Tomáš Blíženec

Tomáš, zvaný Blíženec, nebol na tej večeri. Hneď na druhý deň ho však priatelia vyhľadali. Všetci boli ešte rozrušení Ježišovými slovami.

„Videli sme Pána,“ povedali mu, „rozprával sa s nami a jedol s nami ako živý.“

Tomáš bol jeden z tých, ktorí boli najväčšmi dotknutí golgotskou potupou. Raz vyhlásil, že je ochotný ísť s majstrom aj na smrť, ale utiekol, keď sa zjavili lampáše vojakov v Olivetskej záhrade. Jeho viera sa zatemnila tmou, ktorá zaľahla na Kalváriu. Podľa všetkých úkazov nebol by veru predvídal taký koniec svojho majstra. Tá hrozná ohavnosť, na ktorú sa dal Ježiš priviesť s pasivitou bezbrannej ovce, ho trápila väčšmi, ako to, že stratil milovaného majstra. To sklamanie jeho nádejí ho tak trápilo, ako by bol odhalil nejaký podvod a ono ospravedlňovalo v jeho očiach aj to, že ho opustil. Tomáš, podobne ako Kleofáš a jemu rovní, bol senzualista, ktorého krídla veľmi vysoko vyniesli až do sveta, ktorý nebol jeho. Viera ho zachvátila náhle ako chytľavá vášeň. Len čo však bol plameň, ktorý ho každý deň zohrieval, zahasený, alebo sa zdal zahasený pod hanebnou nenávisťou, jeho duša zhasla, vychladla a dostala starú podobu, pravú podobu, ktorá hľadala zmyslami veci zmyslové a čakala len od hmoty hmotné veci a útechy. Jeho oči sa zdráhali hľadieť na veci, ktoré nemohol vziať do svojich rúk. Preto bol odsúdený, aby nikdy nevidel veci neviditeľné: táto milosť je vyhradená len tým, ktorí veria, že je možná. On dúfal v kráľovstvo, najmä keď Ježiš a jeho prítomnosť povznášali do neba jeho pozemské srdce. Veril však v kráľovstvo nie čistých duchov, ktoré prelietne oblohou spolu s miznúcimi oblakmi, ale v kráľovstvo, kde by boli živí ľudia, v ktorých prúdi teplá krv, kde by jedli na stoloch očividne skutočných a vládli by v krajšej zemi, Bohom im prisúdenej.

Tomáš po škandále s krížom, bol naklonený veriť vo všetko ostatné, len nie vo vzkriesenie. Veľmi ukrutne sa ukázala byť klamnou prvá nádej, aby teraz mohol uveriť tým, ktorí boli podobne oklamaní. A tak tým, ktorí mu, naradovaní, prinášali správu, odpovedal:

„Kým neuvidím na jeho rukách rany od klincov a kým nevložím svoj prst do rán a svoju ruku do jeho boku, neuverím.“

Sprvu povedal: kým neuvidím. Ale hneď sa opravuje. Aj oči môžu klamať a mnohí boli zaslepení videním. A tak jeho myseľ sa obracia k hmotnej skúške, ku skúške tvrdej a ukrutnej: vložiť svoj prst ta, kde boli vrazené klince, položiť svoju ruku ta, kde bola kopija. Chce urobiť ako slepec, ktorý sa často mýli menej ako tí, čo vidia.

Popiera vieru, vyšší duševný zrak, zapiera aj zrak, najprvší to zmysel tela. Kladá svoju vieru do rúk, do tela, ktoré sa dotýka tela. Toto jeho dvojaké zapieranie pôsobí, že ostáva v tme, v tápaní ako slepec, kým svetlo, ktoré sa stalo človekom, nevráti poslednou láskavosťou svetlo očiam a srdcu.

Avšak táto odpoveď urobila Tomáša jedným zo slávnych ľudí sveta, lebo Kristovou vlastnosťou je to, že urobí nesmrteľnými aj tých, ktorí ho urazili. Všetci zašliapovači ducha, všetci trojkrajciaroví pochybovači, všetci naškrobenci z katedier a z akadémií, všetci blbci, vypchaní predsudkami, všetci úzkostlivci, sofisti, cynici, ploštice vedy a splakovači odpadkov vedy, konečne všetci, ktorí svietia lampášom na slnko a všetky húsatá, ktoré nechcú dožičiť sokolovi lietať, títo vybrali si za protektora a za vzor Tomáša Blíženca. Nevedia o ňom nič iného okrem toho: ak sa nedotkne, neuverí.

Tá odpoveď sa im zdá Himalajou ľudskej súdnosti. Dobre aj tak: kto chce, nech vidí v tme, nech počuje v tichosti, nech rozpráva osamote, nech žije v smrti. Chápavosť ich úzkych rozumčekov nesiaha tak ďaleko. Takzvaná „reálnosť“ je ich pravým poľom, a čo je za tým, je púšť. A naozaj, túžia po zlate, ktoré nenasýti, po zemi, z ktorej sa im dostane len kúsok na hrob, po sláve, ktorá je len slabým zašepkaním v mlčaní večnosti, po tele, ktoré sa stane blatom plným červov, po tých rozruch pôsobiacich objavoch, ktoré ich urobia otrokmi a potom urýchlia hrozný objav: smrť. Takéto a podobné veci sú to, na ktoré sa tešia ctitelia Tomášovi. Ale im ani na myseľ nepríde, aby si prečítali aj to, čo sa stalo po tej odpovedi. Keby to urobili, možno by pochybovali aj o tom, ktorý pochyboval po zmŕtvychvstaní.

O osem dní neskoršie boli učeníci zhromaždení v tom istom dome a bol s nimi aj Tomáš. Dúfal cez tieto dni, že aj on bude mať príležitosť vidieť Vzkrieseného a niekedy sa aj zatriasol pri myšlienke, že sa majster nezjavuje. A hľa, naraz počujú hlas pri dverách:

„Pokoj Vám!“

Ježiš je tam a hľadá očami Tomáša. Prišiel pre neho, len pre neho, lebo láska, ktorú mu prináša, je väčšia ako všetky urážky. Volá ho po mene, priblíži sa nemu, aby ho videl zoči-voči.

„Polož sem svoj prst, pozri na moje ruky. Daj sem svoju ruku a polož ju do boku. Nebuď neveriaci, ale ver mi.“

Tomáš, trasúc sa poslúchol a zvolal:

„Pán môj a Boh môj!“

Týmito slovami, ktoré sa zdajú prostými každodenným pozdravom, uznal Tomáš svoju porážku, ktorá je krajšia ako hociktoré víťazstvo. Od tej chvíle patril Tomáš celý Ježišovi. Dosiaľ ho ctil ako človeka dokonalejšieho od ostatných, teraz ho uznáva za Boha, dokonca za „svojho Boha.“

Ježiš mu odpovedal tak, aby ho vždy znova bodla spomienka na túto pochybovačnosť:

„Že si ma videl, uveril si. Blahoslavení, ktorí nevideli, a uverili!“

Tak vyslovil Ježiš posledné, ale najväčšie blahoslavenstvo: Blahoslavení, ktorí veria, čo aj nevideli! Jediné pravdy, ktoré majú v skutočnosti absolútnu hodnotu, čo aj tvrdia opak tí, ktorí sa prehrabávajú v mŕtvolách, sú tie pravdy, ktoré zrak nevidí a ktoré telesné ruky neohmatajú. Tieto pravdy prichádzajú zhora. Čia duša je so všetkých strán uzavretá, ten tieto pravdy nedostane a uvidí ich len v ten deň, keď telo so svojimi piatimi zlými vrátnikmi bude ako skrčené a obnosené šaty, položené na márach v očakávaní, že bude schované pod zem ako páchnuca placenta.

Tomáš je svätý, a predsa nemohol byť účastným na tom blahoslavenstve. Stará legenda rozpráva, že mu až do smrti ostala ruka, ktorú vložil do boku, zafarbená krvou na červeno. Legenda pravdivá celou pravdou hrozného symbolu, keď chápeme, že nevera môže byť jedným z druhov vraždy. Svet je plný týchto vrážd, ktoré sa začali vraždou vlastnej duše.

(G. Papini – Život Krista, SSV 1947)