Ako vznikal samostatný Slovenský štát

Z histórie vieme, že každý štát vznikol v dôsledku nejakej vojenskej bitky, či politickej revolúcie, ktoré determinovali vznik, vývoj a charakter novovzniknutého štátneho útvaru. Výnimkou v tomto smere nebol ani samostatný Slovenský štát, ktorý vznikol 14.3.1939 ako dôsledok veľkých politických zmien v strednej Európe.

            Predchodca Slovenského štátu – 1. ČSR bola štátnym útvarom s demokratickým zriadením, ktorý ako každý štát mal svoju vlastnú ideológiu. Bola to ideológia čechoslovakizmu, t. j. jednotného československého národa a to nielen v zmysle politickom, ale aj etnografickom. Podľa slov Dr. Tisu „táto nebezpečná ideológia hlboko zasahovala do mravného charakteru slovenského ľudu, zapríčiňujúc v ňom demoralizáciu, ktorej následky sa javili vo verejnom živote“ nielen počas jestvovania 1. ČSR, ale aj počas existencie samostatného Slovenského štátu. Keďže táto umelo vytvorená fikcia negatívne ovplyvňovala myslenie mnohých Slovákov, bolo po vzniku Slovenského štátu nevyhnutné nahradiť túto ideológiu kresťansko – národnou ideológiou, ktorá vyrastala zo samej podstaty slovenského národa. Táto neľahká práca na duchovnej obrode slovenského národa si vyžadovala veľa úsilia zo strany predstaviteľov 1. SR, ale aj samotných občanov, aby si slovenský národ s Božou pomocou vybudoval svoj vlastný slovenský život.

            Dr. Tiso ako človek na správnom mieste si dobre uvedomoval potrebu mravnej obnovy slovenského národa a preto sa usiloval vybudovať taký systém, ktorý by všetkým Slovákom zabezpečoval nielen každodenný chlieb, poriadok a bezpečnosť, ale aj Božie slovo. Ako katolícky kňaz vedel, že bez Božej pomoci slovenský národ nepovstane k novému životu a preto vo svojich kázňach povzbudzoval veriaci ľud, aby sa nebál otvoriť svoje srdcia Kristovi a prijať jeho náuku. Vo svojom vianočnom príhovore z roku 1939 adresoval okrem iného tieto slová slovenskému národu: „Najistejšou zárukou budúcnosti slovenského národa je práca za národ, lebo to, čo prácou zasejeme do duše národa pomocou našich kostolov, škôl, spolkov, novín, literárnych a umeleckých diel, čo prácou zveľadíme na hmotnom majetku národa každého druhu, zostane a trvať bude v národe, nech sa vrtí politika ako chce.“ Teda okrem modlitby aj práca bola potrebná na oživení slovenského národa, ktorý po 20 – ročnom spánku potreboval nové impulzy do života.

            Hoci sa našli aj pochybovači, najprv z radov bývalých prívržencov 1. ČSR, ktorí si mysleli, že Slovenský štát nie je životaschopný útvar, predsa drvivá väčšina Slovákov verila, že slovenský národ dosiahne blahobyt. To, čo sa Masarykovi a Benešovi nepodarilo za 20 rokov existencie 1. ČSR, to sa za pomerne krátky čas podarilo Dr. Tisovi a jeho spolupracovníkom – vybudovať taký štát, ktorý by zabezpečoval všetkým občanom dôstojné životné podmienky a základné ľudské a občianske práva. Je síce pravda, že nie všetci občania Slovenského štátu mali vytvorené priaznivé podmienky pre svoju existenciu, ale na druhej strane treba povedať, že sa svojim negatívnym postojom k režimu 1. SR sami pričinili o to, že slovenská vláda ich vysťahovala na nútené práce do Nemeckom ovládaných území.

            Žiaľ aj dnes sa ešte nájdu takí historici, ktorí zveličujú krivdy spáchané na slovenských Židoch počas existencie 1. SR a všetku zodpovednosť za to zvaľujú na činiteľov Slovenského štátu. Neuvedomujú si však, že idú sami proti sebe, pretože tým, že očierňujú predstaviteľov 1. SR, zároveň aj spochybňujú jestvovanie súčasnej Slovenskej republiky, ktorá vznikla vďaka heroickému úsiliu a obetám mnohých Slovákov. Preto v duchu hesla: „Verní sebe, svorne napred“, kráčajme aj my – roduverní Slováci dopredu v boji za dosiahnutie lepších podmienok pre existenciu slovenského národa v týchto ťažkých časoch svetovej krízy a buďme si istí, že ten, kto bojuje za spravodlivú vec dosiahne raz víťazstvo.

Ján Hodúr