Pár poznámok k tradiekumenizmu

Nedávno vyšiel v katolíckych novinách The Remnant článok Michaela J. Matta s názvom Lefebvre mal pravdu: Preboha, zjednoťte klany. Jeho slovenský preklad nájdeme na Dielni sv. Jozefa. Obsahom článku je výzva k zjednoteniu tradičných kňazov v podmienkach prehlbujúcej sa krízy. Je určený tým, ktorí majú výhrady voči spolupráci s FSSPX. Je v ňom veľa dobrých postrehov. Obhajoba voľby msgr. Lefebvra, kritika koncilu… Dokonca priznáva strategické rozdiely medzi jednotlivými skupinami. Preto je jeho záverečné vyznenie k jednote FSSPX, FSSP, ICKSP rozpačité.

Tento jav volania k jednote tradičných spoločenstiev už medzitým dostal aj svoj názov – tradiekumenizmus. Pripomína „ekumenizmus“ pestovaný medzi Novus Ordo hierarchiou, protestantmi a pravoslávnymi. Táto pokoncilná forma ekumenizmu nemá obdobu v histórii Cirkvi. Bola prijatá v rámci budovania jednotného náboženstva, pod zámienkou zastavenia šírenia bezbožnosti v povojnovej dobe. Na prvý pohľad dobrý úmysel vychádzajúci z praktickej potreby. Horšie je, že túto praktickú potrebu nadradzuje nad všetko ostatné.

Podobne sa zdá byť dobrým úmyslom aj tradiekumenizmus. Pod zámienkou boja proti apostáze v Cirkvi sa majú rôzne tradičné spolky zjednotiť v mene záchrany duší. Na to, aby bolo možné zjednotenie je vždy potrebné odstrániť príčinu rozdelenia. Ignorovať ju, alebo uprednostňovať aktivitu pred teologickými príčinami rozdelenia k jednote nevedie. Ekumenistické aktivity neodstránili vieroučné rozdiely medzi katolíkmi a ostatnými. Takisto ani spoločné záležitosti v praxi neodstránia rozdiely medzi tradičnými spolkami. Pretože koreň ich rozdelenia je v teórii. V prístupe k Druhému vatikánskemu koncilu, jeho ďalším reformám a ako článok priznáva – k zlyhaniu ľudského prvku.

A nie sú to bezvýznamné otázky, ktoré rozdeľujú spoločenstvá blízke Tradícii. Ide o otázky, ako napr. či prišlo k vieroučnému zlomu na Druhom vatikánskom koncile. Ako ho chápať? Ako riešiť krízu, ktorú priniesol? Ako sa s ňou vyrovnať? Je možné Druhý vatikánsky koncil správne interpretovať v línii Tradície? Ak nie, tak prečo? Ďalej sú tu otázky postoja k novej liturgii: „Je starý a nový omšový obrad len riadnou a mimoriadnou formou toho istého?“ Alebo: „ Ako správne chápať pojem tzv. živej tradície? Je to široké spektrum otázok, ktoré nachádzajú odozvu aj v základných dokumentoch týchto spoločenstiev.“

Aké odpovede dostaneme na tieto otázky je určené aj minulosťou tradičných spoločenstiev. Pozrime sa aspoň na niektoré z nich.

Kňazské bratstvo sv. Petra (FSSP) bolo založené kňazmi a seminaristami FSSPX po sväteniach msgr. Lefebvra bez pápežského mandátu. Možno naozaj verili, že je možné uchovať Tradíciu a katolícku vieru a zároveň byť v plnom spoločenstve s neomodernistickými predstaviteľmi v Ríme. Pre FSSP je typické, že je presiaknuté mentalitou kompromisu s týmito rímskymi autoritami. Podľa p. Recktenwalda FSSP úplne prijímajú Druhý vatikánsky koncil ako pravoverný. Taktiež je p. Recktenwaldom a niektorými ďalšími profesormi doporučovaný pri výuke nový katechizmus.

Druhým známym klanom k zjednoteniu je Inštitút Krista Kráľa. Je to spoločenstvo kňazov slúžiacich predkoncilovú liturgiu a podporujúcich tradičné liturgické umenie. Inštitút Krista Kráľa učí, že všetky náuky Druhého vatikánskeho koncilu sú v súlade s tradičnou náukou Cirkvi. Vrátane ekumenizmu a náuky o náboženskej slobode.

Inštitút dobrého pastiera je ďalšie spoločenstvo založené kňazmi, ktorí opustili FSSPX v r. 2006. Členom inštitútu bolo povolené kritizovať Druhý vatikánsky koncil. Avšak má to háčik. Komisia Ecclesia Dei sa vyjadrila nasledovne: „Vieroučné formovanie by malo zahŕňať starostlivé štúdium Katechizmu Katolíckej cirkvi (z roku 1992). … Skôr než aby vaši vyučujúci zastávali kritiku Druhého vatikánskeho koncilu, trebárs aj „seriózne a konštruktívne“, musí ich úsilie zdôrazňovať odovzdávanie celosti dedičstva Cirkvi a trvať na hermeneutike obnovy v jej kontinuite a dokladať ju celosťou katolíckej vierouky vyloženej v Katechizme Katolíckej cirkvi.“

Ďalším inštitútom založeným bývalými kňazmi FSSPX je Inštitút sv. Filipa Neriho. Jeho hlavným cieľom je slávenie liturgie v jej tradičnej forme kombinovanej s každodennou pastoráciou. Liturgia je v centre jeho záujmu, nie vierouka a omyly Druhého vatikánskeho koncilu. Jeho seminaristi sú pripravovaní na bežných Novus Ordo univerzitách.
Tiež sú tu kardináli, ktorí majú blízko k Tradícii. Či už slávením tradičnej liturgie, alebo kritikou niektorých aspektov Druhého vatikánskeho koncilu. Ich postoje sú rôzne aj voči samotnému FSSPX. Napr. kardinál Burke sa k nemu vyjadruje v zmysle, že FSSPX je v schizme.

Článok Michaela J. Matta volajúci po jednote je určený svojim obsahom pre tých, ktorí majú predsudky voči FSSPX ako schizmatickému spoločenstvu. Toto tvrdenie o schizme jej členov je však bezpredmetné odkedy boli z nich sňaté exkomunikácie. Používajú ho tí, ktorí sledujú svoje vlastné ciele. Problémom nie je schizma, ale „neregulérny“ kánonický status. S protiprávnym vylúčením bp. Williamsona, rebrandingom a následnou zmenou prístupu k dôležitosti vieroučných otázok urobilo FSSPX tiež krok k modernistickým autoritám v Ríme. Dnes je výzvou, ako sa bez predsudkov postaviť k Odporu FSSPX, ktorý naďalej kladie za svoju prioritu otázky viery a jej zachovania pred kánonickým uznaním rímskymi autoritami. Výzvou je, ako z principiálneho hľadiska hodnotiť kontroverzné kroky Odporu ako sú biskupské svätenia, keďže pasívne odolávať neomodernistickému Rímu sa ukázalo v prípadoch ostatných spoločenstiev ako nedostatočné. Ide o poučenie sa z minulosti o tom, aká je taktike Ríma. Po tom, čo Rím urobil ústupky, aby sa uzavreli pragmatické dohody, bolo otázkou času, kedy sa začne s ich zatláčaním z tvrdej línie a ich vnútornou premenou.

Predstava jednoty tradičných spoločenstiev stojacich zjednotene v opozícii voči tým, ktorí sa v rámci nadchádzajúcej Amazonskej synody prihlásia k verejnej apostáze je naivná. Medzi niektorými spoločenstvami teoreticky nie je vylúčená, aspoň na lokálnej úrovni. Ide najmä o tie spoločenstvá, ktoré vytvorili kňazi, ktorí odišli z FSSPX. Ale dôležitejšie je, aby si v prvom rade každé zo spoločenstiev dalo odpovede na otázky ohľadne koreňov, príčin a riešení krízy, ba aj vlastnej identity. Hlavne, ak boli založené a odobrené za podpory neomodernistického Ríma s úmyslom štiepenia a vytvárania nejednoty medzi obhajcami tradičnej náuky a skúšaním taktiky, ako si ich plne podriadiť. Akousi nádejou v tomto smere môže byť, že sú niektorí jednotlivci vo vnútri týchto spoločenstiev blízkych Tradícii, ktorí vidia problematickosť toho, ako sa ich vlastné spoločenstvá stavajú k týmto otázkam. Tieto odpovede na uvedené otázky si budú musieť dávať takpovediac za pochodu, keďže v súčasnej situácii hľadania kompromisov si ich doteraz nemuseli dávať. Dnes sa však v súvislosti s amazonskou apostázou vytvára predpoklad, že tlaky na ich pôsobenie a existenciu zosilnejú. Je to vidieť na prípade Františkánov Nepoškvrnenej. Maskovať bludné náuky Druhého vatikánskeho koncilu, ospravedlňovať ich za účelom vlastných výhod, vysvetľovať ako mediálny koncil zvíťazil v praxi nad pravoverným Druhým vatikánskym koncilom neviedlo k riešeniu náukových problémov. Tie sa len prehĺbili. Ak by si ich nezodpovedali a vystupovali by všetci v predstieranej jednote, tak by nehrozilo riešenie krízy ani v prípade ich úspechu. Blud by si v obmedzenej podobe ďalej zakonzervovaný žil svoj život vedľa pravdy a čakal by, kedy by nanovo vyplával na povrch.

Peter Benko

P.S.: V nasledovnej prednáške danú tému dobre vysvetľuje aj P. Gregory Hesse (anglicky):