Počiatky národného uvedomovania
Sú viditeľné už začiatkom 18.storočia. Michal Bencsik, profesor uhorského práva na Trnavskej univerzite, vydal v roku 1722 právny spis adresovaný krajinskému snemu. Poukazoval v ňom na to, že obyvatelia Trenčína sú „pozostatky po Svätoplukovi“, a teda sú potomkovia Maďarmi porazeného, podmaneného národa. Na toto odpovedá dielo dubnického farára Jána Baltazára Magina, ktoré môžeme chápať ako prvú politickú obranu Slovákov – Apológia – resp. Obrana Trenčianskej stolice. J. B. Magin tu totiž neobraňuje len obyvateľov Trenčína, ale aj celú slovenskú národnosť, lebo vraj „protivník musí nevyhnutne pripustiť, že pozostalými po Svätoplukovi sú nielen obyvatelia Trenčianskej stolice, ale celých Karpát, ktoré sa tiahnu až do Sedmohradska.“ J. B. Magin poukazuje na rozľahlosť, starobylosť a autochtónnosť Slovákov v Uhorsku. Ďalší významný predstaviteľ slovenskej národnej ideológie je Samuel Timon (jezuita). Základ novej ideológie položil v historickom spise Imago antiquae Hungariae – Obraz starého Uhorska, ktorý vyšiel roku 1733 v Košiciach. Zapodieva sa tu dejinami starých národov na území Panónie pred príchodom Maďarov. Za prvých obyvateľov, praobyvateľov a autochtónov, považuje Slovákov.
Základom ideológie slovenskej národnosti ostáva však stále široká hmlistá koncepcia „slovanského národa“, ktorého vlastnosti – ohromnou početnosťou od Jadranu až po Baltské more, pôvod názvu Slovák – Slovan od slávy, starobylosť a autochtónnosť – si slovenskí vzdelanci hrdo osvojujú. Pokračovateľ Matej Bel so svojím dielom Notitia Hungariae novae historico – geographico zozbieral ohromné bohatstvo historických, zemepisných, kultúrnych, ale aj etnografických poznatkov o Uhorsku, najmä však o slovenských stoliciach. Autor Slovákov stotožňuje s národom (natio Slavica, natio Slavorum) v novodobom význame. Priznáva mu národnú osobitosť, ktorá sa prejavuje v jazyku, v mravoch, v obyčajoch, v zvykosloví, v odeve, v historických tradíciách, medzi ktorými necháva dominovať povedomie štátnej tradície z čias veľkomoravského štátu.
Ďalší učený Slovák Adam František Kollár v roku 1777 v spise Ratio educationis prezentuje novú spoločnosť v protiklade s feudálnou stavovskou. Nazýva ju občianskou spoločnosťou. Zahrnuje do nej všetkých obyvateľov bez ohľadu na sociálnu, konfesionálnu a nacionálnu príslušnosť.
Aby sme pochopili princípy a obsah ideológie slovenského novodobého národa u bernolákovcov v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch 18. storočia, je potrebné identifikovať ideologické a politické myslenie tých slovenských osvietenských vzdelancov, ktorí budovali oporné piliere koncepcie slovenských dejín a na jej základe formovali ideológiu novodobého národa.
Ak chceme verifikovať provenienciu (pôvod) ideových a ideologických prvkov, z ktorých sa vychádzalo pri budovaní koncepcie slovenských dejín a novodobej ideológie, musíme si zájsť o celých dvestopäťdesiat rokov do minulosti a oboznámiť sa s akiste prvou ideologickou konštrukciou na premenu mnohonárodnostného feudálneho Uhorska. Jej autorom je Mikuláš Oláh. V Oláhovom rukopisnom spise Hungaria, napísanom v duchu humanizmu na pôde Belgicka, po stosedemdesiatich rokoch prvý objavil a pochopil ideovú náplň a zámer revidovať feudálnu spoločnosť právnicky erudovaný Matej Bel. Tento priekopník ideí európskeho osvietenstva v Uhorsku prvej štvrtiny 18. storočia ju (Hungariu) rozvinul a obohatil novými ideologickými prvkami. Tieto prvky využil a bohato rozvinul v ideologickej koncepcii právneho a nacionálneho zrovnoprávnenia Slovákov v mnohonárodnostnom feudálnom Uhorsku.
V obrannej konštrukcií Mateja Bela, prvého zo vzdelancov slovenského pôvodu, vystupuje v porovnaní s dobovým feudálnym ideovým a ideologickým myslením nový komponent, štátna ideológia uhorského štátu, na čo nadväzuje to, že ideály prirodzenej rovnosti ľudí sa v širších súvislostiach vysvetľovali ako prirodzená rovnosť jazykov a národov. Osvietenské myšlienky sa plodne stretli s myšlienkami herderizmu. Éra nacionalizmu, ktorá ovládla Európu, našla medzi slovenskou inteligenciou živnú pôdu, ktorú dobre pripravili polemiky s ranným maďarským nacionalizmom. Práve z toho začalo čerpať slovenské národné hnutie.
Toto hnutie dostalo od začiatku pomenovanie „slovenské národné obrodenie“ a vzdelanci, ktorí stáli na jeho čele, sa nazývali „národní buditelia“. Ďalej treba poukázať na to, že v súčasnej historiografií sa pojem národné obrodenie prestal používať, resp. sa používa ako súveké označenie. Pretože v súčasnosti tento proces chápeme tak, že nešlo o obrodenie či prebudenie z dlhodobého spánku, ale o formovanie moderného slovenského národa a jeho ideológie.
Keďže v súlade s vtedy prevládajúcim názorom, podporovaným aj Herderom, bol národ predovšetkým spoločnosťou jazyka a kultúry, národný pohyb sa v tomto období najaktívnejšie prejavoval práve v oblasti jazyka, literatúry a histórie.
Ako už všetci viete, na Slovensku sa začali ujímať národne obrodeneckých snách evanjelici a katolíci. Evanjelici boli zástancami biblickej češtiny. Na Slovensku však prevažovala katolícka časť. Bolo preto celkom prirodzené, že práve v prostredí katolíckeho slovenského duchovenstva začalo dochádzať ku snahám o zavedenie vlastného slovenského literárneho jazyka.
Centrom katolíckeho národného hnutia sa stalo juhozápadné Slovensko, najmä vtedajšie najvýraznejšie kultúrne metropoly Bratislava (Prešporok) a Trnava. Práve tu sa sústredila slovenská národná inteligencia, ktorá sa zaoberala národnou históriou a skúmaním slovenského jazyka, ako prejavu slovenskej národnej svojbytnosti. V tomto čase sa medzi slovenskými vzdelancami na západnom Slovensku kultivoval, na základe západoslovenského nárečia, kultúrny jazyk, ktorý sa používal nie len pri písaní kázní, ale aj v umeleckej literatúre. Jozef Ignác Bajza napísal v tomto jazyku prvý slovenský veršovaný román René mládenca príhodi a skúsenosťi. Bol to jazyk, ktorý bol dostatočne bohatý a pružný, vhodný pre odbornú a umeleckú literatúru. Nemal však ešte ustálený pravopis a základné gramatické pravidlá. Na túto náročnú úlohu sa podujal Anton Bernolák vo svojom hlavnom kodifikačnom diele Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum (Jazykovedno-kritická filologická rozprava o slovenských písmenách), ktoré spracoval za pomoci kolegov v prešporskom seminári a vydal v roku 1787. V krátkom čase na to spracoval aj diela – Slovenská gramatika a Etymológia slovenských slov a pripravil rozsiahly slovensko-česko-latinsko-nemecko-maďarský slovník. Týmito dielami sa mu podarilo postaviť Slovenčinu na pevný lingvistický základ a vytvoriť predpoklady na jej všestranné používanie.
Zásluhu na rozšírenie Bernolákovej Slovenčiny malo predovšetkým Slovenské učené tovarišstvo, založené v roku 1792 v Trnave (predsedom bol A. Bernolák). Najaktívnejším členom Tovarišstva sa stal naháčsky farár Juraj Fándly. Napriek tomu sa bernolákovčina neujala. Avšak Bernolák a jeho druhovia nielenže kodifikovali Slovenčinu ako literárny jazyk, ale vytvorili v ňom aj pozoruhodné literárne dielo, ktorého vrcholom bola básnická tvorba a preklady Jána Hollého. Súčasne s vtedajším jazykovým chápaním národa sformulovali koncepciu Slovákov ako samostatného slovenského kmeňa.
Na záver by som priblížil rozdiel medzi národnými konfesiami, ktoré boli dvoma národnými prúdmi – katolíckym i evanjelickým – oba oživovali národný život, podnecovali historické bádanie a prispievali k vytváraniu národnej tradície a národného povedomia. Rozdielne však pristupovali k otázke spisovného jazyka. Toto dvojaké chápanie jazyka, ako národnej koncepcie, bolo na jednej strane chápané ako koncepcia bernolákovská presadzujúca samobytnosť a na druhej evanjelická koncepcia československej národnej či kmeňovej jednoty, čo bolo aj základom nejednotnosti a nepreferovania spoločného jazyka.
Použitá literatúra:
VYVIJALOVÁ, Mária: Formovanie ideológie národnej rovnoprávnosti Slovákov v 18. storočí. in: Historický časopis, 29, 3, 1981.
KOVÁČ, Dušan: Dejiny Slovenska. Praha: Nakladatelství lidové noviny, 1998.
TIBENSKÝ, Ján: Slovensko – Dejiny zv. I. Bratislava: Obzor, 1971.
FRANKOVÁ, Libuša: Slováci v novom veku národov (1780 – 1848). Prešov: Universum, 2006.
Autor: Peter Sliacky