70. výročie smrti Andreja Hlinku (27. 9. 1864 – 16. 8. 1938)

Dňa 16. augusta 2008 si pripomíname 70. výročie úmrtia otca národa, Andreja Hlinku, ktorý dal celý svoj život Bohu a národu, ako to už poznáme z jeho hesla: „ZA BOHA A NÁROD!“ Preto Vám chcem priblížiť život Andreja Hlinku najmä v jeho citátoch, ktoré sú veľavravné o jeho boji za slovenský národ.

Narodenie A. Hlinku a štúdium

Andrej Hlinka sa narodil 27. septembra 1864 mnohodetnej rodine v Černovej, pri Ružomberku. Všetky liptovské lokality zostanú s ním nerozlučne spojené po celý život. Jeho otec, aby uživil rodinu, si popri roľníctve privyrábal pltníctvom na Váhu. Vďaka nadaniu, ktoré si povšimol jeho černovský učiteľ Ján Holdoš, dali rodičia Andreja na stredoškolské štúdia. Piaristické gymnázium študoval v Ružomberku v roku 1877 – 1880 a v Levoči vyššie gymnázium v roku 1881 – 1883. Od roku 1883 sa ako väčšina chudobných roľníckych synkov, ktorí chceli získať vzdelanie, dal na kňazskú dráhu. Po absolvovaní diecézneho seminára v Spišskej Kapitole bol v roku 1889 vysvätený za kňaza.
Nasledovali kaplánky v Zákamennom Kline (dnes Zákamenné), vo Svätej Alžbete (dnes Liptovské Kľačany) a Tvrdošíne. Od roku 1892 pôsobil na svojej prvej fare na Troch Sliačoch (dnes Sliače), v rodnom Liptove. Dobre poznal problémy chudobného ľudu, veď predsa aj on sám pochádzal z toho istého ľudu a vedel čo ich trápi. A kto nepoznal Hlinku, rýchlo si ho obľúbil vďaka jeho charizme.

Boj o Liptov

„Svoboda, blaho môjho ľudu, z ktorého pochádzam – a pyšný som, že z neho pochádzam – bude mi celým mojim životom sprievodnou hviezdou. Ona ma povedie i v tých najťažších časoch života, aby som pracoval na jeho telesnom i duševnom pouznesení, ona mi dá sily a nadšenia boriť sa za časné i večné poklady jeho duše: za kresťanskú osvetu a drahú našu materinskú reč.“

(HLINKA, A.: Verejné poďakovanie. Ľudové noviny, 2, č. 6 z 5. 2. 1898)

V tom období pôsobil Hlinka v Népparte, maďarskej Katolíckej ľudovej strane, v ktorej kandidoval na poslanca do uhorského parlamentu v doplňovacích voľbách. Kvôli tomu, že bol Slovák, ktorý žiada rovnoprávnosť pre všetky národy v Uhorsku sa stal pre nich nevhodným.

Hlinka nebol roku 1901 Ľudovou stranou nominovaný na post poslaneckého kandidáta, čo sa ho dotklo. Urazený Hlinka vystúpil zo strany a odmietol hnutiu a strane robiť štafáž „nádenníka“ a nadháňača hlasov pre ľudového kandidáta a bývalého podžupana Júliusa Palugyaya. Svoje stanovisko vyjadril na zhromaždení Ľudovej strany, ako aj verejne v tlačenom letáku adresovanom tak vodcom strany, ako aj voličom. Leták je datovaný 16. septembrom 1901, ale účastníci národnej porady konanej v ten istý deň ho ešte nemali, ba podľa Fedora Houdka bol leták v skutočnosti tlačený až 19. septembra. Hlinka v letáku opisuje „nekresťanskú“ kampaň strany voči svojej osobe, prehistóriu všetkých príkorí a „klamov.“ Jeho záver je koncentrovaný do vyjadrenia, že „mňa nepripustili ste bojovať za stranu tú, ktorej som stál… dnes vypúšťam z ruky zástavu, ale zásady si podŕžam.“ Tu kdesi je zárodok myšlienky založiť samostatnú Slovenskú ľudovú stranu, vernú pôvodným ideálom a programu.

SĽS (neskôr HSĽS)

R. 1905 – založil Slovenskú ľudovú stranu ktorá mala napĺňať svoj program a brániť Slovenský národ. O vzniku Slovenskej ľudovej strany, tejto obraňovateľky národných práv, a o jej spojitosti s osobou Hlinkovou píše Dr. Jozef Buday v článku „Hlinka ako národovec“ medzi iným takto:

„Hlinka videl, že Národná strana svojou pasivitou národ nespasí. Tá pasivita slúžila len za kepienok zakrývať nečinnosť mnohých. Tak vzkrsla v Hlinkovi myšlienka založiť Slovenskú ľudovú stranu. Hlinka je jej otcom, hoci formálne sa zrodila počas jeho žalárovania. Zrodila sa v prvoposchodovej izbe hotelu „Alžbeta“ v Trenčíne, najatej v tom čase zo Zichyho strany (Ľudovej strany ) vystúpivším poslancom Ferkom Skyčákom, ktorý poradu zvolal. Zišlo sa nás tam asi dvadsať. Od západnej Skalice až po Košice. Toto bolo zrodenie Slovenskej ľudovej strany. Na krst prišlo do Žiliny. A pri tejto Slovenskej ľudovej strane, ktorej je otcom, neohrozene vytrval Andrej Hlinka a až podnes je jej vodcom.“

Väznenie otca Slovenského národa

Kňaz Andrej Hlinka sa podriadil trestu špeciálnej suspenzie, ktorú mu udelil biskup Mons. Alexander Párvy. Svoje sťažnosti predniesol Svätej Stolici. Suspendovaného kňaza však čakali ďalšie skúšky. Hlinku zatvorili v Ružomberku 23. júna 1906 (do 6. decembra 1906) do vyšetrovacej väzby, kde ho ružomberská sedria odsúdila na 2 roky väzenia. Tie nastúpil 30. novembra 1907.

„Nechcem sám robiť sa martýrom pod nijakou podmienkou. Rád by som chodil po slobode ako iní občania, ale keď ma pre idey, za ktoré som bojoval, postavia pod žalobu, neutečiem pred väzením. Môžem povedať, že v tom som nenapraviteľný, ako som povedal na pojednávaní, a vždy budem hlásať: Slovák som, Slovákom som bol bez pretrhnutia a budem až do smrti. Ale v tom niet prečinu.“

(A. Hlinka na ružomberskom procese začiatkom decembra 1906)

Roku 1907 – 1910 bol uväznený v Segedíne. Za buričstvo ľudu. Ale aké to buričstvo, keď hlásal len rovnoprávnosť a spravodlivosť pre svoj národ?!?

„Nás putá nezlomia, žaláre neoslabia… tým, že nás chcete zničiť ohňom a mečom, dokazujete, že pravda je pri nás a nie pri vás; a preto zvíťaziť musíme…“

(A. Hlinka v rozlúčke so Slovákmi v deň nástupu do väzenia)

„Mňa vy nepremeníte, mňa vy nepotrestáte. Mňa vy nezlomíte! Slovákom som sa narodil, Slovákom som a Slovák budem. A keď vyjdem zo žalára, zase len budem pokračovať, kde som prestal. Do posledného svojho dychu budem bojovať za sväté práva slovenského ľudu, za božské práva slovenského národa.“

(A. Hlinka 20. 9. 1906 pred súdnym tribunálom)

Dňa 23. februára 1910 bol Hlinka prepustený zo segedínskeho väzenia. Po takmer 6. mesiacoch v Ružomberku a takmer dvoch rokoch a troch mesiacoch v Segedíne sa tento najviac väznený Slovák s aureolou martýra a víťaza nad biskupom Párvym znovu mohol vrátiť k práci „na národa roli dedičnej“.

Potom v snahe získať medzinárodnú podporu pre zrovnoprávnenie Slovenska v Česko – Slovenskej republike. Vybral sa Hlinka v roku 1919 do Paríža, kde chcel na Mierovej konferencii nastoliť problém riešenia autonómneho postavenia Slovenska. S týmto zámerom sa snažil oboznámiť diplomatov víťazných mocností v Memorande krívd slovenského národa a s obsahom Pittsburskej dohody, podpísanej T. G. Masarykom, ktorej faksimile priniesol do Paríža. Po Štefánikovej smrti však československú zahraničnú diplomaciu plne ovládal už Dr. Beneš. Preto nebolo ťažké dať Hlinku na druhú koľaj, ako súkromnú osobu, lebo Dr. Beneš bol dostatočne uznávaný odborník a poradca v otázke nástupníckych štátov. Keď si Hlinka uvedomil, že podporu autonómie Slovenska nemôže na Mierovej konferencii presadiť, odhodlal sa pre návrat do Ružomberka, aby doma zorganizoval vlastnú politickú silu. Avšak už niekoľko dní po svojom návrate na Slovensko bol v nočných hodinách zatknutý a uväznený na 7. mesiacov na Mírove, Brodku a Podolí. Aj keď ho zatkli českí tajní vojaci na príkaz pražskej vlády, vinu za svoje uväznenie nedával Čechom, ale svojim slovenským protivníkom – oportunistickým prisluhovačom pražskej vlády. Najmä zo zápiskov z Mírova sa dozvedáme o postojoch Hlinku. Je zjavné, že odsudzoval politiku svojho predprevratového druha, ministra s plnou mocou pre správu Slovenska, V. Šrobára a slovenských politikov z okruhu hlasistov ovplyvnených Masarykovou školou politického realizmu. Vinil ich z toho, že zapredali národné záujmy za úrady a výhody, zaviedli cenzúru novín a za asistencie českého četníctva nechali pozatvárať mnoho Slovákov.

Hlinka bol prepustený až keď centralistická ústava bola odhlasovaná, za asistencie oportunistických slovenských politikov V. Šrobára, I. Dérera, M. Hodžu a iných. Väzenie opúšťal ako novozvolený poslanec, rozhodnutý pokračovať v boji za slovenskú autonómiu. Už 9. novembra 1920 v sneme vyhlásil: „My, Slováci – máme právo na autonómiu. My, Slováci, stojíme na základe Pittsburskej dohody, stojíme na základe tejto historickej Magny charty, a od tej za žiadnu cenu nikomu a nikdy neustúpime. Táto zmluva nerobí krivdu českému národu. Nechce dávať nadprávie slovenskému národu. Chce len to, aby brat bol šťastný pod jedným krovom… My máme právo tu byť a tu žiť. My, Slováci, sme národ a máme právo na našu existenciu, ktorú nám Pittsburská dohoda zabezpečuje a ktorú budeme neustále brániť a hájiť.“

Za Boha a Národ

Hlinka vedel, že národ ide za ním napriek všetkým úsiliam jeho nepriateľov. Jeho priama politika mu získala dôveru národa, ktorá sa už ukázala v župných voľbách v septembri 1923. Ľudová strana sa ukázala ako najsilnejšia politická strana na Slovensku. Získala 34% hlasov, kým sociálni demokrati, ktorí vyhrali voľby v roku 1920, nedostali už ani 10%! Volebné výsledky naznačovali, že Ľudová strana už nie je len stranou, ktorú podporujú iba sedliaci v Liptove a na Záhorí, ale že má podporu všetkých vrstiev na Slovensku. Vo vedomí tejto podpory Hlinka zvyšoval svoje úsilie. Pri každej príležitosti hlásal, že Slováci budú môcť pokladať Č – SR za svoj štát len potom, keď im ten štát dá, čo im podľa prirodzeného práva patrí, a k čomu sa prezident Masaryk svojím podpisom na Pittsburskej dohode zaviazal.

Rezolúcia, ktorú Hlinka prečítal na Pribinových oslavách v Nitre v auguste 1933 bola výkrikom hrdého národa s bohatou históriou a dlhou kresťanskou tradíciou. Hovorilo sa v nej: „Vyhlasujeme, že v štáte tomto chceme vidieť svoju budúcnosť nielen ako národ svojprávny a nielen ako národ samobytný, ktorý sám chce spravovať svoje veci a chce sám riadiť svoj osud… Vyhlasujeme, že svojich národných práv v Pittsburskej dohode zabezpečených sa nikdy nezriekneme a že za lepšie blaho národa slovenského bojovať budeme mužne a vytrvale, ako nám to káže povinnosť k slovenskému národu a posvätná pamiatka Pribinova. Slováci! Dnešné veľkolepé jedenásť storočné jubileum je živým dôkazom, že sme boli samobytným národom a takým chceme i ostať!“

Posledné dni A. Hlinku

Dňa 16. augusta 1938 smútil celý národ slovenský za svojím oddaným synom. Andrej Hlinka zomrel po ťažkej chorobe. Dňa 25. 4. 1939, teda už po vzniku prvej Slovenskej republiky, Slovenský snem schválil zákon č. 83/1939 Zb. Podľa § 1 tohto zákona „Andrej Hlinka sa zaslúžil o Slovenský národ“. Táto veta bola vytesaná do kameňa a umiestnená v budove Slovenského snemu. Telesné pozostatky boli najprv uložené na ružomberskom cintoríne a 31. 10. 1938 slávnostne prenesené do mauzólea pri ružomberskom farskom kostole. Pred príchodom červenej armády ich v marci 1945 odviezli na neznáme miesto na Slovensku. Po roku 1945 patril medzi tie slovenské osobnosti, ktoré mali byť vymazané z historickej pamäti nášho národa.

Ale aj napriek tomu, tento verný syn ostáva v našej pamäti. A jeho posledné slová smerovali k mládeži, lebo ona je budúcnosť nás všetkých, nášho národa.

„Drahá moja slovenská mládež! Ako rád by som bol teraz s tebou! Ale v duchu som v Žiline. Vidím tvoj zjazd, tvoj vzlet, tvoju prípravu do vážnej práce a boja. Ja dokončievam môj boj tuzemský, ale zostanem s tebou, mládež moja a národe. Vyzývam vás k jednote a nepoddajnosti. Žehnám tvoju prácu žehnám tvojmu boju. Boh ti pomáhaj, Boh ťa opatruj. Buď s Bohom národe môj!“

(A. Hlinka, posledný odkaz na zraze slovenskej mládeži v Žiline 16. 8. 1938)
„Večná česť a sláva Tebe, otcovi národa, ostaňme verní Tvojmu odkazu!“