IX. ročník Memoriálu mučeníka Jozefa Tisu – nočným lesom z Rajca do Bytče
„Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske. Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná. Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás. Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov.“
(Ján 15, 10-13)
„Chystal som sa za kňaza a nie za politika. Sem smerovalo moje štúdium a moja sebavýchova. Ako kňaz chcel som slúžiť Bohu, Cirkvi a národu, z ktorého som sa zrodil a medzi ktorým mám uplatňovať svoje kňazské povolanie. Zásady: za Boha, za národ, s ľudom a pre ľud, neboli teda len heslom, neskoršie nadobudnutým, odpočúvaným, osvojeným, ale vždy a všade platným pravidlom. Len takto sa mohlo prísť i k tomu najvyššiemu cieľu: ͵Sláva Božia a potom blaho ľudu.ʹ“
(Jozef Tiso o sebe)
THDr. Jozef Tiso bol v prvom rade kňazom. Až tak politikom. Skrz túto prizmu je preto neustále zvlášť nutné pozerať na jeho politický život a rozhodnutia s ním spojené, vrátane jeho smrti.
A nezabúdať na to.
Až neuveriteľne zarezonuje v ušiach moderného človeka Tisovo suché konštatovanie, že do politiky sa nehrnul, ale bol vyzvaný váženými Slovenmi tej doby, aby do nej vstúpil a hájil cirkevné a národné záujmy. Ako kňaz totiž vedel, že je jeho povinnosťou reflektovať na danú výzvu pozitívne, aj keď mu to možno príliš „neštimuje“ , nakoľko v tomto volaní možno vidieť hlas Boží, ktorý volá povolaných do služby Cirkvi a národa. Iste by mu lepšie a pohodlnejšie padlo pôsobiť v ústraní na akademickej pôde a za múrmi sakrálnych stavieb. Boh však chcel, aby šiel aj „do ulíc“, aj za cenu problémov a to tých najväčších.
Kňaz Tiso však veľmi dobre vedel, že nesením si svojho kríža tak napodobňuje nesenie kríža, ktorý niesol náš Pán Ježiš Kristus – až na Golgotu.
Nie nadarmo práve túto vyššie spomenutú reflexiu politiky, ako služby Bohu a národu, možno nájsť v ľudáckom hesle : „Za Boha – za národ“.
Boh a práca pre Jeho väčšiu slávu, ako aj práca pre Jeho Cirkev Katolícku na prvom mieste a hneď za ním práca pre ľud a jeho inštitúciu, uľahčujúcu mu život na zemi, teda štát, to všetko v intenciách evanjeliového „Viera bez skutkov je mŕtva“ určilo Tisovi správny a integrálny smer.
Jozef Tiso vstupoval do politiky v časoch oveľa komplikovanejších, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Pád tradičných monarchií v stredoeurópskom priestore vďaka I. svetovej vojne priniesol nové krivdy a nové mocenské rozpoloženie, kde dominovalo voľnomyšlienkárske Francúzsko. Nebolo nástupníckych štátov v ktorých by neprebiehali „povojnové“ boje.
Pod nátlakom nových mocností sa etablovali v nových hraniciach nové štáty (súhlasiace s novým poriadkom) a štáty pozostalé po monarchiách (nesúhlasiace s novým poriadkom). Pod pojmom nový poriadok je potrebné vidieť Versaillský systém, ktorého „spravodlivosť“ vydržala sotva 2 dekády, počas ktorých samotný systém aj vďaka svojej „spravodlivosti“ ,levím podielom privodil svetu vojnu ešte strašnejšiu, ako bola tá I. svetová.
Ideové položenie, dominujúce vo vládach nástupníckych štátoch, vzniknuvších po I. svetovej vojne, urobilo ďalší krok vpred v Boji proti Bohu a Jeho Cirkvi, či už to bolo na strane víťazov, či porazených.
Práve na začiatku tohto ťažkého štvrťstoročia vstúpil Jozef Tiso do politickej arény, aby hájil katolícky univerzalizmus a slovenský národný a štátny partikularizmus, ako prirodzené zložky svetového poriadku dané a chcené Pánom Bohom.
Jozef Tiso bol charakteristický svojou prirodzenou politickou umiernenosťou a zároveň náboženskou ortodoxnosťou. Z tejto kombinácie vzišiel aj teoretický produkt jeho politiky, ktorý sa snažil uplatniť v praxi.
V rámci Hlinkovej slovenskej ľudovej strany okrem iných pracovných zaradení pôsobil aj ako ideológ. Vedel veľmi presne definovať čo je problémom slovenskej, okolitej, i svetovej scény – odpad národov a ich vodcov od pravého Boha a jeho Cirkvi. Ako jediný možný liek na túto chorobu považoval nutnosť podriadiť chúťky vodcov národov Kristovmu žezlu a to primárne skrz sociálnu náuku Cirkvi – otupujúcu boje a harmonizujúcu vzťahy.
Ako v Európskom, Československom a Slovenskom kontexte postupne, až do úplného rozpadnutia sa strácal pozíciu „Hrad“ a socialisti, tak HSĽS v rámci Slovenska a idea autonomizmu s ňou spätá rástla, až vyvrcholila v zrode politickej autonómie , pravda už bez prítomnosti Otca národa – Andreja Hlinku, ktorý sa o ňu najviac zaslúžil.
Tu, v tejto kľúčovej chvíli preberá kormidlo vedenia Jozef Tiso. A to ho ešte len čakali najväčšie skúšky.
Opäť raz prišla chvíľa, kedy bo vyzvaný, aby prevzal zodpovednosť. Neutiekol z boja, ale prebral úrad prv ministerského predsedu, tak prezidenta s intermezzom osoby, rokujúcej s Ríšskym vodcov o možných variabilných statusoch Slovenska po rozpade ČSR.
S trvaním Slovenskej republiky sa spája pokus o nastolenie stavovského systému, založeného na katolíckej sociálnej náuke, ktorého implementácia ale nebola v záujme Veľkonemeckej ríše, ktorej nehral do karát systém, zavedený v predanšlusovom Rakúsku Vlasteneckým frontom Engelberta Dollfussa – zavraždeného práve nacistami.
Cez to všetko však Slovensko hľadalo iné cesty, aby na ňom vládol sociálny zmier a kresťanská idea, čo sa mu do vysokej miery aj podarilo, samozrejme aj zásluhou svojho vodcu – prezidenta Jozefa Tisu.
So Slovenskom tých čias sú späté aj pracovné a osídľovacie transporty židov a Židov do Poľska. Táto problematika mala a má široký ráz a v žiadnom prípade jej povojnová interpretácia nemá ambíciu reflekovať na integrálnu pravdu, berúcu do úvahy mnohé súvisiace okolnosti. Opak je pravdou, hlboko a široko selektívne a účelové prístupy sú pre ňu charakteristické.
Téma stojí za krátke zamyslenie v kontexte s osobou Jozefa Tisu a s ňou uvedieme pár otázok:
Kto seje vietor, nežne búrku?
Prečo keď sial, nemyslel na svoje deti, svojich starých a chorých?
Prečo nemyslel na blízkych z iných národností?
Prečo sa vždy separoval a spájal so silnejšími, česť výnimkám?!
Prečo nekalkuloval, že môže prísť doba, keď sa kalich preleje a do rúk dostanú moc sily búrky, ktoré samé vygeneroval „židovský“(ne) poriadok a revolučný duch?
Asi preto, že samotný revolučný duch bráni jeho šíriteľovi, aby dbal na „zadné vrátka“, alebo jednoducho mnohí spomedzi society počítajú s tým, že v rámci dosahovania cieľov je nutné občas „pustiť žilou“.
„Transporty“ však neboli v histórii židovstva nič nového, ale stále sa periodicky opakujúcou integrálnou zložkou života, lebo skrz históriu všade ich po čase čoraz intenzívnejšie „chceli“.
Nehovoriac o celoeurópskom kontexte tej doby…
Aj v tejto hrmavici však Jozef Tiso nasledoval cestu možného zmierňovania aj napriek tomu že do problematiky vstupovalo až príliš veľa síl, na ktoré prezident (ako aj biskupi) mal malý, či žiadny dosah, aby ho usmernil, s prihliadnutím na to, že popri tom všetkom samotní prenasledovaní mali podiel viny na svojom statuse.
Práve to sa mu do dnešných dní z úst neznalých hlavne vyčíta – prečo neskôr neodstúpil? Prečo neprenechal úrad? Prečo sa ho držal!? Nuž odpoveď je jasná: „Cítil zodpovednosť, presne v intenciách tej línie, v ktorej daný úrad prebral.“
Revolučný duch ľudskej masy však spravidla necháva následne nutne zodpovedateľné otázky bokom, neberúc ohľad na x súvisiacich kontextov: „Kto by nastúpil miesto neho“?, „Čo by to vyvolalo“?
Mudrlanti a užitoční idioti v jednom, už vyše 70 rokov vidiaci a hodnotiaci Tisu po linke: Tiso – Hitler – 6 miliónov, nemajú elementárne predpoklady pre spracovanie problematiky. Komunisti a ich intelektuálnejší prisluhovači sú iní prípad – oni veľmi dobre rozumeli a rozumejú tomu, čo Tiso hlásal a konal, ako priateľ Pána Boha a čo majú hlásať a robiť oni, ako Jeho nepriatelia. Pre nich nakoniec aj tak „6 miliónov“ bolo štvrtoradých a pôsobilo to ako jeden z ďalších bodov pri nastoľovaní ich retribučnej „spravodlivosti“, ktorá elitu národa zavrela do žalárov a priviedla pred popravčiu čatu, či na šibenicu.
Tak konali aj „slávni“ demokrati, ako odnož užitočných idiotov s nimi.
S porazeným národným socializmom bol v praxi vyhubený aj autoritatívne demokratický systém, založený na katolíckych ideách a jeho špecifické prevedenia ostali v európskom kontexte pulzujúce, do smrti svojich vodcov iba v Španielsku a Portugalsku.
Východnú Európu rozdrvila čižma „osloboditeľa“ s červenou hviezdou na čele a Západnú liberálne demokracie už čoskoro páchnuce smradom toho istého socializmu, čo v Sovietskom zväze, „len s ľudskou tvárou“.
Skoro všetci významní vodcovia porazených štátov sa ocitli v Západných zajateckých táboroch. Medzi nimi aj náš prezident – THDr. Jozef Tiso. Práve tu začalo jeho martýrium, ktoré vyvrcholilo jeho popravou, ktorou sa ale zrodil pre nebo a trvalú pamäť, v rámci svojho milovaného Slovenského národa.
Tisova smrť, ba jeho celé martýrium, ktorým si prešiel sa dá chápať jedine v intenciách evanjeliového úryvku zo Svätého Jána:
„Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov.“ (Ján 15, 13)
So záverečným doplnkom, ktorý definoval sám mučeník Jozef vo svojom poslednom odkaze:
„V duchu tej obety, ktorú prinášam, odkazujem slovenskému národu, aby bol svorný a jednotný v sledovaní veľkej zásady ,Za Boha, za národ‘, vždy, všade a v každom ohľade. Je to nielen jednoznačný zmysel slovenských dejín, ale aj výslovný príkaz Boha, ktorý prirodzený zákon stvoril a do duše národa a každého jeho príslušníka vštepil.
Tomuto zákonu slúžil som celý život a preto sa považujem za mučeníka v prvom rade tohto zákona Božieho.
V druhom rade cítim sa byť mučeníkom obrany kresťanstva proti boľševizmu, ktorého sa musí národ nielen v duchu svojho kresťanského charakteru, ale aj v záujme svojej ďalšej budúcnosti všemožne chrániť. Ako si prosím od vás, aby ste si v modlitbách svojich spomenuli na mňa, tak sľubujem, že i ja budem za vás prosiť vševládneho Boha, aby národu slovenskému v životnej borbe ,za Boha – za národ‘ žehnal; aby národ slovenský bol vždy verným a oddaným synom Cirkvi Kristovej.“
Z tohto dôvodu začal aj slovenský exulant v Západnom Nemecku – nebojácny Štefan Valko, organizovať v Bavorskom Altottingu – na mieste posledného pobytu mučeníka Jozefa na slobode púte – „Za vyzdvihnutie mučeníka Cirkvi Kristovej a národa Slovenského Jozefa Tisu na oltár“, až do prekazenia podujatia, na ktorom participovala aj vtedajšia Konferencia biskupov Slovenska.
Práve na tento ideový a duchovný počin nezabudnuteľného pána Valku nadväzuje aj náš domáci Memoriál Jozefa Tisu – modlitebná púť nočným lesom z Rajca do Bytče.
Aj tohto roku sme tak urobili, nakoľko si kladieme, ako živé údy Cirkvi bojujúcej a synovia národa Slovenského za jednu z ústredných povinností, usilovať sa o to, aby mučeník Jozef bol vyzdvihnutý na oltár Cirkvi Kristovej, lebo za Pána Boha a za svoj národ obetoval to najcennejšie tu na zemi – svoj život.
Kyrie eleison!
Radovan Novotný