O Svätom Ondrejovi a Beňadikovi

Písané v pravopise roku vydania – 1943!

Sv. Ondrej a Beňadik žili v druhej polovici X. a na začiatku XI. storočia. Svojím životom posvätili nám Skalku pri Trenčíne a vrch Zubor pri Nitre.

Móric, pätikostolský biskup, ich vrstovník, takto píše o nich: » Za čias kresťanského kráľa Štefana z vnuknutia božieho prišiel z poľského kraja muž ako ruža, vyrastená medzi tŕním, na túto zem. Vtedy bol Filip opátom kláštora sv. Hypolita. Prijal ho medzi roľníkov a dal mu kláštorné meno Ondrej. Tu sa rozhodol, že povedie pustovnícky život.

Zo slov sv. Beňadika, jeho učeníka, viem o ňom, ako trýznil svoje telo. Nakrátko to uvádzam.

Ja, Maurus, z milosti božej teraz pätikostolský biskup, videl som tohto dobrého muža, ale o priebehu jeho života som len počul. Vyprával mi o ňom mních Beňadik, často prichodivší na panónsky vrch do nášho kláštora, posvätného k úcte pápeža sv. Martina. Uvádzam tieto prípady zo života ctihodného Ondreja: Keď sa tento svätého života muž venoval pustovníckemu životu, pôst zachoval s najväčšou prísnosťou a s veľkým unavením tela, ale posilnením ducha. Aj tri dni sa zdržiaval všetkého jedla z lásky k Spasiteľovi, ktorý sa štyridsať dní postil. Keď prišiel 40-denný pôst, uspokojil sa so 40 orechmi, a tak očakával s veľkou radosťou vzkriesenie Pána. Hoci ako v týchto, tak i v iných dňoch, táto strava nestačila na posilnenie tela, predsa nikdy nebol bez práce, vyjmúc čas modlitby.

Keď ho raz v horách zanechaly sily a polomŕtvy ostal ležať, prišiel k nemu mladík anjelskej krásy a zaniesol ho do jaskyne.

Po celodennej práci dožičil síce svojmu telu odpočinku, ale ten skôr môžeme nazvať mučením ako uľahčením. V prázdnom dubovom kmeni upevnil ohradu, ktorú dookola vyložil ostrou trstinou, takže keď si sadol a telo, spánkom obťažené, nahlo sa nabok, poranený ostrou trstinou, prebudil sa. Okrem toho pripravil si okolo hlavy drevenú obruč, na ktorú zavesil zo štyroch strán ťažké kamene. Keď umorenú hlavu nahol na niektorú stranu, udrel sa do nich a prebudil sa.

Tieto udalosti viem od Beňadika, ktorý sa rozhodol po smrti svojho duchovného otca, že bude obývať to isté pustovnícke miesto. Aj tak učinil.

Už tri roky viedol čo najprísnejší život podľa príkladu svojho majstra, keď ho zbojníci napadli, mysliac, že mu ľud nanosil mnoho peňazí. Vytiahli ho von z jaskyne a zavraždili na brehu Váhu. Telo potom hodili do rieky. Ľud dlho hľadal svojho svätca, až konečne po jednom roku našli jeho telo neporušené, ako by bolo zomrel pred niekoľkými dňami. Orol, sediaci na skale, ich priviedol na stopu. Keď sa ktorýsi spustil do vody, tam pod skalou našiel sv. telo. Pochovali ho vo veľchráme sv. Emmeráma v Nitre, kde boly uložené aj kosti sv. Ondreja.

Čo teraz nasleduje, to mi rozprával opát Filip:

Keď otec Ondrej cítil, že sa mu približuje posledná hodina, požiadal okolostojacich spolubratov, aby – keď zomrie – jeho rúcho vyzliekli len v prítomnosti opáta Filipa, po ktorého poslal. Než prišiel, Ondrej bol mŕtvy. Keď ho vyzliekli, aby mŕtvolu umyli, našli na ňom železnú reťaz, vrytú do sv. tela. Už bola kožou zarastená. Na vrúcnu prosbu Gejzu, kresťanského kniežaťa, opát Filip daroval mu polovicu reťaze.

Zaznačil som, čo sa mi viedlo za vhodné zaznamenať « – končí Móric, pätikostolský biskup, rozpomienku na sv. Ondreja a Beňadika.

*

Sv. Ondrej a Beňadik sú našimi svätcami, lebo žili a účinkovali medzi slovenským ľudom na Zubore pri Nitre a na Skalke pri Trenčíne.

Sv. Beňadik po smrti svojho majstra Ondreja presťahoval sa na osirelú Skalku, kde v modlitbe a vo vyučovaní ľudu žil pustovníckym životom. Zomrel mučeníckou smrťou. Cirkev obidvoch zaradila do soznamu svätých.

Ich sviatok je 17. júla, ale svätíme ho tak v Nitre ako v Trenčíne najbližšiu nedeľu, aby ľud v počte čo najväčšom mohol sa zúčastniť na pobožnostiach.

Telesné pozostatky sv. Ondreja a Beňadika sú uložené v malom striebornom sarkofáge v nitrianskej biskupskej bazilike. Je to dar nitrianskeho biskupa Tomáša Pálffyho z roku 1674. Skvostná skrinka má tento nápis: » V tejto rakvi sú uložené kosti blahoslavených patrónov nitrianskeho kostola sv. Ondreja a Beňadika. «

Naši svätí mužovia žili aj na Zubore, kde bolo opátstvo, založené slávnym naším kráľom Svätoplukom. Rehoľnícky život prekvital v tomto kláštore a bol požehnaním celého okolia až do r. 1468, keď sa rehoľníci rozišli z neznámej príčiny. Opustený kostol a kláštor spustnul. Konečne Jaklin, nitriansky biskup, r. 1691 vystaval tam nový kostol a kláštor pre kamaldulských rehoľníkov, ktorí tam blahodarne účinkovali do r. 1782. Pred niekoľkými rokmi sväté miesto zasa ožilo a je hlasité od vrúcnej modlitby misionárov Matky Božej, aby jeho tisícročná sláva nikdy viac nezanikla. Toto oživenie je zásluhou Dr. Karola Kmeťku, nitrianskeho biskupa, horlivého apoštola za kráľovstvo Kristovo na zemi.

Blízko kláštora je jaskyňa, v ktorej býval sv. Ondrej a po ňom Beňadik. Pod touto jaskyňou je studnička s dobrou vodou. V päťdesiatych rokoch minulého storočia, ako to zaznačil Ľudovít Stárek, trenčiansky opát-farár, menovali ju prameňom sv. Ondreja a Beňadika, lebo mnohí ľudia, trpiaci rozličnými nemocami, pri vzývaní svätcov na pomoc, zázračne sa uzdravili, keď sa z nej napili. Ako dôkaz ich vďačnosti Stárek spomína, že okolo studničky po stromoch bolo zavesených mnoho pamiatok z kameňa alebo mramoru s ďakovnými slovami.

Hľa, kde vstúpime, všade nachodíme posvätné miesta a pamiatky milosti božej, ktorou Všemohúci v hojnosti obdarúval našich predkov, lebo žili pobožne, statočne a verne, podľa prikázaní božích.