Viedenská arbitráž vo svetle faktov

Dňa 2. novembra uplynulo 72 rokov od podpísania dohody medzi predstaviteľmi Nemecka, Talianska, Maďarska a Česko – slovenska o odstúpení územia južného Slovenska a Podkarpatskej Rusi Maďarsku. Išlo viac menej o vynútenú dohodu, ktorú musela podpísať česko – slovenská vláda v zastúpení ministra zahraničných vecí Františka Chvalkovského v záujme udržania jestvovania Česko – slovenska. Priblížme si najprv udalosti, ktoré predchádzali podpísaniu Viedenskej arbitráže.
Maďarská vláda v priebehu roku 1938 viackrát apelovala na česko – slovenskú vládu, aby zaistila menšinové práva maďarskej minorite v Česko – slovensku. Avšak až po podpísaní Mníchovskej dohody, ktorá značne oklieštila územie ČSR sa česko – slovenská vláda rozhodla pristúpiť k rokovaniam s maďarskými činiteľmi. 9. októbra 1938 sa v Komárne začali rokovania česko – slovenskej delegácie vedenej predsedom autonómnej vlády Dr. Jozefom Tisom s maďarskou delegáciou pod vedením ministra zahraničných vecí Kálmana Kányu o vytýčení novej hranice s Maďarskom. Česko – slovenská delegácia na znak svojej ochoty rokovať odstúpila Maďarsku Šahy a Slovenské Nové Mesto. Tým sa prerušilo priame železničné spojenie medzi Podkarpatskou Rusou a českými krajinami. Maďarská armáda obsadila tieto mestá 11. októbra 1938. Maďarská delegácia sa však s týmto územným ziskom neuspokojila. Ultimatívne požadovala okamžité odstúpenie územia od línie Devín – Bratislava – Nitra – Tlmače – Levice – Lučenec – Rimavská Sobota – Jelšava – Rožňava – Košice – Trebišov – Pavlovce nad Uhom – Užhorod – Mukačevo – hranice s Rumunskom (vrátanie miest). Česko – slovenská delegácia s tým však nesúhlasila. Maďari obvinili česko – slovenskú delegáciu, že odmieta naplniť dodatok Mníchovskej dohody o vyriešení hraníc s Maďarskom a 13. októbra boli rokovania prerušené.
Koncom októbra 1938 sa ČSR a Maďarsko dohodli, že sa podriadia rozhodnutiu veľmocí – Nemecka a Talianska. Arbitráž bola zvolaná na zámok Belveder vo Viedni na 2. novembra 1938. Anglicko a Francúzsko sa vzdali nároku na zasahovanie. Česko – slovensko prišlo na rokovania úplne nepripravené a výsledkom tejto Prvej viedenskej arbitráže bol dokument, ktorý nariaďoval Česko – slovensku vzdať sa južného územia tvoreného líniou Senec – Galanta – Vráble – Levice – Lučenec – Rimavská Sobota – Jelšava – Rožňava – Košice – Michaľany – Veľké Kapušany – Užhorod – Mukačevo (vrátane týchto miest) až po hranice s Rumunskom v prospech Maďarska. Napriek deklarovanému cieľu vytvorenia etnických hraníc, Slovenská krajina a Karpatská Ukrajina stratili aj veľa prevažne slovenských, či rusínskych území.
Pre úplnosť uvedieme úplné znenie Viedenskej arbitráže:
Arbitrážne rozhodnutie

Na základe žiadosti, ktorú podali kráľovská maďarská a československá vláda u vlády nemeckej a kráľovskej vlády talianskej, aby arbitrážnym rozhodnutím upravili medzi nimi nevyriešenú otázku území, ktoré majú byť odstúpené Maďarsku, ako aj na základe následne na to medzi zainteresovanými vládami vymenených nót z 30. októbra 1938, sa ríšskonemecký minister zahraničných vecí pán Joachim von Ribbentrop a gróf Galeazzo Ciano, minister zahraničných vecí Jeho Veličenstva kráľa Talianska, cisára Etiópie stretli dnes vo Viedni a v mene svojich vlád, po opätovnom rozhovore s kráľovským maďarským ministrom zahraničných vecí pánom Kolomanom von Kánya a československým ministrom zahraničných vecí pánom Dr. Františkom Chvalkovským, vydali nasledovné arbitrážne rozhodnutie:

1. Územie, ktoré má Československo odstúpiť Maďarsku, je vyznačené na pripojenej mape 1. Vytýčenie hranice priamo na mieste sa prenecháva maďarsko – československému výboru.

2. Vyprázdňovanie Československom územia, určeného na odstúpenie, a jeho obsadzovanie Maďarskom sa začne 5. novembra 1938 a skončí sa do 10. novembra 1938. Jednotlivé etapy vyprázdňovania a obsadzovania, ako aj ich ďalšie modality, okamžite stanoví mad’arsko -československý výbor.

3. Československá vláda sa postará, aby územie, ktoré odstupuje, zostalo pri vyprázdňovaní v riadnom stave.

4. Jednotlivé otázky, vyplývajúce z odstúpenia území, osobitne otázky štátnej príslušnosti a opcie, bude riešiť maďarsko – československý výbor.

5. Maďarsko – československý výbor sa tiež dohodne na podrobnejších ustanoveniach na ochranu osôb maďarskej národnosti, ktoré ostanú na území Československa, a osôb nemaďarskej národnosti nachádzajúcich sa na odstúpených územiach. Tento výbor sa postará najmä o to, aby maďarská národná skupina v Bratislave získala rovnaké postavenie ako ostatné tamojšie národné skupiny.

6. Ak vzniknú odstúpením územia Maďarsku nevýhody a ťažkosti hospodárskeho alebo dopravno – technického rázu pre územie zostávajúce Československu, urobí kráľovská maďarská vláda všetko, čo je v jej moci, aby takéto nevýhody a ťažkosti v zhode s vládou československou odstránila.

7. V prípade, že pri realizácii tohto arbitrážneho rozhodnutia vzniknú ťažkosti alebo pochybností, kráľovská maďarská a československá vláda sa o nich dohodnú priamo. Ak by sa pritom nemohli na niektorej z otázok zhodnúť predložia ju na definitívne rozhodnutie nemeckej a kráľovskej talianskej vláde.


Na základe Viedenskej arbitráže bolo teda Maďarsku pridelených 10 390 km2 územia Slovenskej krajiny, na ktorom bývalo 859 885 obyvateľov, z ktorých bolo 405 808 Maďarov, 276 287 Slovákov, 26 181 Židov, 8967 Nemcov a 1829 Rusínov. Slováci odtrhnutí od svojej vlasti boli aj napriek ustanoveniu v bode 5. Viedenskej arbitráže vystavení diskriminácii, odnárodňovaniu, ba v niektorých prípadoch aj brutálnemu prenasledovaniu. Na nespravodlivosť Viedenskej arbitráže poukázal vo svojom rozhlasovom prejave z 2. novembra 1938 predseda vlády Dr. Tiso, keď povedal, že „pokiaľ podľa trianonského diktátu sotva 6% maďarského národa muselo žiť na Slovensku, tak podľa novej úpravy hraníc takmer 20% slovenského národa bude musieť žiť v Maďarsku.“ Hoci nové hranice mali byť garantované veľmocami Nemeckom a Talianskom, predsa sa maďarská vláda neuspokojila ani týmto verdiktom a naďalej sa usilovala o pričlenenie územia celého Slovenska k Maďarsku. Reakciou slovenskej vlády na toto rozhodnutie bolo vypovedanie všetkých Židov, ktorí vlastnili maďarské a iné cudzie štátne občianstvo, alebo nemali domovské právo na Slovensku. Dôvodom tohto kroku bola aktívna účasť slovenských Židov na manifestáciách, v ktorých žiadali pripojenie územia Slovenska k Maďarsku. Aj tu sa ukázala ich vierolomnosť, pretože využili vnútropolitickú krízu v Česko – slovensku a pridali sa na stranu nepriateľov našej vlasti.
Viedenská arbitráž bola právne neplatná, pretože predstavovala akt medzinárodného násilia. Po skončení 2. svetovej vojny bola táto skutočnosť ešte potvrdená 10. februára 1947 vyhlásením v Parížskej mierovej zmluve s Maďarskom, na základe ktorého bola Viedenská arbitráž zrušená a neplatná. Boli obnovené hranice spred Viedenskej arbitráže, s tým, že Podkarpatskú Rus „darovalo“ Česko – slovensko ešte v roku 1945 Sovietskemu zväzu a Jarovce, Rusovce a Čunovo (dnes časti Bratislavy) pripadli Česko – slovensku. Maďarsko sa dodnes nezmierilo s touto porážkou a aj v súčasnosti sa usiluje o revíziu hraníc v duchu Viedenskej arbitráže. Vznik „nezávislého štátu“ Kosovo nahráva maďarskej diplomacii a posmeľuje ju k ďalším krokom k dosiahnutiu svojho cieľa – obnovenia veľkého Maďarska. Preto my, Slováci sa musíme zjednotiť a zabrániť týmto iredentistickým snahám našich susedov. Poučme sa z minulosti a nedajme sa vyprovokovať k násilným činom, ktoré by privolali nešťastie na našu krajinu.

Ján Hodúr