Novodobé pohanstvo a misia solúnskych bratov

V súvislosti s nedávnym výročím príchodu sv. Cyrila a Metoda sa už pravidelne objavujú staré námietky proti nim aj v radoch ľudí, ktorí sa označujú za národovcov, vlastencov, rodoľubov… Spochybňujú náboženský a kultúrny prínos solúnskych bratov a vznášajú voči nim rôzne obvinenia. Mnohé z nich zhrnul vo svojich článkoch a videách hudobník a spisovateľ Miroslav Švický, známy ako Žiarislav. Vykresľuje príchod sv. Cyrila a Metoda ako katastrofu, keď prídu do idylického prostredia, kde sa v slobode a v dobovej forme demokracie rozvíjala vyspelá kultúra a duchovno. Tie sú následne barbarsky zničené a ľuďom sú vnucované cudzie formy duchovna, ktoré sú im len na škodu. Používa pri tom na opis diania slová ako diktatúra, totalita a prirovnáva ich aspekty ku komunizmu a Islamskému štátu. Ako keby vierozvestcovia prišli na Veľkú Moravu sami od seba a s mečom v ruke.

Najprv sa pozrime, z akého pohľadu sa na kresťanstvo a jeho šírenie Žiarislav a stúpenci takýchto názorov pozerajú a prečo ho takto vidia. Pozerajú sa na kresťanstvo z hľadiska vyznavačov, resp. kriesiteľov starého pohanstva. Staré pohanstvo ako také je mŕtve a im ide o jeho vzkriesenie vo viac, alebo menej pôvodnej podobe. Tieto snahy o vzkriesenie pohanstva nie sú vôbec nové. Vychádzajú z osvietenského ideálu ušľachtilého divocha, žijúceho v súlade s prírodou, šťastného vo svojej prvotnej nevinnosti, bez prvotného hriechu,bez potreby civilizovania. Je to vrodená túžba človeka po Edene vyjadrená v rôznych dielach. Takéto jej vyjadrenie v novoveku je spojené s odmietnutím Ježiša Krista a príchodu Božieho Kráľovstva, ktoré sa naplní na konci času. Stúpenci takéhoto návratu do Edenu túžia po jeho naplnení tu, v čase, na Zemi. Cirkev vidia ako prekážku k splneniu ich túžob. Preto sú prirodzene proti nej. Neskôr, v období romantizmu sa toto proticirkevné hnutie s jeho túžbami obohatilo pri formovaní nových národov o národný prvok. Potom, odrážajúc vtedajšie ekonomické a sociálne podmienky prijalo v snahe o praktickú realizáciu prvky socializmu. Kam to vo svojej deštruktívnej podobe ako ideológia vyústilo netreba bližšie rozoberať.

Samozrejme, snahy dnešných stúpencov mŕtveho pohanstva sú iné. Majú bližšie k prvotným utopistickým snahám, ako k tým zameraným hlavne na praktickú realizáciu. Ich pokus o prevedenie do praxe nedáva vo svojej naivite nádej na ich presadenie z niekoľkých dôvodov. Je to preto, lebo vyznávanie týchto myšlienok a kultov je zamerané na jednotlivcov a ohraničené skupiny a nemá misijný charakter. Nemajú jednotnú formu a tá, ktorú majú je z historického hľadiska špekulatívna. Nezachovalo sa dosť historických prameňov a tak slepé miesta v praktizovaní zachraňujú improvizáciou. To je o to problematickejšie, že sú oživované ľuďmi, ktorých zmýšľanie je silne ovplyvnené dnešnou dobou. Už aj preto, čo je mŕtve, mŕtvym aj zostane. Týmto rôznym podobám staropohanskej viery chýba taktiež snaha o formovanie spoločnosti, nemajú univerzálne hodnoty, nemajú snahu a prostriedky budovať cnosti a ich predstavy o spáse duše sú veľmi nejednoznačné. Nie je to ich cieľ. Ich cieľ je vzdorovať svetu (či už kresťanskému, alebo súčasnému odkresťančenému) a vraj brániť národ. Častokrát už ide len o symbolický vzdor, ako o niečo, čo by malo spiritualitu. Ich ciele sú potom hlavne politického charakteru, ktorému toto prípadné duchovno slúži.

Toto je zároveň to, čo sa snaží vyčítať kresťanstvu Miroslav Švický, považujúc Cirkev za politickú inštitúciu. Mylne oddeľuje kresťanstvo a Cirkev, ako sa to robí už od čias protestantizmu. Cirkev nie je politická, ani mocenská inštitúcia. To je tvrdenie novodobého pôvodu, ktoré prišlo až v dobe, keď ľudstvo začalo prijímať predstavy o sekulárnej spáse. Keďže neveriaci nie je schopný pochopiť veci nadprirodzené, tak hľadá vo všetkom, vrátane charakteru Cirkvi prirodzené vysvetlenie-politiku, hospodárstvo, mocenské snahy. Hoci aj bez toho, aby dokázal určiť ich cieľ ku ktorému by mali smerovať. A tieto sekularistické frázy potom preberajú aj iní na odôvodnenie svojho odmietnutia Cirkvi.

Aj keď Cirkev nie je politická inštitúcia, vo svojej legitímnej snahe formovať spoločnosť a vytvárať civilizáciu má jej činnosť prirodzene presah do politiky. Tak, ako každé náboženstvo, alebo aj odmietnutie náboženstva. Snahy o presah do politiky má teda aj pohanské hnutie, hoci Miroslav Švický sa nesnaží byť aktívny na tomto poli. Tento presah je v pohanskom hnutí zväčša spojený s utopickou predstavou slovanského zjednotenia a zrieknutia sa národného v prospech majoritného ruského vplyvu. Z Ruska mnoho týchto pochybných ideí aj pochádza. Ďalšia vec je, že Miroslav Švický odsudzuje misijné pôsobenie Cirkvi. Nedokáže ho pochopiť. Isteže, vyznavač staropohanských kultov sústredený na pôsobenie vo sfére kultúry nedokáže pochopiť nutnosť a dobro šírenia pravej, univerzálnej viery. Vzdáva sa určiť, čo je pravá viera a aký má dosah vyznávanie pravej a falošnej viery. Či už pre jednotlivca, alebo pre spoločnosť. Pre neho je hlavné vyznávať tú svoju, „etnicky pravú“ vieru.

Označenie ako diktatúra a totalita zo strany Miroslava Švického zas ukazuje na to, že vtedajší svet a pomery si predstavuje ako veľmi podobné dnešku. Diktatúra vo vtedajšom rannofeudálnom spoločenstve neexistovala. To môže označiť za diktatúru akurát človek, ktorý ignoruje vazalské vzťahy, práva a povinnosti a vec hodnotí povrchne porovnávajúc ju s dnešným politickým systémom a rozsahom politických slobôd jednotlivca. Pri strete kresťanstva s pohanskými náboženstvami nestáli na jednej strane žiadny nariekajúci žiarislavovia, ezoterickí baričákovia a pod. A ich protivníkmi neboli ekumenickí novokatolíci vždy pripravení na neplodné dialógy a zmierenie, ktoré nikdy nepríde. Nikto z nich nebol vyznavačom náboženskej slobody. Náboženská sloboda je moderný koncept popierajúci povinnosť slúžiť Bohu ako podmienku spásy. Kresťanstvu je cudzí, hoci v dnešnej dobe je v štruktúrach Pokoncilnej cirkvi presadzovaný. Preto tento stret bol taký tvrdý. Nikto nestál o referendá, ani o to, aby si každý – múdry aj nemúdry – vybral, čomu bude veriť a čo bude praktizovať podľa svojej osobnej preferencie. Náboženstvo prerastalo ďaleko viac život jednotlivca a hralo v spoločnosti omnoho dôležitejšiu rolu. Nebolo jedno, kto čím bude a ku ktorej civilizácii sa spoločnosť vo vtedajšej turbulentnej dobe pripojí. Ak niekomu vadí kácanie modiel, ktoré poverčiví pohania uctievali, alebo ak Zakon sudnyj ľudem považuje za neľudský a nespravodlivý, lebo prísne postihuje praktizovanie modloslužby, tak to vypovedá viac o jeho vlastných hodnotových preferenciách, ako o kresťanstve. Hlavne ak vytvára obraz, ako keby niekoho tešilo uplatňovanie trestov.

Aj v dnešnej spoločnosti, kde sú všetky náboženstvá odsunuté nabok ako druhoradé, predsa stále prekážajú. O to viac prekážali vtedy. Ak by vtedajšia spoločnosť bola nábožensky rozdelená, tamojšie kmene by s najväčšou pravdepodobnosťou čakal zánik kvôli už aj tak povestnej nejednotnosti. Jednota na základe etnicity, ktorá odsúva náboženstvo do pozadia a je praktizovaná mnohými súčasnými národne orientovanými ľuďmi neexistovala. Duchovno bolo považované za vyšší princíp, ako etnický. Staré pohanstvo splnilo dejinnú úlohu tak isto, ako ho splnilo starozákonné židovstvo. Už nemalo viac čo ponúknuť tamojším kmeňovým spoločnostiam. Príchod kresťanstva neznamenal zotročenie, ani úpadok. Okrem iného sformoval národy aj kultúrne a povýšil ich. Až tak, že kresťanské krajiny nakoniec dominovali vo svete.

Spomienky na pohanstvo prežili v ľudových zvykoch a folklóre. Miroslavovi Švickému však nejde o kultúru a folklór. Jemu ide o to zostať spokojný v zajatí nevedomosti o tom, koľko je bohov, aký je Boh, ako vstupuje do dejín ľudstva, čo je podstatou dejín a čím bude ich naplnenie. Takejto viere chýbajú mnohé teologické prvky. O ničom viesť diskusie sa nedá. To je aj odpoveď na jeho výčitku na adresu Konštantína-filozofa, že „nie je dochovaná jediná zmienka, že by sa niekedy svojimi „filozofickými dišputami“ blysol aj mimo vyhraneného monoteistického sveta, napríklad v panteistickej spoločnosti.“ Konštantín-filozof sa blysol vo svojich dišputáciach v tom svete, v ktorom pôsobil. Napr. pri strete s židovstvom, islamom, ale aj pri vyvracaní pohanských povier. A je len čistou špekuláciou, ako by dopadla jeho dišputácia s konfucianistami, ktorých dáva Miroslav Švický z dôvodu neexistencie slovanskej filozofickej tradície za príklad správnej, celostnej pohanskej filozofie. Toto náhle „nekmeňové“ obrátenie sa od kresťanskej filozofie (ktorá má mimochodom svoje korene v starogréckej) k čínskej filozofii vyvracia predstavu intelektuálne vyspelej slovanskej predkresťanskej spoločnosti.

A nedostatkom intelektuálneho základu trpí aj dnešné pohanstvo. Na dokreslenie intelektuálnej slabosti dnešného pohanstva sa treba pozrieť na niektoré ich súčasné tvrdenia o kresťanstve. Kriesitelia starého pohanstva napríklad často namietajú proti kresťanstvu ako voči náboženstvu cudziemu, židovskému. Poukazujú tým na pôvod, ktorý je pre nich najdôležitejší. Podľa nich by viera mala byť etnická a nie univerzálna, aby bola dobrá. Dostávajú sa tým do situácie, v ktorej nechápu vzťahy medzi židovstvom a kresťanstvom. Predsa len, vo všeobecnosti je so židovským národom spojený judaizmus, nie kresťanstvo. A judaizmus nemá korene v dnes už neexistujúcom starozákonnom židovstve, ale vo farizejstve, ktoré odmietlo Krista a stavalo sa od začiatku proti kresťanstvu. Toto zdôrazňovanie koreňov kresťanstva v židovskom prostredí ignoruje jednak jeho univerzálny charakter, ako aj nezlučiteľnosť kresťanstva a judaizmu.

Mnohí súdobí pohania tvrdia, že kresťanstvo, ktoré považujú za výplod židovstva a jednu z jeho podôb je vraj napodobenina pohanstva. Zároveň popritom pohanstvo považujú za opozíciu židovstva, čím si protirečia. Mnohí tvrdia, že kresťanstvo uctieva modly, alebo ako Boha uctieva v podstate Slnko. Ohľadom modiel čerpajú hlavne z protestantských zdrojov, ktoré sú oživovaním ikonoborectva. O kresťanskom kulte ako v skutočnosti pohanskom kulte Slnka sa nedá hovoriť, pretože sú úplne rozdielne. Tieto svoje tvrdenia opierajú napr. o to, že Vianoce sú prebratým sviatkom pohanského sviatku Sol Invictus, čo sa dá spoľahlivo vyvrátiť viacerými argumentami.

Ak niekto považuje za správne návrat ku prvotnej kmeňovej kultúre bez intelektuálnych základov, založenej na fabuláciách a obyčajnom proteste, tak je na pováženie, ako to brať. Za tie storočia sa zmenili aj príjemcovia pohanského odkazu. Z kmeňov sa stali národy. A národy si cenili a uchovávali dedičstvo Cyrila a Metoda aj v ťažkých časoch. Malo pre ne taký význam, že sa dostalo aj do preambuly slovenskej ústavy. Tieto snahy o znovuoživenie pohanstva sú príznakom kultúrneho a intelektuálneho úpadku. Ten nemôže priniesť národom Európy žiadnu dobrú budúcnosť, ani nebudú mať byť na čo hrdé.

Peter Benko