P. Robert Mäder: Kráľ sveta (1937)

Duchovný príhovor ku sviatku Krista Kráľa

Je vojna. Svetová vojna. Svetová vojna duchov po svetovej vojne tiel. Len slepí a hluchí ľudia to ešte nevedia. Dve armády bojujú o svetové panstvo a nijak sa netaja svojím zámerom, že chcú dobyť celý svet: Rím a Moskva. Obe vyhlásili svoje heslo. Heslo Ríma je: Kráľovstvo Kristovo. Heslo Moskvy: Preč od Boha. Nejde už len o nejakú dogmu, nejde o jednotlivý článok viery. Nie je to už boj o Cirkev a blud, ako v predošlých storočiach. Ide o všetko, o celok, o Krista, o Boha, o nebo a peklo.

Je nemožné nájsť heslá, ktoré by tak, ako tieto dve, jedným slovom vyjadrovali všetko. Kráľovstvo Kristovo, to je radikálne a univerzálne, rozhodné a všeobsahujúce Božie panstvo. Bezbožníctvo, to je zase radikálne a univerzálne panstvo satanovo. Jedno je úplným (absolútnym) opakom druhého. Bezbožnícke hnutie, sociálny ateizmus našich dní, sa stal možným len preto, že porozumenie pre sociálne kráľovstvo Ježišovo zmizlo z verejného života. A naopak: Premôcť a prekonať bezbožnícke hnutie, tú veľkú budúcu potopu, možno jedine silným hnutím pre Kristovo Kráľovstvo medzi ľuďmi. Svet ovládne buď sociálne kráľovstvo Kristovo, alebo sociálny ateizmus.

Dvojaké nebezpečenstvo hrozí Ježišovmu kráľovstvu v ľudskej spoločnosti: bezbožnosť betlehémskeho mlčania alebo bezbožnosť herodiánskej nenávisti. Bezbožnosť laicizmu a bezbožnosť boľševizmu. Bezbožnosť západného sveta a bezbožnosť ruského barbarstva. Bezbožnosť človeka a bezbožnosť diabla. O obidvoch je potrebné hovoriť. Prichádza nebezpečenstvo z východu, ale približuje sa aj nebezpečenstvo zo západu.

1. Bezbožnosť betlehémskeho mlčania je veľkým nebezpečenstvom pre sociálne Ježišovo kráľovstvo na západe.

Je to mlčanie o Kristu Kráľovi zo zásady, zo základného predpokladu. Tento predpoklad (princíp) tvorí od roku 1789 základ moderných štátnych zriadení, moderných ústav. A tento princíp znie: štát ako taký je bez vyznania. Správa sa tak, akoby nebolo žiadneho Boha. Keďže je náboženstvo súkromnou vecou a jedine súkromnou vecou, sú snemy (parlamenty), vlády a súdy vo svojich zákonoch, nariadeniach a rozsudkoch nezávislé na svedomí a na evanjeliu. Ak je nejaký Boh, ak niekedy žil na zemi Kristus, a ak je Kráľom ľudskej spoločnosti, ak je Cirkev Božím zriadením, potom je to vec výhradne náboženská a nemá s politikou dočinenia. Preto sa o nej nehovorí.

Pre moderné štáty, ktoré sa skladajú z veriacich i neveriacich, z kresťanov i židov, z katolíkov i nekatolíkov, môže byť podľa tejto teórie jediný zásadný vzťah k náboženstvu – vzťah sociálneho ateizmu, bezbožnosti a mlčania. Sociálne kráľovstvo Ježišovo, ak sa berie vážne, je pre moderný štát priamo protiústavné. Niet pochybnosti o tom, že je to bezbožná základňa. Nie je to ešte rúhavé a prenasledujúce bezbožníctvo, ale je to bezbožníctvo v plnom zmysle slova. Je to sociálna bohovražda.

Jestvuje však aj taktické umlčovanie Krista Kráľa. Moderný bezkonfesijný štát má učenlivých študentov. Dnes sa s obľubou zakladajú organizácie na pôde náboženskej neutrality. Či je v skutočnosti nejaká náboženská neutralita, či nie je, to je otázka sama osebe. Tu analyzujeme len tú skutočnosť, že sa dáva prednosť nábožensky neutrálnej, bezkonfesijnej, organizačnej forme.

Čo je neutralita, predpokladajúc, že to nie je bezcharakternosť? Neutrálny občan zachová svoje zásady, ak vôbec nejaké má, pre seba. Ale tiež necháva každému jeho vlastné zásady. Nehovorí ani za, ani proti, ani za vieru v Boha, ani proti nej, aby neurazil nevercov. Ani pre kresťanstvo, ani proti nemu, aby neurazil bludárov.

Taktika neutrality je taktika mlčania. Ona ignoruje Ježišovo kráľovstvo nad ľudskou spoločnosťou. No napriek tomu, ako hovorí sv. Otec: „tí, ktorí sú zjednotení v spoločnosti, nepodliehajú Kristovej moci o nič menej, než je tomu pri jednotlivcoch.“ Bezkonfesijnosť je opakom kresťanstva. Je tiež mlčaním o Kristu Kráľovi zo zbabelosti.

Nie je možné poprieť, že moderní katolíci sa pri oficiálnych príležitostiach s radosťou dokážu hlásiť k svojmu vyznaniu a že ho dokážu skvelo demonštrovať. Avšak obyčajne, ak ide o to, aby sme sa prejavili ako uvedomelá menšina voči väčšine, ako podriadení voči predstaveným, ako zástancovia tzv. zaostalých, nemoderných názorov voči duchu doby; keď máme uplatniť univerzálne práva Krista Kráľa vo verejnom živote, tu nám chýba to, čo Bismark, tuším, nazval civilnou alebo občianskou odvahou, inak povedané, chýba nám občianska guráž.

Ako sv. Peter pri strážnom ohni, nemáme odvahu zastať sa opusteného a zradeného, spútaného, posmievaného a ukrižovaného Kráľa. Hanbíme sa za Pána neba a zeme. Aj keď ho nezaprieme, bývame predsa nemí, keď ide o jeho česť. Sme zbabelci napriek tomu, že sme pokrstení a birmovaní.

Fides intrepida v Ríme v okružnom liste „Quas primas“ nám vpálil na čelo toto znamenie „potupného mlčania“. Ako hovorí encyklika, čím viac sa potupným mlčaním vynecháva najsladšie meno nášho Spasiteľa v internacionálnych zhromaždeniach a v snemovniach, tým je nutnejšie nahlas ho vzývať a všade hlásať práva jeho kráľovskej moci.

Toto mlčanie laicizmu, ktoré sa rozmohlo až v nákazlivú chorobu (epidémiu) bezkonfesijnosti a katolíckej úzkostlivosti, vytvorilo akési ovzdušie prázdnoty bez Boha a prázdnoty bez Krista, ktoré je možné označiť za sociálnu bezbožnosť. Contraria cotrariis curantur. – Liečiť chorobu jej opakom. A tak musíme epidemické mlčanie o Kristovom kráľovstve všade premáhať katolíckym vysielačom, musíme byť hlásateľmi, heroldmi Veľkého Kráľa.

2. Slovo o herodiánskom bezbožníctve nenávisti, ako veľkom nebezpečenstve sociálneho Ježišovho kráľovstva na severovýchode.

Vedľa chladného, ľahostajného bezbožníctva západu, jestvuje aj horlivé bezbožníctvo. To je bezbožníctvo nenávisti. Deus caritas est. – Boh je ten, ktorý miluje. Ježiš je ten, ktorý miluje. Katolícka Cirkev je tá, ktorá miluje. Diabol je ten, ktorý nenávidí. Je to nenávistník voči Bohu i ľuďom.

Tieto dva princípy (základné predpoklady) lásky a nenávisti sa vinú celými svetovými dejinami od pádu v raji až po posledný súd. Kráľovstvo lásky v boji s kráľovstvom nenávisti a kráľovstvo nenávisti v boji s kráľovstvom lásky.

Je tu však postupný rozvoj. Rastie láska a rastie aj nenávisť. Láska sa stáva božskejšou a nenávisť je vždy diabolskejšia. Keď revolúcia z roku 1789, matka všetkých moderných revolúcií, prepožičala bludu a zlu občianske právo, ústavou zaručené občianske právo, potom vieme, kde nakoniec nutne povedie logika dejín. Matka veľkej revolúcie a moderných ľudských práv nie je láskou k slobode všetkých, ale nenávisťou k výhradnému právu pravdy a cnosti, nenávisti k veľkému monarchovi, k zvrchovanému Pánovi, ktorý sa s nikým nedelí o svoj trón. Moderná revolúcia je od počiatku bojom proti sociálnemu, univerzálnemu, svetovému Kráľovstvu Ježišovmu. Je protikresťanská. Je bezbožnosťou v nepriateľskom zmysle slova, nielen v negatívnom zmysle.

Moskva priviedla tento strom sociálneho ateizmu, sociálneho protikresťanstva, ktorý bol zaštepený počas augustovej noci v roku 1789 v Paríži, k úplnému rozkvetu. Moskva, to je nenávisť voči Kristovmu kráľovstvu a kultúre, proti celistvosti. Je to stopercentná nenávisť, ktorá sa vyzbrojuje k novému vraždeniu detí, nemluvniat, k novému Veľkému piatku, aby zničila kresťanstvo na Golgote západu aj s jeho poslednými stopami, ktoré nemieni prehlásiť svoje consumatum est – „je dokonané“ skôr, než bude celý svet v plnom zmysle slova bez Boha.

O toto dnes ide. O tom sa bude rozhodovať zajtra: Kto bude pánom sveta. Kristus Kráľ alebo vtelený diabol, vtelené bezbožníctvo. K tomuto strašnému, rozhodujúcemu stretnutiu sa musíme pripraviť a vyzbrojiť. Bude to doba veľkého odpadu a delenia duchov. Tí polovičatí, tí zbabelci, tí ľahostajní budú zradcami. Len tí úplní, rozhodní, ktorí budú rozohnení tou fides intrepida – neochvejnou vierou, statočne vytrvajú. Ľudia Kristovho Kráľovstva. A tí zvíťazia na krvavou šelmou a jej svorkou. Potom na všetkých uliciach budú spievať kráľovskú Kristovu pieseň: Kristus víťazí! Kristus panuje! Kristus kraľuje!

In: Prelát Robert Mäder: Duchovné príhovory, 1937