Čierny deň 18. apríl 1947

Ticho pred búrkou
Písal sa rok 1939, kedy bol slovenský národ po mníchovskej dohode a viedenskej arbitráži postavený pred voľbu svojej existencie a záchrany národa. Prečo? Lebo po zrade, ktorá bola spáchaná na Československej republike v Mníchove, kde sa najvyšší predstavitelia dvoch veľmocí, ktoré nám zaručovali ochranu, obrátili chrbtom, a to také zvučné mená vtedajšej svetovej politiky ako Daladier a Chamberlain. Dokonca urgovali na predstaviteľa ČSR, aby prijal rozhodnutie Mníchova, inak Francúzsko a Anglicko nebude zaujímať čo s nami bude. Čiže pod nátlakom sa ČSR vzdala západných pohraničných území, a tým pádom bola ponechaná napospas Nemeckej ríši. A ako keby nestačilo toto rokovanie známe ako: „o nás bez nás“, tak ešte pribudli maďarské nároky na naše slovenské územia vo Viedenskej arbitráži, ktorá nás okyptila o južné časti Slovenska. Čo spravil prezident ČSR E. Beneš? Po tomto všetkom odletel do Londýna s jeho poslednými slovami pred odletom: „mám svůj plán.“ Pre to je nemožné chápať vznik prvej Slovenskej republiky ako rozbíjací akt ČSR, ale naopak, ako jedinú a možnú alternatívu záchrany národa, ktorý si uvedomuje svoju vlastnú etnickú príslušnosť a prináležitosť k svojej rodnej zemi, ktorá je pokropená krvou našich predkov – „Pamiatku predkov, zachovaj nám Pane!“ Od týchto udalostí sa potom odvíja dej boja, ktorý viedli po stáročia naši predkovia za samostatnosť Slovenska. Preto je nemožné odsudzovať tak významnú osobnosť akou dozaista je prvý prezident Slovenskej republiky, Dr. Jozef Tiso.

Dovŕšenie dlhoročných snáh
Samozrejme, že za suverenitu národa slovenského, resp. autonómiu ešte počas existencie ČSR, boli najväčšími bojovníkmi predstavitelia HSĽS, ktorí videli, ako sa zmráka nad Slovenskom a vedeli o záujmoch Maďarska a Poľska o naše územia. Nerozhodnúť sa prijať podmienky, ktoré si vypočul Dr. J. Tiso v Berlíne, by znamenalo večnú smrť slovenského národa. Naopak pre Slovákov a jeho politických predstaviteľov to bolo naplnenie dlhoročných snáh o samostatnosť a 14. marca 1939 teda vzniká Slovenský štát, ktorý od 21. júla 1939 niesol názov Slovenská republika. 26. októbra 1939 bol zvolený za prvého slovenského (a zatiaľ aj posledného) prezidenta Dr. Jozef Tiso. Po jeho zvolení mu napísal pápež Pius XII. List: „Milému synovi, osvietenému a ctihodnému mužovi, prezidentovi Slovenskej republiky pápež Pius XII. Dozvedeli sme sa v úradnom oznámení z predošlého mesiaca, že si bol zvolený za prezidenta Slovenskej republiky, a že si tento úrad už aj slávnostne začal. Za túto správu patričnú Ti vzdávame vďaku a prosíme od Boha, aby Tvojmu národu, Nám zaiste veľmi milému, opravdivého blahobytu a šťastia udeliť ráčil. V tom samom liste prejavený Tvoj chválitebný úmysel, že po vykonaní tohto úradu chceš nerušene zachovávať a stále prehlbovať jestvujúce už vzťahy, veľmi schvaľujeme, keď sľubujeme z duše, že pri uskutočňovaní tejto veci Naše úsilie nebude chýbať. Zatiaľ ako záruka nebeských darov tak Tebe, milý synu, osvietený a ctihodný muž, ako aj celému slovenskému národu apoštolské požehnanie radi v Pánu udeľujeme.“ (Svedectvo, s. 3)

Prvý prezident Slovenskej republiky 1939 – 45 bol človek, ktorý bol plne oddaný Bohu a národu. Jeho postoje v danom období sú úplne bezúhonné a svedomité. Konal to, čo by v dnešných časoch neurobil ani jeden politický predstaviteľ druhej Slovenskej republiky. Veď už samotné správy od nemeckých agentov poukazujú na to, že nebol žiadnym posluhovačom nacistického Nemecka a jeho večného vodcu A. Hitlera, ale ako správny politik, ktorý si uvedomoval silu a moc nacistického Nemecka. musel vedieť kľučkovať, aby mohol robiť politiku čisto pre svoju vlasť a existenciu svojej etnicity, pre ktorú jeho srdce bilo. Napríklad aj nemecká správa, ktorá sa týka židovskej otázky a jej vyriešenia sa dávala za vinu tomu, že na poste prezidenta je Dr. Jozef Tiso. V tomto hlásení z 30. októbra 1944, podpísanom Urbanom, čítame: „Štátny prezident využíva dôveru Führera a pracuje ďalej svojím osvedčeným spôsobom, takže jeho dvojzmyselná politika pokračuje. (…) Židia sú i naďalej schovávaní a chránení u komunistických živlov. V prezidentskej kancelárii podnes sedí Žid Neumann. Položid minister Polyak sa voľne pohybuje, ba aj úraduje. Celý rad židovských novinárov píše články do novín. Riešenie židovskej otázky na základe norimberských zákonov je bezpodmienečne nutné, či to už prezident chce, alebo nie. Ale túto akciu musí zasa previesť iba nemecká polícia. Aj trestanie za schovávanie Židov bude zavedené iba na nátlak nemeckých úradov. (BA, R 70 Slowakei 313).“[1] Toto je jeden z množstva dôkazov, ktoré poukazujú na to, že Tiso nebol žiadnym posluhovačom ani bábkovým politikom nacistického Nemecka. A otázka, ktorou špinia meno 1. SR a meno jeho prezidenta, je čisto účelová propaganda jeho neprajníkov, respektíve ľudí, ktorí by boli najradšej, keby žiadnej Slovenskej republiky nebolo. Presne títo neprajníci sa rozhodli špiniť prvú štátnosť a jej predstaviteľov. Aj v diele Eseje o národe autor spomína: „V trme-vrme na konci vojny za prítomnosti sovietskych vojsk sa komunisti zmocnili myšlienky povstania, vyárendovali si ho pre seba a urobili z neho protifašistický mýtus (toho fašizmu vo vojnovej republike bolo naozaj mizivo málo), ktorého sa potom chytil česko-marxistický režim a použil ho potom na kruté prenasledovanie všetkého, o čom si myslel, že je proti nemu, nevynímajúc komunistov, ktorí nechceli zohnúť chrbty.“ (Polakovič, s. 194-195).

Smutný koniec pre bojovníka za svojeť
Prezident Slovenskej republiky bol nakoniec súdený tzv. „národným súdom“. My už vieme, že tieto súdy boli retribučné, t.j. súdy, ktoré sú vykonštruované a obvinený môže predložiť o svojej nevine čokoľvek, aj tak je na záver odsúdený. Pretože už pred začatím procesu je rozsudok daný. Komu tak Tiso prekážal? No predsa bývalému prezidentovi ČSR E. Benešovi, ktorý ako som už vyššie spomínal, odišiel zo slovami: „mám svůj plán.“ Komu ešte tak mohol ležať v žalúdku? No ďalším, ktorí nemali záujem na pokračujúcej existencii tohto štátu a neuznávali v podstate žiaden slovenský národ ako samostatnú etnicitu. Samotný Beneš sa už viackrát vyslovil v tom zmysle, že dvaja prezidenti nemôžu existovať. Z čoho vyplýva, že jeden musí byť odstránený. Nakoniec, sám Tiso poukázal na toto vo svojom odkaze pre národ, ktorý napísal svojmu obhajcovi Dr. Ernestovi Žabkayovi 17. apríla 1947: „Svornosť národa nech je pokrstená mojou obetou. Cítim sa byť mučeníkom slovenského národa protiboľševického stanoviska.“ Nakoniec aj Mons. Viktor Trstenský, pápežský prelát, sa vyjadril o tomto dni takto: „Smutne zneli zvony nášho Slovenska 18. apríla 1947, keď za bolestných sĺz jeho rodoľubov odprevádzali do večnosti po násilnej smrti Dr. Jozefa Tisa, prvého prezidenta Slovenského štátu. Zdalo sa, že ak tie slzy prestanú tiecť, ostanú naň dlho spomienky tých, ktorí sledovali jeho boje, zápasy za Boha a národ. No, žiaľ, v posledných dňoch, keď sa títo mali osvedčiť, či sa skutočne na neho pamätajú, stali sme sa svedkami, ako sa splnilo staré porekadlo: zíde z očí, zíde z mysle, a to, žiaľ, aj u takých, ktorí aspoň štipku skúsili krutosť náboženskej, národnej a vôbec ľudskej neslobody. Z nich totiž sa viacerí pripojili k tým, čo vyhlásili mučeníka za Boha a národ Dr. Jozefa Tisa za vojnového zločinca.“ (Svedectvo, s. 3). Dnes je Dr. Jozef Tiso pre jednu stranu osobnosťou, ktorá je vhodným príkladom pre dnešné generácie a naopak, pre druhú stranu je to predstaviteľ tzv. vojnového štátu, ako na to zvyčajne zvyknú poukazovať masmédia, ktoré vôbec so Slovákmi a Slovenskom nemajú nič spoločné a majú úplne iné ciele a donátorov, ktorí im ich prikazujú. Ale my, mladá generácia slovenských národovcov na jeho obeť nezabudneme a tento čierny deň si budeme s úctou a pietou pripomínať, ako deň, kedy na oltár národa svojho tento veľký muž dal to najcennejšie čo mohol da,ť a to svoj život.

Poznámkový aparát:
[1]: Likewood, Ohaio, USA: Slovenský výskumný ústav v Amerike, 2000, s. 29.

Použitá literatúra:
KLEŇ, Milan: Spory o Jozefa Tisu, hľadanie pravdy. Súkromná tlačiareň Jana Kobidová, 2002. ISBN 80-968769-7-X
MÁJEK, Stanislav: Dr. Jozef Tiso kňaz a prezident. Bratislava: Raves, 2008. ISBN 978-80-969926-7-6
POLAKOVIČ, Štefan: Eseje o národe. Martin: Matica Slovenská, 1998. ISBN 80-7090-468-2
ĎURICA, S. Milan: Dr. Jozef Tiso v hodnotení Hitlerových diplomatov a tajných agentov. Likewood, Ohaio, USA: Slovenský výskumný ústav v Amerike, 2000.
TRSTENSKÝ, Viktor: Dr. Jozef Tiso, vojnový zločinec? In Svedectvo, 2001, roč. 10, č. 4, s. 3-5.

Autor: Peter Sliacky