Slovenská národná pohroma

Zas blíži sa ten deň,
keď spomínať budeme,
kedy zhasla pochodeň,
bez ktorej je mnohé stratené.

Plač matiek nad telami,
synovia, čo vernosť plnili,
padli pod cudzími guľkami,
čo vraj slobodu národa chránili.

Šibenice, čo dovtedy neboli,
zrazu povrazy krvou zmáčané,
komu nebol úpadok po vôli,
tomu červený prápor telo doláme.

Viera, ten stožiar sily,
ktorý vždy tak pevne stál,
za ktorý sa udatne vojaci bili
a skladali životy na oltár,
ten zrazu poškvrnený pýchou,
zaliaty krvou nevinných tiel,
hlas národa v slzách stíchol,
keď drancovali ho tí, čo prišli šíriť mier.

Spomíname na kňazov,
čo plnili svoj sľub Boží,
jak zviazali ich povrazom
a čakali, že ich to položí.

Spomíname na vojakov,
čo nezradili prísahu,
nezľakli sa podliakov,
ukázali hrdosť, vieru i odvahu.

Nezabudneme na časy,
ktoré ste nám vzali,
raz rozozvučia sa zas hlasy,
čo o národe a Bohu spievali.

Nekľakneme pred modlami,
neskloníme svoju tvár,
hoc vodcov ste nám zobrali,
vždy ostane živý Boží chrám!

Kika