Liberalizmus versus konzervativizmus dnes

Minulý týždeň poskytol portálu Aktuality rozhovor cirkevný analytik Imrich Gazda, spoluzakladateľ konzervatívneho denníka Postoj, na tému liberalizmus versus konzervativizmus a Cirkev. Rozhovor rozoberá rozdiely medzi “liberálnymi“ kňazmi ako Róbert Bezák a Tomáš Halík na jednej strane a tzv. konzervatívcami ako Ján Orosch a Marián Kuffa. Podľa Imricha Gazdu v každej spoločnosti, v každej skupine obyvateľstva sú ľudia s liberálnejším aj konzervatívnejším zmýšľaním. Tu je hneď prvý bod, pri ktorom sa treba zastaviť. Predmetom rozhovoru nie je laxnosť, alebo nevyhranenosť názorov. Predmetom rozhovoru je liberalizmus ako princíp.

Princípy liberalizmu sú však produktom protestantizmu, ktorý vytvoril toleranciu k bludom. Ako v tejto súvislosti píše katolícky kňaz a spisovateľ, ktorý sa zaoberal otázkami liberalizmu don Félix Sardà y Salvany: „Princíp, že každý jednotlivec, alebo každá sekta, smie interpretovať poklad Zjavenia podľa svojho súkromného úsudku, dáva vzniknúť nekonečným rozdielom a protikladom. Svojou vlastnou nemohúcnosťou a vďaka chýbajúcemu hlasu autority v otázkach viery, sa musí uznať za platný a pravoverný akýkoľvek názor, ktorý vytryskol zo súkromného úsudku.“ Ak chceme poctivo pristupovať k tomu, čo si náboženská viera osobuje, tak musí byť považovaná za základ svetonázoru a nie jeho doplnok. Princípy liberalizmu postupne zasahujú z oblasti náboženstva aj do princípov usporiadania spoločnosti, politického usporiadania, rodiny a umenia.

Ako ďalej píše don Félix Sardà y Salvany, princípy liberalizmu sú:
1. Absolútna zvrchovanosť jednotlivca a jeho úplná nezávislosť na Bohu a Božej autorite.
2. Absolútna zvrchovanosť spoločnosti a jej úplná nezávislosť na všetko čo nepovstalo z nej samej.
3. Absolútna občianska zvrchovanosť implikovaná právom ľudu nezávislo si tvoriť vlastné zákony v rámci čoho je výslovne odmietané akékoľvek iné kritérium ako vôľa ľudu vyjadrená všeľudovým hlasovaním resp. parlamentnou väčšinou.
4. Absolútna sloboda myslenia v politike, morálke či náboženstve. Neobmedzená sloboda tlače.

Dnes vidíme, že tieto princípy sa stali spoločenskými dogmami. Až natoľko, že zasiahli tam, kam nemali a stali sa súčasťou myslenia aj cirkevných predstaviteľov a laikov. Imrich Gazda však pri slovnom spojení liberálne kresťanstvo chápe len iný prístup k problémom, vôľu diskutovať a inú rétoriku. Imrich Gazda vidí v protikladoch liberalizmu a konzervativizmu dualizmus vlastný kresťanskej viere od počiatku. Radí ho do rovnakej kategórie ako dobro a zlo, nebo a peklo. Kresťanstvo však zlo a peklo zavrhuje. Takisto kresťanstvo z princípu zavrhuje aj liberálne postoje. Až natoľko, že blahoslavený pápež Pius IX. povedal, že „liberálni katolíci“ sú „najhoršími nepriateľmi Cirkvi“. Dualistické zmýšľanie nikdy nepatrilo k charakteristickým prejavom kresťanstva, ale gnózy. Ďalej Imrich Gazda hovorí, že je dobré, keď napr. aj pápež František víri hladinu a nastoľuje nové otázky, lebo to posúva Cirkev ďalej. K akému dobru ju to má posúvať však nehovorí. Lebo od začiatku jeho pontifikátu sme vďaka tomuto “víreniu vody“ svedkami prehlbovania vieroučného zmätku, odmietania obracania na katolícku vieru, prenikaniu ľavicovej agendy do Cirkvi a jej osvojovania členmi Cirkvi, útoku na tradičné rehole, sprofanovania náboženských obradov… . Otázka, ktorú si mnoho veriacich oprávnene kladie je komu a čomu to vlastne pápež František slúži. To všetko sa deje zrejme v gnostickej harmónii súboja protikladov. V línii tejto spoločnej harmónie je aj volanie po odmietnutí lynčovania medzi liberálmi a konzervatívcami. Je to však volanie do vetra. Liberalizmus v dnešnej dobe vytiahol do boja proti existencii čohokoľvek, čo by pripomínalo “starý svet“ v Európe aj v Amerike. Dokonca až tak, že na Slovensku sa spomínaní arcibiskup J. Orosch a kňaz M. Kuffa stali jeho prekážkou. Pritom ide o radových kňazov podľa formácie 2. Vatikánskeho koncilu, ktorí len majú v určitých otázkach jasno.

Radikálna liberálna revolúcia si robí chute na umiernených konzervatívcov, ktorí sú sami jej produktom. Samotný konzervativizmus nebojuje za nejaké zásadné nemenné pravdy, ako tradicionalizmus. Bojuje za zachovanie svojich doterajších výsad a pohodlnej koexistencii so svetom liberalizmu vďaka kompromisom. To je obraz boja liberalizmu a konzervativizmu ako strán jednej mince. V cirkevnom prostredí je to dôsledok prieniku liberálnych myšlienok do pastorácie a ich osvojenie si cirkevnými predstaviteľmi, ktorí mali predstavu, že ústupom od viery, ako ju Cirkev bez zmeny vyznávala storočia, dosiahnu mier s okolitým svetom. Ten však ukazuje, že o to v skutočnosti nestojí. Väčšina cirkevných predstaviteľov ukázala ochotu ustupovať v otázkach ekumenizmu, zbližovania náboženstiev, aj v otázke vzťahu štátu a Cirkvi. Dnes sa od nich očakáva, že rezignujú aj na ostatné svoje postoje a uvoľnia cestu novej liberálnej ére v mene pokroku. Pokiaľ konzervatívci budú považovať kompromis s okolitým svetom a jeho spoločenskými princípmi za možný a nezačnú v tradičnom zmysle spochybňovať samotné princípy liberalizmu, tak ich vyhliadky na víťazstvo sú naozaj chabé. Musia to však robiť dôsledne. Treba sa vrátiť k tomu, čo nám zanechala katolícka inteligencia z minulosti a aplikovať to na dnešné podmienky. Treba brať liberalizmus nie ako spôsob myslenia a koexistencie s okolitým prostredím, ale ísť hlbšie aj do otázok jeho metafyziky, vzniku a vývoja. Liberalizmus je z katolíckeho pohľadu syntézou všetkých bludov, pretože dokáže tolerovať vśetko, každý blud, ale objektívnu pravdu a jej existenciu nie. Len tak môžeme pochopiť, prečo je neprijateľný pre kresťana a akou je hrozbou. A potom nebudeme prekvapene fňukať a čudovať sa, prečo jeho šírenie je spojené s mediálnym, ekonomickým a iným lynčovaním ľudí zastávajúcich antiliberálne stanovisko.

P. B.