Čo nám priniesla Žilinská dohoda?

Katolícky dom v ŽilineV týchto dňoch si pripomíname 72. výročie podpísania Žilinskej dohody medzi predstaviteľmi HSĽS a ostatných relevantných politických strán na Slovensku, ktorá legálnym spôsobom kodifikovala autonómiu Slovenska v rámci Česko-Slovenska.

Podpísaním Žilinskej dohody, ktorú akceptovala aj pražská vláda boli vytvorené priaznivé podmienky pre politický, hospodársky a v neposlednom rade aj duchovný vývoj slovenského národa. Pražská vláda vymenovala podpredsedu HSĽS Jozefa Tisa za ministra pre správu Slovenska. Na jeho návrh vymenovala 7. 10. 1938 ďalších štyroch slovenských ministrov – Matúša Černáka, ktorý už v predošlej vláde bránil záujmy slovenského národa, Ferdinanda Ďurčanského, jedného z vodcov mladej nacionalistickej generácie, Pavla Teplanského, ktorý sa pričinil o uskutočnenie slovenskej jednoty a poslanca Jána Lichnera, ktorý podľa svojho presvedčenia v inom tábore pracoval na povznesení Slovenska. Dňa 8. 10. 1938 predseda ústrednej vlády generál Syrový oznámil poslaneckej snemovni v Prahe zriadenie autonómnej vlády na Slovensku pod predsedníctvom J. Tisa, ktorý zastával aj úrad ministra vnútra, kým M. Černák sa stal ministrom školstva, F. Ďurčanský ministrom spravodlivosti, sociálnej starostlivosti a zdravotníctva, P. Teplanský ministrom poľnohospodárstva, verejných prác a financií a J. Lichner ministrom dopravy. Z piatich členov slovenskej autonómnej vlády iba dvaja patrili k HSĽS, ďalší dvaja boli z Hodžovej republikánskej strany a jeden bol z SNS.

Ako uviedol J. Tiso vo svojom verejnom prejave v Bratislave 8. 10. 1938 vyhlásenie autonómie Slovenska bolo výsledkom 20 – ročného zápasu za práva slovenského národa pod vedením HSĽS. Ako povedal J. Tiso – „6. október je ovocím historického vývoja, ovocím snáh všetkých slovenských národných buditeľov od Bernoláka cez Štúra a Hurbanovcov, cez zápasy, strádania a obete našich amerických bratov a cez krvavé obete našich legionárov na všetkých frontoch svetovej vojny až po húževnaté úsilia dnešného slovenského pokolenia.“ Je potrebné zdôrazniť skutočnosť, že Žilinská dohoda nebola diktátom HSĽS, ako to tvrdia oponenti národného hnutia, ale dobrovoľnou dohodou politických strán na Slovensku, ktoré si po podpísaní Mníchovskej dohody uvedomili potrebu riešiť slovenskú otázku formou autonómie, pretože v nej videli jedinú záruku jestvovania Česko – slovenska. Žilinská dohoda znamenala pre slovenský národ jedinú možnú alternatívu pre jeho zachovanie, pretože inak by bol náš národ vydaný napospas dravým susedom, ktorí si robili nároky na naše územie. Žilinská dohoda bola začiatkom politickej revolúcie na Slovensku, ktorá vyvrcholila vznikom Slovenského štátu 14. 3. 1939. Táto revolúcia prebiehala vcelku pokojne, bez prelievania krvi, čím sme sa zaradili medzi najvyspelejšie národy. Žilinská dohoda ukázala, že zvíťazila pravda a že právo slovenského národa na jeho samobytnosť bolo spravodlivé.

Slovenský národ nadšene uvítal podpísanie Žilinskej dohody o čom svedčili preplnené ulice miest, ktoré navštívili slovenskí činitelia na čele s J. Tisom. Slovenský národ videl v autonómnej slovenskej vláde záruku lepšej budúcnosti a preto ochotne plnil jej nariadenia. Po vyše 20 – ročnom úsilí pražskej vlády o rozbitie a asimiláciu slovenského národa sa ukázalo, že náš národ bol silný a jednotný a nenechal sa učičíkať falošnými sľubmi centralistov, ale podporoval HSĽS, ktorá bola nositeľkou idey slovenskej štátnosti. Týmto krokom slovenský národ ukázal, že patrí do vyspelej rodiny európskych národov a že s ním treba počítať pri novom usporiadaní Európy. Žilinská dohoda bola prvým krokom k samostatnosti Slovenska a preto sa k nej s hrdosťou hlásime a s úctou si pripomíname pamiatku tých, ktorí stáli pri jej zrode.

Autor: Ján Hodúr