Nepoznaný velikán okupovaného Slovenska – Emanuel Teodor Böhm

Keď vyslovím meno Emanuel Teodor Böhm, pravdepodobne len málo ľudí bude vedieť o koho ide. Napriek tomu je to osobnosť plne zaslúživšia si čestné miesto v panteóne slovenských osobností.

Som rodený Košičan, v tomto meste žijem 22 rokov. Už dlhší čas sa zaujímam o národovectvo a osobnosti s ním spojené, avšak o osobe E.T. Böhma som donedávna nevedel skoro nič. Chcem poďakovať Miestnemu odboru Matice Slovenskej v Košiciach a Novému slobodnému Slovensku, že sa snažia spropagovať túto osobnosť, a že som sa na ich popud o nej čo-to dozvedel.

Emanuel Teodor Böhm sa narodil 1. februára v Priekope (časť Martina). Po skončení Čs. vyššej reálky v Košiciach pokračoval v štúdiu na Prírodovedeckej fakulte na Karlovej Univerzite v Prahe. Po rigoróznych skúškach získal titul doktora prírodných vied. Už vtedy mal rôzne pracovné ponuky na zamestnanie, ale on, ako napríklad aj Ľudovít Štúr, si dal za úlohu najprv splatiť svoj osobný dlh voči vlastnému národu. Preto jeho prvé kroky smerovali do Michaloviec. Tam pôsobil ako profesor prírodovedy a chémie. Od 6.januára 1938 sa vracia na svoju strednú školu – Čs. vyššiu reálku v Košiciach, dnes Gymnázium na Poštovej ulici v Košiciach. Práve pri tejto škole Miestny odbor Matice Slovenskej v Košiciach, ako aj Nové slobodné Slovensko organizujú pravidelnú spomienkovú akciu venovanú tomuto človeku. Istá česká kapela spieva: ,,Naše krásna zahrádko zalejvaná potem, uvadla si zakrátko za železným plotem“- v tomto duchu sa mohol uberať život Slovákov na Maďarmi odtrhnutom území po 2. novembri 1938 (Viedenskej arbitráži), ak by národovci, ktorých vodcom bol Emanuel Teodor Böhm ostali nečinní. Emanuel Teodor sa našťastie ihneď po arbitráži začal angažovať v boji namierenom proti maďarskej šovinistickej politike, za práva slovenského národa. Na jeho proslovenské aktivity mu z pohľadu štátnej moci bolo odpoveďou to, že v roku 1940 bol prepustený zo zamestnania, aj napriek tomu, že škola profesora takých kvalít aké mal Böhm len ťažko hľadala. E. T. Böhm sa v septembri 1941 stal predsedom Strany slovenskej národnej jednoty (SSNJ). Cieľom strany bolo spájať Slovákov žijúcich v Maďarsku, Rumunsku, Slovensku a v Juhoslávii a napomáhať im v organizovaní kultúrneho a politického života. Böhm stál taktiež pri zrode týždenníka Slovenská jednota. Neskôr sa stal denníkom, ktorý vychádzal v Nových Zámkoch.

Ako už bolo vyššie naznačené, Emanuel Teodor Böhm bol vedúcou osobnosťou odporu voči útlaku z maďarskej strany. Utrpenie Slovákov zhrnul v Memorande, ktoré vyšlo v roku 1942. Odovzdal ho predsedovi maďarskej vlády Dr. Mikulášovi Kállayovi. Kritizoval v ňom hlavne násilnú maďarizáciu, brachiálnu moc uplatňovanú voči Slovákom a ich asimiláciu.

Sám Böhm to hovorí takto : „Ešte pred príchodom maďarskej armády vtrhli na východné Slovensko tzv. Otrhanci (Rongyos gárda), organizoval ju Míklos Kozma, so súhlasom Horthyho. Jadro tvorili morálne bahno asociálov a zločincov, ktorým sľúbili milosť a odpustenie trestov s podmienkou, že si splnia svoju ,,vlasteneckú povinnosť“. Cieľom toho bolo bezohľadnými násilnosťami vyvolávať paniku a strach medzi bezbranným obyvateľstvom a vzbudiť dojem, že obyvateľstvo potrebuje sa zbaviť ,,dvadsaťročného českého žandárskeho teroru“ a volá po návrate ,,svätoštefanského Maďarska!“. (Emanuel Teodor Böhm – V šesťročnom zajatí 1993, Matica Slovenská )

Maďarská národná rada vyhostila z Košíc profesorov a ostatnú inteligenciu, hromadne boli poprepúšťaní železničiari, poštári a duchovenstvo. Vtedajší biskup Jozef Čársky, riaditeľ Čs. reálky J. Trochta a niekoľko členov inteligencie sa dali dokopy, aby udržali slovenské školstvo slovenským. To boli prvé počiatky otvoreného odporu v Košiciach.

Jozef Čársky spomína : ,,Na uprázdnené slovenské fary dosadili maďarských farárov a mysleli si, že slovenskú otázku na cirkevnej rovine tým raz navždy vyriešili.“

Čársky bol diskvalifikovaný a nakoniec musel z Košíc odísť. Od 10. novembra 1938 prevzala Košice maďarská vojenská správa. Napriek tomu sa konečne podarilo o päť dní nato otvoriť slovenské gymnázium so 630 študentmi na čele s Trochtom. Represie na seba nenechali dlho čakať a postupne v ňom ostalo, kvôli rôznym vyhrážkam, iba 380 študentov. Emanuel Teodor Böhm pôsobil tiež na gymnáziu a v septembri 1939 mu ponúkol Pál Balla miesto profesora agrochémie na univerzite v Budapešti (založená 1635). On túto ponuku odmietol. Neskoršie, ako uvádza, sa mu to odmietnutie vypomstilo a ako bolo už vyššie spomenuté, 14.apríla 1940 bol zo školských služieb prepustený. Detektívne oddelenie maďarskej kráľovskej štátnej polície ho označilo ako jedného z najškodlivejších činných slovenských exponentov.

V Nových Zámkoch pôsobila ďalšia osobnosť odporu voči útlaku Slovákov – Dr. Ľudovít Obtulovič, ktorý videl v Emanuelovi Böhmovi cenného spojenca. Toto spojenectvo vyústilo zo založenia novín Slovenská jednota .

Emanuel Teodor Böhm uvádza: ,,Slovenská jednota vznikla z čisto národných pohnútok. Mala upevňovať a udržiavať plameň slovenskej spolupatričnosti a rodolásky v neprajnom zajatí. Mala sa prihovárať k príslušníkom slov. národa rečou srdca i rozumu, bez ohľadu na ich konfesijnú, politickú či sociálnu príslušnosť. Slovenská jednota mala podporovať každého Slováka a nabádať ho, aby sa na svojom mieste dožadoval svojich ľudských a národných práv. “

Mediálna mašinéria fungovala tak ako v dnešných časoch, tak aj v čase onom – v duchu „Protokolov sionských mudrcov“ – kedy Maďari začali pre oblasť Nových Zámkov vydávať „Slovenské noviny“ a pre Košice „Našu zástavu“. Na ich stránkach urážali a ponižovali slovenské povedomie, ba čo viac, postarali sa o rapídnu cenzúru Slovenskej jednoty. V článku Školská otázka v okolí Košíc Böhm poukazuje na to, že žiaci v gymnáziách už neovládajú Slovenčinu, pretože maďarskí učitelia, kňazi a notári sa usilovali o to, aby aj v čisto slovenských obciach – napr. Krásna nad Hornádom (dnes časť Košíc), kde bolo 304 slovenských a 19 maďarských žiakov, sa všetko vyučovalo len po maďarsky.

Ako je už vyššie spomenuté, Böhm založil Stranu slovenskej národnej jednoty (SSNJ), ktorej bol predsedom. Reakcia na to nedala na seba dlho čakať. Ministerstvo vojny ho chcelo poslať na ruský front, taktiež naňho maďarské orgány pripravovali atentát. O tomto sa dochoval aj list adresovaný generálovi Ferdinandovi Čatlošovi, kde ho podrobne informoval o tom, že veliteľ 8. Pluku dal príkaz na jeho zlikvidovanie. Nakoniec bol na základe tohto listu a intervencií prepustený.

V júni 1942 Böhm odovzdal maďarskému ministerskému predsedovi Kállayovi Memorandum SSNJ, týkajúce sa otázok Slovákov v Maďarsku, v ktorom Slováci žiadali:

– zriaďovať ľudové školy, kde podľa štatistiky majú Slováci väčšinu, aby mohli študovať v rodnom jazyku,

– aby slovenskí profesori mali tie isté podmienky ako ich maďarskí kolegovia,

– zamedzenie zneužívania cirkvi na pomaďarčenie,

– úradné používanie názvu Slovák namiesto Tót a iné.

Po zverejnení Böhmovho Memoranda Slovenská vláda zaujala voči Maďarsku ostro kritické stanovisko.

SSNJ bola vo februári 1945 novou mocou rozpustená, Böhm začal učiť na gymnáziu v Bratislave. V roku 1946 ho vymenovali za ministerského radcu pôsobiaceho v „Presídľovacom úrade“ v Bratislave. Úrad zistil, že v Maďarsku bolo 474 000 Slovákov túžiacich po domovine. Vo voľbách v roku 1946 kandidoval ako člen DS do „Ústavodarného národného zhromaždenia“. Maďari i vtedy proti nemu rozpútali zúrivú kampaň – „Permanentne ho obviňovali, že je čechúň, pansláv, komunista, boľševik“. Koľko rôznych a hlavne protichodných označení môže mať jeden a ten istý človek.

Vo funkcii zotrval iba krátko, lebo do oka nepadol ani boľševickému režimu, ktorý ho obviňoval z maďarónstva, klérofašizmu a z podvratnej činnosti. Neskôr sa stal povereníkom zdravotníctva. Na jeho popud, v tom čase, vznikali domy národného zdravia.

V roku 1948 bol kvôli opätovnej nemilosti nútený emigrovať do Anglicka, kde sa angažoval za zjednotenie slovenského exilu. S veľkou prezieravosťou sa do Čs. orientovaných emigrantských združení nezapájal. V roku 1951 zakladá „Združenie Slovákov vo Veľkej Británii“, ktoré vydáva časopis „Vatra“. Po smrti K. Sidora sa stáva predsedom užšieho predsedníctva SNR a začína spolupráca so „Slovenskou ligou v Amerike“. Böhm bol iniciátorom založenia revue „Rozhľady“ a založenia strešnej organizácie Slovákov vo svete – „Svetového kongresu Slovákov“ (SKS). S vekom pribúdali vrásky, choroby, no plameň iniciatív ani zďaleka nezhasínal. Zaslúžil sa napr. o zriadenia katedry slovenskej histórie na univerzite v New Yorku. V posledných rokoch ako podpredseda SKS sa venoval ochrane práv Slovákov vo svete. S manželkou Máriou Dziakovou- Böhmovou založili ocenenie pre najlepších reprezentantov slovenskej kultúry v exile – „Múza Tatier“, zaslúžili sa taktiež o postavenie pomníkov venovaných M. Kukučínovi, Š. Moyzesovi, K. Kuzmánymu.

Svojou vedeckou činnosťou v exile dosiahol medzinárodné uznanie, bol členom „Kráľovskej chemickej spoločnosti v Londýne“ a „Inštitútu potravinárskych technológov“.

Jeho telo je pochované na Národnom cintoríne v Martine. Žiaľ, jeho hrob vyzerá častokrát ošumelo (na hanbu ústredia Matice Slovenskej a mesta Martin), čož si tento významný človek nezaslúži. Práve naopak, zaslúži si úctu a vďaku, vyjadrenú okrem iného aj permanentne upraveným posledným miestom odpočinku.

Z praxe vieme, že ak zapálime sviečku bude horieť. Ak ju zapálime na oboch koncoch bude horieť dvakrát tak silno, ale i dvakrát tak rýchlo zhorí. Emanuel Teodor Böhm však nebol toho príkladom. Bol zapálený pre každú vec, pri ktorej videl, že pomôže slovenskému národu. Mal šancu emigrovať, žiť život na úrovni, ale on chcel, aby jeho národ mal rovnocenné postavenie medzi ostatnými, ako si zaslúži. Proti Maďarom nikdy nevystupoval nenávistne, ani slovenský ľud neburcoval proti nim, šlo mu len o to, aby si každý žil na svojom a po svojom. Ak spomínam tu sviečku, koľko takýchto sviečok dnes horí na Slovensku? A sú vôbec tieto sviečky zapálené? Na toto nech si odpovie každý sám.

Emanuel Teodor Böhm, ďakujeme, národ Ti to nikdy nezabudne !

Jozef Andráš