiach IQ testov a muži preukazujú lepšie schopnosti v abstraktných častiach testov. Vo vyššej matematike je rozdiel ešte väčší. V najväčšom prieskume na danú tému, ktorý viedol Dr. Julian Stanley a Dr. Camilla Benbow, zozbierali matematicky nadaných študentov do skupín podľa pohlavia. Pri chlapcoch bolo 13 krát pravdepodobnejšie, že sa dostanú do najvyššej kategórie. Na druhej strane mali dievčatá významný predstih vo verbálnych zručnostiach. Dievčatá boli jazykovo pohotovejšie a lepšie si počínali v čítaní, písaní, gramatike a výslovnosti. Boli plynulejšie a všeobecne lepší komunikátori. Chlapci trpeli rečovými vadami ako napr. zajakávanie a prevýšili dievčatá v týchto chybách takmer 4 ku 1. Ženy sú tiež lepšie v organizovaní a usporadúvaní objektov a stretnutí.

Dr. Camilla Benbow nechcela takéto rozdiely v pohlaviach objaviť. Dnes v takéto rozdiely na biologickej základni verí. „Po 15 rokoch hľadania vysvetlenia týchto rozdielov prostredím a neobjaviac nič, som sa vzdala,“ vraví.

Najzreteľnejší rozdiel medzi pohlaviami, okrem ich reproduktívneho systému a telesných odlišností, sú rozdiely v charaktere, ktoré sa označujú ako ženské a mužské. Na konci 20. storočia vedci objavili, že existuje silný dôkaz, že genetika a iné biologické faktory sú primárnymi silami, ktoré určujú správanie pohlaví. Poukázali na silný biologický komponent v homosexualite, sexuálnych odchýlkach a nezlúčiteľné sexuálne správanie medzi mužmi a ženami, ktoré spôsobuje manželskú disharmóniu.

Evolúcia čiernej rasy v Afrike viedla k odlišnému postaveniu dôrazu pre černochov ako pre belochov a aziatov. V Európe evolučné sily uprednostňovali gény mužov, ktorí ochraňovali ženy a poskytovali pre rodiny obživu. Drsné podnebie ľadovej doby uprednostňovalo tiež jednotnú rodinu a nie polygamiu subsaharskej Afriky. Kvôli ženskej závislosti žien na mužoch v chladných podnebiach, ženy, ktoré boli menej promiskuitné a selektívnejšie mali väčšiu šancu na prežitie. Ak mali tendenciu sexuálne sa oddať nevernému mužovi, bolo pravdepodobnejšie, že ich gény v tvrdých podmienkach neprežijú.

Základné rozdiely stavby mozgu medzi mužmi a ženami viedli k sexuálnej príťažlivosti a tiež k spoločenským a rodinným ťažkostiam. Na to, aby rasa prežila potrebovali muži pociťovať prirodzenú príťažlivosť k ženám a naopak. Každé pohlavie má vrodené rozdiely v štruktúre mozgu, ktoré spôsobujú to, že ženy a muži nachádzajú príťažlivosť v opačnom pohlaví. Vďaka členitosti v práci medzi mužmi a ženami / muži lovci, ženy opatrovateľky detí / , mozgy oboch pohlaví sa sústredili na uľahčenie týchto daností. Lov si vyžaduje viac priestorových zručností, kým opatera o deti si vyžaduje viac verbálnych zručností. Lov vyžaduje agresiu, individualizmus a risk, zatiaľ čo opatera o deti si vyžaduje úplne iné danosti, ako altruizmus, oddanie sa potrebám detí…

Ak porozumieme týmto genetickým silám, správaniu a danostiam, ktoré boli vytvárané evolučným procesom milióny rokov, len potom môžeme rozumieť základným rozdielom mužov a žien v mnohých oblastiach moderného života.

XY,XX – len časť príbehu o pohlaví
Na hodinách biológie na strednej škole aj tí najnepozornejší žiaci začali pri vysvetľovaní sexuálnej reprodukcie dávať pozor. Každý študent sa naučil, že keď sa matkin X chromozóm hodí k otcovmu Y chromozómu, dieťa bude chlapec a keď otcove spermie oplodnia vajíčko X chromozómom, bude to dievča. XX sa rovnú dievčaťu, XY chlapcovi.

Veda za posledných 30 rokov dokázala, že toto nemusí byť vždy pravdou. Ak geneticky mužské XX embryo je ochudobnené o mužské hormóny, novorodenec bude vyzerať a správať sa ako žena, na ktorú sa budú podobať dokonca aj jeho pohlavné orgány. A ak geneticky ženské XX embryo je vystavené veľkému množstvu mužských hormónov, bude vyzerať a správať sa takmer ako normálny muž. Okolo šiesteho týždňa sa určuje pohlavie plodu. Ak je to chlapec, genetická stavba plodu produkuje bunky, ktoré vyrábajú veľké množstvo testosterónu a iných androgénov. Tieto hormóny v kombinácii s DNA usmerňujú stavbu dieťaťa rovnako ako výrobca hračiek vyrába bábiku alebo vojaka. Ak je geneticky naprogramované dievča, mašinéria produkuje veľmi malé množstvá testosterónu a plod sa vyvinie ako dievča.

Či sa už plod vyvinie do dievčaťa alebo chlapca závisí do značnej miery na prítomnosti alebo nedostatku mužských hormónov, najmä testosterónu. Prirodzený mozog je vo svojej základnej polohe ženský a len kúpeľ plodu vo veľkom množstve mužských hormónov ho môže zmeniť na chlapca. Mužského hormónu je v šiestom týždni plodu štyri krát viac ako normálne množstvo v detstve. Opätovne dosiahne vrchol v puberte. S odohrávajúcimi sa zmenami v mozgu sa i testosterón zvyšuje.

Množstvo testosterónu, ktorému je plod vystavený, ako aj čas jeho pridania, môže dramaticky ovplyvniť fyzické stavby pohlavných orgánov a štruktúru mozgu. Mužský zárodok môže mať dostatok mužského hormónu na to, aby sa narodil s mužskými sexuálnymi orgánmi, nie však dostatok na to, aby sa vytvorili potrebné zmeny mužskej orientácie v oblasti mozgu. Keď sa toto stane, dieťa má mužské pohlavné orgány a tiež i telesný vzhľad, mozog je však ženský. Z tohto pohľadu je to vlastne žena uväznená v mužskom tele. Na druhej strane si však ženský zárodok môže vyvinúť ženské pohlavné orgány a potom dostať také množstvo mužských pohlavných hormónov, ktoré zapríčinia zmenu orientácie v stavbe mozgu na mužskú, mužský mozog uväznený v ženskom tele.

Tento proces je možné vidieť v množstve štúdií, ktoré sa robili s laboratórnymi myšami. V genetickom zmysle slova nie sú od ľudí až tak vzdialené. Majú mozog a centrálnu nervovú sústavu, podobný reprodukčný systém, pohlavné orgány a tiež testosterón. Je ľahké študovať hormonálne vplyvy na rozvíjajúci sa mozog myší, pretože sa rodia bezbranné s minimálne vyvinutým mozgom. Novonarodené myši sú v štádiu vývoja, ktoré sa zhoduje s ľudským plodom čosi starším ako 6 týždňov: kritický čas, v ktorom je určované pohlavie.

Keď vedci vykastrovali novonarodenú myš samca, stala sa z nej samica. Osvojil si charakteristiky samičieho mozgu. U myší samíc je ľavá strana mozgu hrubšia a pri samcoch je pravá strana tenšia. Hypotalamus má jasný samčí alebo samičí charakter a rozdielne pohlavia majú rozdielne dĺžky nervových bunkových spojení a ciest do rozličných častí mozgu. Mozog genetického vykastrovaného samca myši si nielenže vyvinul štruktúru ženského mozgu, ale aj jeho správanie napodobnilo samice myší. Stal sa pozoruhodne menej agresívnym než typickí samci a slúžil samcom ženským spôsobom. Na druhej strane keď vedci injekčne vstriekli novonarodenej samici mužské hormóny, mozgové bunky sa vyvinuli do mužských charakteristík. Takáto samica si osvojila samčie správanie a prejavovala zvýšenú agresivitu, ktorá bola charakteristická pre samcov.

Vedci dospeli takmer k identickým výsledkom pri opiciach, potkanoch a množstve ďalších zvierat. Keď vstrekli tehotným samiciam samčie hormóny v štádiu, pri ktorom sa tvorí pohlavie a ktoré zodpovedá štádiu ľudskému, geneticky samičie opice si sformovali samčie mozgy a neskôr tiež samčie vzory agresívneho a sexuálneho správania. Po streknutí tehotným samiciam samičieho hormónu ako estrogén, ktorý má tendenciu blokovať samčie hormóny, samci sa rodili so samičím mozgom a preukazovali samičie vzory správania.

Rovnaké výsledky môžeme vidieť pri množstve detí matiek, ktoré mali v čase vývinu mozgu plodu abnormálne množstvo mužského hormónu. Mužské hormóny vo väčšom alebo menšom množstve, než je normálne môžu pochádzať z rôznych zdrojov. Najčastejšie môže byť hormonálna produkcia plodu jednoducho geneticky poškodená. Mechanizmus plodu produkujúci hormóny môže byť ovplyvnený drogami alebo diétou. Navyše mužské hormóny alebo systémy, ktoré ich blokujú môžu byť plodu zavedené cez matkinu hormonálnu produkciu alebo vďaka drogám alebo liekov, ktoré matka užíva. Hlavným zdrojom anomálnej úrovne hormónov je nadoblička alebo nádor na vaječníkoch tehotnej matky. Vedci sledovali vývoj detí, ktoré sa narodili matkám, ktorých zdravotný stav produkoval abnormálne množstvo hormónov alebo ktoré brali lieky, ktoré mohli ovplyvniť hormonálnu úroveň detí v ich zárodkových štádiách. Dôkazy takýchto štúdií sú pozoruhodné.

Stav u žien, ktorý sa nazýva adrenogenitálny syndróm spôsobuje produkciu mužských hormónov. Tehotným ženám, ktoré trpia týmto syndrómom sa rodia genetické dievčatá so ženskými pohlavnými orgánmi ale občas tiež s nevyvinutými mužskými pohlavnými orgánmi. Chirurgický zákrok môže takéto anomálie ľahko napraviť, mozog však sa vyvíja mužským smerom, čo má za následok typicky mužské správanie. Dievčatá, ktoré sa takto narodia sú typicky agresívnejšie, hľadajú viac spoločnosť chlapcov ako dievčat, dávajú prednosť autám, staviteľským kockám pred bábikami, nejavia záujem o ženské oblečenie a prejavuje sa u nich pomalší vývoj čítacích a rečových zručností.

Štúdia za štúdiou ukazuje, že to čo nazývame typicky mužská alebo ženská úloha má často silnejší biologický základ ako prostredie.

Ján, ktorý sa stal Janou, ktorá sa stala Jánom

V roku 1973 vedec sexuológie Dr. John Money v široko publikovaných a kladne prijatých vedeckých novinách tvrdil, že úlohy pohlavia sú plastické a sformované hlavne pomermi. V novinách sa sústredil na anonymné dieťa, ktoré vedec nazval Jánom. Keď mal niekoľko mesiacov vyžadoval si operáciu a nápravu zle vykonanej obriezky. Chirurg omylom amputoval Jánov penis. Na základe doktorovej rady rodičia dovolili aby ho zmenili na dievča / ako je tomu často pri podobných prípadoch, pretože je ľahšie upraviť ženské ako mužské genitálie / . Lekári mu odstránili semenníky a zvyšok penisu a chirurgicky vytvarovali vagínu. Jánovi rodičia vychovávali Jána ako dievča. Zmenili jeho meno na Janu, obliekali a vychovávali dieťa ako dievča a neskôr ju dali na dievčenské hormonálne liečenie. Pravdu o nehode jej nikdy nepovedali. Lekárky jej pomáhali nadobudnúť ženskú identitu.

Dr. Money napísal o dieťati do novín a ignorujúc varovné signály a tvrdil, že v ranom veku sa dobre adaptoval / vlastne adaptovala / do dievčenskej úlohy. Feministickí vedci, spisovatelia a médiá citovali príbeh Jany ako žiariaci príklad toho, že úloha pohlavia bola výlučne záležitosťou a výsledkom prostredia a nie biológie.

V roku 1977 Dr. Milton Diamond z univerzity Hawaii v Honolulu a Dr. H. Keith Sigmundson z ministerstva zdravotníctva z Victorie, Britskej Kolumbie publikovali hĺbkový prípad o Jánovi, z ktorého sa stala Jana, z ktorej sa stal Ján. Prezradili prekvapujúci obrat v Janinom vývine.

Už ako dieťa sa Jana opakovane pokúšala močiť postojačky. Matka jej ukazovala ako sa má líčiť, ona však namiesto toho chcela napodobňovať otca pri holení. Odmietala bábiky a šaty. Radšej ako dievčat vyhľadávala spoločnosť chlapcov. V dvanástich rokoch jej boli dávkované ženské hormóny a narástli jej prsia. Vyrastala nesmierne nešťastná a chcela spáchať samovraždu. Nakoniec bez znalostí o jej pohlavnej identite v 14 – tich rokoch odmietla hormonálne liečenie a tiež možnosť žiť ďalej ako dievča. V tom čase jej nešťastní rodičia povedali o chirurgovej tragickej nehode. Napriek tomu, že bola rozhorčená, jej dominantný pocit bola úľava. Povedala: „Prvýkrát má všetko význam a rozumiem kto a čo som.“

Jana si zmenila meno späť na Ján, požadovala hormonálne injekcie, amputáciu prsníkov a úpravu pohlavných orgánov. Ján sa neskôr oženil, adoptoval si deti a cez to všetko sa mu podarilo zapojiť sa do života.

Pôvod homosexuality

Psychológia v jednom čase portrétovala homosexualitu ako produkt sexuálnych skúseností v mladom veku alebo ako názory rodičov a ich správania. Akademická a populárna literatúra bola tak preplnená týmto vysvetlením prostredia, že rodičia homosexuálov sa často pýtali: „Čo som urobil zle?“ Domnievali sa, že homosexualita ich syna alebo dcéry bola výsledkom niečoho, čo urobili alebo neurobili. Práve tak ako biológia vysvetľuje mužské a ženské vzory správania, ponúka zároveň najsilnejšie vysvetlenie pre pohlavné prednosti, s tým, že priznáva, že i prostredie môže zohrať určitú úlohu.

Priekopníkom v odhalení úlohy biológie vo výbere partnera bol Dr. Gunter Dörner. Objavil, že pohlavne súvisiace aspekty mozgu sú sekvenčne zoradené. Pri štúdii myší zistil, že čím neskôr sú vykastrované, tým menej samičími sa stanú. Na druhej strane samice sú „pomužťované“ vplyvom samčích hormónov v rôznych štádiách ich vývinu. Po dôkladnom výskume zhrnul, že existujú tri stupne pohlavného vývinu. Nazval ich: 1. pohlavné centrá / samotné rozmnožovacie orgány / 2. páriace centrá / oblasti v mozgu, ktoré ovplyvňujú voľbu partnera / a 3. centrá úlohy pohlavia / oblasti mozgu, ktoré určujú typické správanie pre pohlavie a zručnosti ako priestorové a verbálne / . Každé centrum vývinu môže byť v štádiu dospievania značne ovplyvnené. V centrách páriacich orgánov sú určované páriace preferencie. Dôkazy vravia, že toto sa odohráva hlavne v hypotalame. Posledné štádium vývinu je centrum úlohy pohlavia, ktoré určuje stavbu mozgu. Toto centrum ovplyvňuje stupeň agresivity; verbálne a priestorové zručnosti; individualitu a skupinovú etiku.

Pokiaľ ide o pohlavné preferencie Dörner zistil, že hypotalamus mužského homosexuála sa psychologicky správa presne rovnakým spôsobom ako normálny ženský hypotalamus. Keď je do neho zavedený estrogén, hypotalamus ženy odpovedá jeho zvýšenou produkciou. Keď je zavedený do mozgu muža heterosuxuála, produkcia estrogénu nenastáva. Avšak ak je zavedený do mozgu homosexuála, nastáva rovnaká zvýšená produkcia estrogénu ako u ženy. Toto poskytuje silný dôkaz na to, že oblasť mozgu, ktorá je najviac zaneprázdnená sexuálnou páriacou preferenciou je fyzicky u mnohých homosexuálov rozdielna.

Existuje množstvo ďalších štúdií, ktoré vysvetľujú biologickú úlohu vo väčšine, ale nie celom, správaní homosexuálov. Jedna dlhotrvajúca štúdia zaoberajúca sa 136 deťmi, ktorých matky prešli počas tehotenstva liečbou ženských hormónov tvrdí, že u týchto detí sa zdvojnásobila šanca na to, že sa nikdy nevydajú alebo neoženia, než ako to bolo u detí, ktorých matky sa liečeniu nepodrobili. Štúdiá dievčat, ktoré mali vysoký stupeň mužských hormónov, ukázali typickejšie mužské správanie ako len odmietanie bábik, neskôr v živote mali väčšiu pravdepodobnosť na bisexuálne alebo homosexuálne správanie.

Dokonca aj stres matky môže znížiť množstvo mužského hormónu v mužskom embriu. Myši, ktoré boli vystavené prudkým stresom mali potomka samca, ktorého priťahovali ostatní samci. Pri ľuďoch sa podobný stres vyskytuje v časoch vojny alebo ničenia. Pri štúdiách detí narodených v Nemecku počas druhej svetovej vojny je možné nájsť homosexualitu bežnejšie ako u detí, ktoré sa narodili v časoch mieru alebo pred vojnou. Najvyšší stupeň mužskej homosexuality nachádzame u detí, ktoré sa narodili v najhorších časoch vojny, počas jej posledných mesiacov.

Hypotézy o pohlavných centrách ponúkajú tiež vysvetlenie na niektoré typické formy homosexuálneho správania. Väčšina homosexuálov zdieľa rovnako promiskuitný názor na sex ako väčšina heterosexuálnych mužov; považujú sex za vrchol a nie za predĺženie milujúceho vzťahu. Mužský mozog poznačený ženskou páriacou preferenciou / preferenciou na mužov / má často za následok nadmerný počet sexuálnych partnerov, priemerný homosexuál má oveľa viac pohlavných stykov než heterosexuál. Mužská stopa pohlavia je stále prevládajúca, avšak páriace centrum, pravdepodobne súvisiace s hypotalamom, je abnormálne. Samozrejme niektorí z homosexuálov sú zženštilí a prejavujú viac znaky ženského správania. Pri týchto homosexuáloch bolo postihnuté páriace centrum ako aj centrum úlohy pohlavia.

Pri pochopení biologických faktorov homosexuality sa ponúka vysvetlenie prečo takéto sexuálne odchýlky sú častejšie pri mužoch ako pri ženách. Keď pochopíme fakt, že mozog je vlastne ženský a len mužské hormóny ho transformujú do mužskej formy, je zrejmé, že pri jeho vývine je pravdepodobnejšia porucha mužského mozgu. Ak sa stane malá hormonálna zmena ženskému mozgu, vyvinie sa normálne. Niet preto divu, prečo sú muži častejšie homosexuálmi než ženy lesbičkami. Muži majú tiež väčšiu pravdepodobnosť stať sa tranvestitami alebo si osvojiť iné formy sexuálnych úchyliek.

Budúcnosť homosexuality

Výskum ukázal, že biológia nie je jediným faktorom pri homosexuálnych alebo iných sexuálnych odchýlkach. Určite existujú homosexuáli, ktorí nemajú abnormálnu hormonálnu nerovnováhu a existujú tiež mnohí dobre prispôsobení muži – heterosexuáli, ktorí majú mozog bližšie k ženám ako výsledok abnormálnej úrovne hormónov v počiatočnom štádiu. Zdá sa teda byť zrejmým, že smerovanie k homosexualite sa zdá byť zakorenené ako v biológii, tak aj v prostredí. Smerovanie a činnosť mozgu homosexuála je výsledkom abnormálnej úrovne hormónov v čase vývoja mozgových štruktúr, ktoré ovplyvňujú preferencie párenia. Zdroj týchto hormónov môže jednoducho pochádzať od génov, ktoré ovplyvňujú zloženie mozgu alebo od génov, ktoré majú dopad na prísun hormónov ovplyvňujúcich toto zloženie. Úroveň hormónov v kritickom štádiu plodu môže byť ovplyvnená stavom hormónov v matkinom tele. Tieto podmienky môžu byť určené matkiným genetickým zložením, diétou alebo liečbou.

Spoločnosť homosexuálov radostne privítala vedecké novinky, ktoré potvrdzujú vplyv biológie v ich správaní. Ich argumentom je, že homosexualita je pre nich prirodzená a nemali by byť obviňovaní za čosi, čo je pre nich prirodzené. Niektoré z „náboženských práv“ považujú vedecké správy za hrozbu presne z rovnakých dôvodov. Nechcú uznať myšlienku, že Boh stvoril ľudí, ktorí sú orientovaní homosexuálne. Musí byť však priznané, že Boh dovoľuje narodiť sa niektorým ľuďom ako géniovia alebo iným s porušeným mozgom. Niektorí ľudia sa rodia s hroznými chorobami, iní sa tešia dobrému zdraviu do staroby napriek škodlivým zvykom.

Fakt, že niektorí ľudia sa rodia s homosexuálnymi sklonmi neznamená, že je to normálne alebo prirodzené, pokiaľ ide o druh. Možno to je normálne pre nich, áno, nie je to však normálne pre ľudské správanie alebo spoločenské hodnoty. Pre niektorých je kriminálne správanie práve tak normálne ako pre iného hudobný talent. Kriminálne správanie nie je však pre spoločnosť žiadúce. Nezrovnávam homosexualitu s kriminalitou, existuje však množstvo vrodených rysov, ktoré môžu byť škodlivé. Len preto, že tento rys je vrodený, nemusí byť zákonite správny alebo „normálny.“

Až do roku 1973 označovala American Psychiatric Association homosexualitu ako psychickú poruchu, ako problém, ktorý by sa mal liečiť ako schizofrénia / homosexualita je často sekundárnym symptómom vážnych psychických porúch ako schizofrénia /. Až celkom nedávno, začiatkom 90 – tych rokov zmenil INS svoju dovtedajšiu politiku, ktorá považovala homosexuálov za nechcených návštevníkov a imigrantov. Napriek tomu, že psychológovia mali pri snahách zmeniť sexuálne túžby homosexuálov určitý úspech, väčší úspech mali jednoduchou tak, že im pomohli sa s tým vyrovnať.

Homosexuáli umierajú v priemere skôr ako heterosexuáli dôsledku množstva chorôb. Trpia duševnými poruchami od depresií až po psychózy a stupeň sebevrážd je niekoľko krát väčší ako u heterosexuálov. Zástupcovia homosexuality a iných typov sexuálnych odchýlok sú bohato zastúpení v zločinoch ako masové vraždy, zvádzanie detí a obťažovanie. Muži homosexuáli zviedli a zneužili milióny neplnoletých chlapcov. Ich nečisté sexuálne praktiky a vysoká promiskuita mali za dôsledok rozšírenie najhorších chorôb 20. storočia ako AIDS, ktorý nielenže zabil množstvo homosexuálov, ale aj milióny iných, včítane desiatok tisícok, ktorí ho dostali prostredníctvom transfúzie.

Je nesporné, že nezodpovedné správanie homosexuálov prispieva ku katastrofe AIDS. Epidémia by sa mala považovať pre ich komunitu za strašný škandál a zdroj hanby. Namiesto toho odsudzujú aktivisti heterosexuálov za to, že nerobia dostatok na to, aby našli proti tejto chorobe liek. „Choroba teplých“ viedla tiež k zvýšeniu nákladov na liečbu a iných nákladov, ktoré vytiahli zo štátu bilióny dolárov a neproporcionálny rozpočet na výskum. Výskum AIDS s jeho politicky správnym a módnym štatútom odklonil peniaze, ktoré sú potrebné na choroby a nemoci, ktoré sužujú ďaleko viac ľudí. Americká vláda napríklad minie viac na výskum AIDS ako na výskum rakoviny, choroby, ktorou trpí a zomiera milióny viac ľudí ako na AIDS. Len niekoľkým obetiam rakoviny je daná šanca, ktorú majú dnes homosexuáli, pretože „obete“ AIDS sú zvyčajne nakazené chorobou vďaka nezodpovedným sexuálnym stykom s jasným vysokým riskom.
Všetko toto by mohlo byť zastavené jednoduchou zodpovednosťou a zmenou správanie mnohých homosexuálov. Namiesto toho mnohí homosexuáli pokračujú v propagácii ich promiskuitného životného štýlu na často neskromných gay festivaloch a diskusiách.

Drsná pravda je však taká, že homosexualita je škodlivá, nezdravá a neetická. Vedie k chorobám, zlému prispôsobovaniu, sebevraždám a mnohým iným sociálnym neduhom. Tvrdenie tým, ktorí ju praktizujú, že je prirodzená, nijako nezmierni jej škodlivosť. Mohli by sme namietať, že kiahne sú prirodzené a nemali by sme ich liečiť alebo dokonca že HIV / AIDS je forma života, ktorá je tiež Božím výtvorom a nemáme právo ju potláčať. Je mi ľúto nešťastného údelu homosexuálov a smutno nad stratou ich zdravia, šťastia a života. Napriek tomu, že homosexualita je často zobrazovaná ako neškodný životný štýl, keď odložíme povrchné humorné charakteristiky, homosexualita je správanie, ktoré je škodlivé ako pre jej účastníka, tak pre spoločnosť.

Čo môžeme urobiť na to, aby sme zmiernili ich utrpenie a zároveň utrpenie spoločnosti? Pre tých, ktorí začínajú život biologicky normálne, mravy a hodnoty spoločnosti môžu značne ovplyvniť osvojenie si homosexuálneho správania. Prvou lekciou na zmiernenie utrpenia spojeného s homosexuálnym správaním je zmena samotných pomerov. Ak médiá nebudú varovať o následkoch homosexuálneho správania a ak sa krikľaví homosexuáli nestiahnu spoločenským taboo trochu späť, niektorí biologicky normálni ľudia, obzvlášť v zraniteľnom veku budú experimentovať a osvoja si takýto životný štýl. Toto pomôže napraviť tých na biologicko – sexuálnom okraji smerom k heterosexuálnej norme a oveľa menej tých bez homosexuálnej predispozície bude konvertovaných na homosexuálne správanie.

Fakt, že homosexualita je dnes výchovou a médiami schvaľovaná ako absolútne prijateľný životný štýl robí z mladých ľudí náchylnejších k homosexuálnemu pokušeniu a orientácii. Ako som spomenul predtým, homosexuálni muži majú sexuálne najdravšiu a najpromiskuitnejšiu sexuálnu orientáciu. Mediálne schvaľovanie degenerovaného homosexuálneho životného štýlu je ekvivalentné podporovaniu drog, fajčeniu alebo pitiu detí. Realitou ostáva to, že homosexualita znižuje životnosť oveľa viac ako fajčenie, pitie alebo občasné používanie drog. Môžeme prijať práva homosexuálov na to, aby sa správali vhodne, určite však by spoločnosť takýto životný štýl nemala bláznivo podporovať.

Človek si vie predstaviť bolesť homosexuála a jeho odcudzenie v spoločnosti, ktorá je zameraná na heterosexuálny životný štýl. Môže tiež sympatizovať s mukami, ktoré sú často výsledkom fyzických a duševných problémov, ktoré vyrastajú z jeho stavu. Nemá však zmysel klamať a navrávať si, že tento stav je úplne normálny. Ak by bola homosexualita normálna, neboli by sme dnes tu, pretože je to heterosexuálne správanie, vďaka ktorému prežívame. Neposmievame sa tým, ktorí trpia tuberkulózou, ale súčasne určite nevravme mladým, že je normálne osvojiť si životný štýl, ktorý je pre nich rizikový.

Som si istý, že existujú rozumní homosexuáli, ktorí rozumejú, že takéto správanie nemôže byť v zdravej spoločnosti nikdy považované za morálne. Mnohí z nich môžu však stále viesť produktívny a zmysluplný život. Sú tí, ktorí sa nepokúšajú zvádzať mladých k napodobňovaniu ich životného štýlu a rozumejú, prečo to nesmie byť tolerované. Mnohí sa nepokúšajú prerobiť morálku spoločnosti tak, aby pasovala ich vlastnej perverznej predstavy života. Niektorí nájdu spôsob ako žiť s ich utrpením tak, aby nepodkopávali ani svoje zdravie, ani zdravie národa. Tých, ktorí dokážu žiť zodpovedne a taktne by sme mali rešpektovať.

Existuje nádej, že biologické príčiny homosexuality môžu byť zmiernené. Veda rýchlo hľadá metódy na spoznanie a liečenie chorôb detí, aj tých, ktoré sa ešte nenarodili. Dnes je možné sledovať prítomnosť hormónov v tehotnej matke ako aj v plode samom. Ak malé dievčatko bude prijímať vďaka matkiným liekom alebo diéte abnormálne vysoké dávky testosterónu, mohlo by to spôsobiť, že by sa dievčatko narodilo s chlapčenskými orgánmi alebo mužským rozumom. Nepomohol by každý rozumný človek tejto matke zmeniť jej diétu alebo lieky tak, aby sa dieťa narodilo zdravé a normálne? Alebo napríklad ak by plod chlapca prijímal androgén, ktorý blokuje hormóny, mohlo by to spôsobiť zabránenie chlapcovi v raste, nevyvinutie jeho orgánov a možnú sterilitu. Hormóny by tiež mohli zmeniť sexuálnu orientáciu chlapca. Bolo by v tomto prípade hormonálne liečenie za účelom zníženia úrovne androgénov ospravedlniteľné? Neviem si predstaviť ako by ktorýkoľvek starostlivý a rozumný človek mohol odpovedať nie. Som si istý, že takmer všetci rodičia by odpovedali áno.

Stále budú existovať tí, ktorí by tvrdili, že takéto kroky by sa rovnali „hraniu sa na Boha.“ Skúste ale zabrániť týmto moralistom pred tým, aby užili laboratórne zostrojený liek, ktorý potrebujú a na ktorom je ich zdravie závislé a obvinia vás z vraždy. Ak budú mať rodičia možnosť ochrany svojich detí, budú ich chrániť. Vďaka svojmu presvedčeniu verím, že problémy homosexuality, orgánovej abnormality a sexuálnych úchyliek sa v budúcom storočí prirodzeného poriadku dramaticky znížia.

Občas sa v zábleskoch oceli a betónu miest zdá, že príroda sa od nás vzdialila, v evolučnom súde však neochvejne bdie nad naším genotypom. Otvorená diskusia o homosexualite sprevádzaná plným odhalením spustlého života spôsobila zdecimovanie v ich vlastných radoch. Roky vírusov ako AIDS a iných nákazlivých chorôb, vysoký stupeň sebevrážd zmenší v budúcnosti vplyv tejto skupiny v spoločnosti. Gény náchylné k homosexualite, ktoré sa stáročia ukrývali, boli odrazu vystavené homosexuálnej nestriedmosti a novým stupňom zraniteľnosti. Tieto gény sú ničené vírusom AIDS a inými patogénmi rovnako necitlivo ako vlci trhajú raneného soba.

Nehanebné mediálne podporovanie homosexuality vyvolalo intenzívnu averziu k nej u mužov a žien, ktorí stvoria revolúciu v prichádzajúcom storočí. Epitaf homosexuality, sčasti napísaný chorobou AIDS, zakáže vrátiť sa jej do štýlovej akceptácie. Keď píšem tieto riadky, homosexuálna protikultúra je decimovaná vlastnou nestriedmosťou. V 21. storočí sa homosexualita stane oveľa menším problémom než akým bola pred niekoľkými desaťročiami.