O Štiavnickom Permoníkovi
Písané v pravopise roku vydania – 1943!
Janko Gogolák bol mladý baník na Schöpherštôlni (šachta). Usilovný a poslušný robotník, ktorému nebolo treba jednu vec dva razy zakazovať, alebo vysvetľovať. Okrem týchto chválitebných vlastností mal aj pobožného ducha. V nedeľu a vo sviatok nebol by zameškal sv. omšu a kázeň ani za poklady všetkých štiavnických štôlní.
Bol veriaci živej viery. Nestalo sa nikdy, že by sa bol spustil do 450m hlbokej bane, kým sa nepomodlil pred oltárikom v haviarni, kde vo dne a v noci horel kahanček. Tajomné osvetlenie jemne padalo na bucľaté líčka Ježiška, sladko odpočívajúceho v mäkkom lone nebeskej Matky.
Táto jeho zbožnosť však nijako sa nepáčila pánu hutmanovi (správcovi bane), úlohou ktorého bolo zatriediť každého do práce.
Keďže pán hutman nemal ani najmenšej príčiny, aby verejne dohováral Jankovi Gogolákovi, že niečo zameškal, alebo nesprávne učinil, obťažoval mu život ťažšou a nespornou prácou. Niekedy to bolo až krikľavé. Ktorí boli podobného smýšľania ako on, tým zavše zadelil prácu ľahšiu, kde sa dalo i viac zarobiť. Najmä štyria boli takíto vyznačení a p. hutmanom všemožne podporovaní.
Hoci toto nezaslúžené zaobchádzanie veľmi ťažko padlo Jankovi, predsa bez reptajúceho slova poslúchal svojho predstaveného.
Hutman ho i teraz poslal pracovať na vzdialenejšie miesto a samého. Bolo to nezvyklé, lebo v prípade nešťastia, kto by mu mohol byť na pomoci. Mal odvážať odstrelenú piardžinu – neužitočné pozostatky a odpadky.
Z práce pomaly mu ubúdalo. Po hodinovej námahe zastal v robote, aby si odpočinul. Kahanček vrhol naňho slabunké svetlo. Údery kladív a hrmot huntov, banských vozíkov, doliehaly sem ako slabučké znaky života, zápasiaceho mozoľnate o každodennú skyvu chleba, keď podzemné, hrobové ticho prerušil silný výbuch.
– Nešťastie! – zavírilo Jankovi sústrastnou dušou a už sa aj poberal, aby bol na pomoci, kde by bolo jej najviac treba.
Len čo však urobil niekoľko krokov, zastal pred ním malý muž s bielou bradou, siahajúcou až po zem. Oblečený bol v baníckych šatách, na hlave mal veľkú kuklu, v ruke horiaci zlatý kahanec a za pásom strieborné kladivko. Svetielko ťažko prerážalo hustú tmu.
Janko Gogolák zastal prekvapene. Aj sa trocha poľakal. Ale starček prehovoril k nemu láskavo:
– Ja som piadimužík, dobrý duch baní. Zlé skutky trescem, ale dobré odmeňujem. Nenávidím podvod, falošnosť, klam a najmä bezbožnosť. Hľa, keďže ty si statočný a bohabojný človek, zachránil som ti život. Pridŕžaj sa vždy Pána Boha a On ťa nikdy neopustí!
Potom urobil strieborným kladivkom kríž vo vzduchu a zmizol.
Zľaknutý Janko Gogolák nemal času rozmýšľať, čo sa s ním deje, lebo nový výbuch otriasol podzemnou ríšou. Zaraz zalarmoval záchrannú stanicu a i sám sa ponáhľal smerom, odkiaľ sa ozval hromový hlas.
Smutný obraz ho privítal. Štôlňa, kde bola práca ľahšia a odkiaľ ho hutman vylúčil, sa zrútila a pochovala pod troskami tých štyroch bezbožných robotníkov i s hutmanom.
Kto slúži verne Bohu, je chránený jeho otcovskou pravicou i v podzemných hlbinách.