Vredy pohanstva

Ľahko sa oslavuje pohanstvo básnikovi, stojacemu pred krásnou sochou rímskej Venuše. To je však len chladný mramor. Život u pohanov bol iný! Ako dva strašné vredy rozožierali „krásne“ pohanstvo, krutosť a zvlášť takzvané otroctvo.

KRUTOSŤ. Kde na svete je človek, ktorý by mal zaistené, že neupadne do biedy telesnej či duševnej, do choroby a pod., v ktorej bude potrebovať súcit blížneho? A pohanstvo súcit vôbec nepoznalo! Milosrdenstvo nazýva Seneca, rímsky filozof, neresťou! O dlžníkoch mal rímsky zákon nariadenie (Iust. Quint. II, 6.), že veritelia ich mali právo rozsekať na kusy a ich telo si rozdeliť. V dobe rozkvetu Rímskej ríše za cisára Augusta a neskôr, ako píše historik Theodor Mommsen (Rímske dejiny III. 528), bola chudoba najťažšou potupou a najhorším zločinom. Pre chorých a zmrzačených nebolo žiadneho útočiska: starobíncov, chudbíncov a nemocníc. Niečo také vôbec neexistovalo. Slabých a zostarnutých sa spoločnosť snažila čo najskôr zbaviť. Grécky filozof a historik Strabo (* asi 63 pred Kr.) popisuje smrť zoslabnutých starcov na ostrove Kos.

Ale priam otrasný obraz pohanskej krutosti nám ukazujú arény gladiátorov. Titus dal v rímskom Koloseu poriadať „hry“ trvajúce celé štyri mesiace, pri ktorých v zápasoch zahynulo 5 000 dravých šeliem a 10 000 gladiátorov-zápasníkov. Toto je len jedna ukážka týchto častých „zábav“ pohanských, vysoko kultúrnych Rimanov. A kto sa tým hrám prizeral? Celý Rím. Cisár so svojim dvorom, senátori, rytieri, pohanské kňazstvo, cudné „nežné“ panny, kňažky, rímske dámy aj obyčajný ľud. Koloseum mohlo pojať až 50 000 divákov hier zahajovaných nábožensky: veľkňaz usmrtil ku cti boha Jupitera živého človeka. Kto spočíta státisíce, väčšinou úplne nevinných, ľudí, ktorí tu vykrvácali pre zábavu pohanského Ríma! Dole pod zemou vedľa kolosea boli zriadené tzv. spoliariá, kde boli ranení zápasníci vyzliekaní a dorážaní od začiatočníkov-gladiátorov. (Eutanázia!) Koľko bolo v koloseu medzi zabitými a roztrhanými od dravých šeliem kresťanov?! Rímske katakomby (podzemné pohrebiská kresťanov) majú celkovú dĺžku 900 km a počet pochovaných (väčšinou umučených pohanmi) sa odhaduje do 6 000 000! Cisár Hadrián dal pobyť za jediný deň 40 000 kresťanov na „via Appia“. Cisár Klaudius usporiadal inú zábavu: na Fucínskom jazere bojovalo proti sebe sto bojových lodí s 19 000 mužmi. Podobné boli námorné bitky „pre zábavu“ poriadané cisárom Domiciánom. Bolo to neľútostné vraždenie, len nepatrnej časti námorníkov bol darovaný život!

Ó ospevované pohanstvo! Kto z pohanov sa vtedy postavil proti takému zabíjaniu ľudí? Nikto! Žiadny filozof! Naopak to filozofi schvaľovali ako školu statočnosti. Nepostavil sa proti ani Marcus Aurelius, cisár-filozof, „ktorého morálka bola vraj rovnako vznešená ako kresťanská“ ako píše F. Peroutka. Aj M. Aurelius dával vraždiť kresťanov a ich telá dal napospas psom a krkavcom, nedovoľoval ich pochovať! To malo byť víťazstvo ducha?! Ba dal umučiť vlastnú sestru! Zvláštny odstavec v opise pohanskej krutosti tvorí otroctvo.

OTROCTVO. Koľko bolo otrokov v dobe pred Kristom? Odhaduje sa, že viac než dve tretiny ľudstva! Ba známe a ešte horšie, krikľavejšie percentá. V dobe príchodu Krista bolo na Atike, v centre vzdelaného Grécka 20 tisíc slobodných, plnoprávnych občanov, na ktorých sa drelo v pote a krvi 400 tisíc otrokov! V Sparte bol slobodný najskôr každý desiaty človek, v Atike, gréckej krajine, na dvadsať otrokov jeden slobodný! Filozof Platón stav otrocký schvaľoval, Aristoteles, slnko filozofov starého sveta, urobil dokonca ten stav základom štátu. Museli byť otroci, aby sa mohlo niekoľko pohanov z ich potu a krvi radovať! O závideniahodné šťastie pohana – „dieťaťa prírody“…

Kto opíše biedu a nešťastie týchto úbohých bytostí – otrokov? Neprehľadné stáda otrokov postavené na úroveň hospodárskemu dobytku – ako píše rímsky spisovateľ Varro. Pred zákonom bol otrok vec, nie osoba. „Servus nullum caput habet“, vravel rímsky zákon (Iust. I. 16, 4.). Pán mohol predať otroka inam, jeho ženu inam a jeho deti ako ťažný dobytok zasa inam. Musel byť vo všetkom pánovi a panej po vôli… Mohol byť svojim pánom bičovaný, ukrižovaný. Bol by pán usmrtený, boli by všetci otroci vinní aj nevinní ukrižovaní (Tacius Annal. XIV.). Otroci starobou ochabnutí boli buď ubití alebo vysadení na ostrov k istej smrti (opäť eutanázia!). Mäsom otrokov si niekedy vypomohli páni pri kŕmení morských rýb. Na noc boli zaháňaní otroci do podzemných chodieb (ergastula) ako dobytok. Čo bolo oproti tomu stredoveké poddanstvo a robota?!

Tak. Prvý pohľad na pohana „šťastné dieťa prírody“. Toto sa toľkým velebiteľom starého pohanstva páči? Viac než dve tretiny ľudstva zbavené ľudskej dôstojnosti! Chcú snáď byť naši obdivovatelia pohanstva znova účastní všetkých týchto „láskavostí“ pohanstva?

In: Šťastní pohania?, Životom, roč. 13, 1938