Kresťanstvo vo vzťahu k Druhej svetovej vojne a povojnovému usporiadaniu

Druhá svetová vojna bola doposiaľ najväčšou udalosťou, ktorá premenila svet a stála za vznikom dnešného medzinárodného poriadku. Jej interpretácie sa dnes odlišujú podľa rozličných kritérií – svetonázorovej, národnostnej, politickej príslušnosti hodnotiaceho. Skúmajú sa dobové dokumenty, prínosy jednotlivých krajín k víťazstvu a špekuluje sa o tom, čo by sa stalo, keby boli padli v kľúčových momentoch iné rozhodnutia.

Tieto hodnotenia, ktoré bežne odmalička počúvame, predstavujú 2. Svetovú vojnu ako boj dobra so zlom. Medzi týmto doťahovaním akosi zaniká otázka: “A aký bol prínos víťazstva v tejto vojne pre Človeka­?“ Významnú úlohu v 2. Svetovej vojne hrali ideológie bojujúcich strán. Preto, ak si chceme dať odpoveď na túto otázku, tak sa pozrime na to, čo bolo charakterizovalo jednotlivé bojujúce strany z ideologického hľadiska. Na jednej strane boli sily Osi- národno-socialistické Nemecko, Taliansko a jeho novopohanský fašistický režim uctievajúci štát a nacionalisticko-militaristické Japonsko. Na druhej strane udalosti spojili liberálne a slobodomurárske režimy so sovietskym režimom. Tým sa z troch strán stali dve strany konfliktu. O žiadnej však nemožno povedať, že by bola len čierna, alebo len biela a to aj vo vzťahu ku kresťanstvu. To sa ocitlo medzi dvoma balvanmi. Žiadna zo strán nebojovala za jeho záujmy. V Druhej svetovej vojne zvíťazili liberalizmus a komunizmus. Dnešné nadšené interpretácie víťazstva v Druhej svetovej vojne ako víťazstva nad režimami odmietajúcimi Boha zo strany kresťanských politikov a aktivistov nie sú na mieste. Taktiež nie je namieste, keď nadšene hovoria o povojnovom prínose kresťanstva k budovaniu novej mierovej Európy.

Namiesto toho, aby kresťania zostali verní tomu, k čomu ich viera zaväzuje v oblasti politickej a spoločenskej, tak sa po vojne s nadšením oslobodených spod domnelého jarma starého sveta pustili do budovania nového. Nebolo ťažké ich k tomu primäť. Neustále pripomínanie jadrovej hrozby a zničenia ľudstva z nich urobilo poslušných budovateľov povojnového poriadku. Klincom do rakvy starého sveta sa pre kresťanov stal 2. Vatikánsky koncil, kde zvíťazili princípy liberalizmu a zasiahli tak celú Cirkev. Nie nadarmo ho niektorí jeho hlavní protagonisti bez ostychu prirovnávajú k protikresťanským revolúciám ako boli francúzska a sovietska. Pozrime sa na ovocie tohto budovateľského nadšenia povojnových generácií kresťanov.

Položme si základnú otázku: “Bolo by možné vybudovať dnes v Európe kresťanský štát?“

To znamená položiť si podotázky:

• Je dnes možné uzákonenie katolicizmu ako štátneho náboženstva a poskytnúť mu výhody oproti ostatným náboženstvám?
• Bola by možná cenzúra protikatolíckej tlače a umenia?
• Je možné vylúčenie protikatkatolíckej interpretácie dejín z verejného priestoru, najmä zo školstva?
• Je možný zákaz umelých potratov, propagácie homosexuality atď.?

Otázok by mohlo byť ešte viac. Treba povedať pravdu, že aj dnes existujú politici a strany, ktoré sa snažia aspoň čiastočne zavádzať tieto prvky do usporiadania štátu. Stoja pred globálnou mašinériou vytvárajúcou politický, diplomatický a finančný tlak. Niekde ešte je možné ako-tak udržiavať zvyšky prirodzeného poriadku charakteristického pre kresťanský štát. Prekvapujúco to nie je v západnej Európe, kde kresťansko-demokratická politika mala značný vplyv. Akési obrodenie kresťanských princípov vidieť práve vo východnej Európe, kde bolo kresťanstvo prenasledované. Je to hlavne vďaka tým, ktorí aj keď sa hlásia k demokracii (nech už ňou nazývame čokoľvek), tak nie k jej liberálnym formám.

Treba si však otvorene povedať, že komplexná kresťanská politika a vytvorenie kresťanského štátu nie je možné. K tomu treba kresťanskú spoločnosť a kresťanského človeka. Charakteristikou moderného človeka je vzbura proti Bohu, ku ktorej je vedený už od malička. Do určitej miery je preto v každom jednotlivcovi. Dnešní kresťania by kresťanský štát väčšinou sami odmietli. Jediné, čo jednotlivec môže robiť, je pátrať po tom, čo je prirodzené ľudskej dôstojnosti a čo nie. Je šťastie, ak pozná iných ľudí s rovnakým cieľom, pretože na pomoc Cirkvi na formovaní jednotlivcov a vytváraniu kresťanskej spoločnosti sa vo všeobecnosti nedá spoliehať. Tá sa dnes topí vo vieroučnej, liturgickej a mravnej kríze takého rozsahu, aký tu ešte nebol. Avšak nie je to len Cirkev, dnes nadbiehajúca svetu, kto má problémy. Aj povojnový svet a jeho usporiadanie sa čoraz viac ukazuje ako dočasné. Je rozožieraný problémami, ktoré sa nakopili. A tí, čo videli koniec Studenej vojny ako udalosť eschatologického významu sa budú musieť chtiac-nechtiac prebudiť zo svojej ilúzie. Zatiaľ ako jednotlivci musíme bojovať v prvom rade sami so sebou. Našimi protivníkmi sú svet, telo a diabol. Zbraňami sú katolícka omša všetkých čias, sviatosti, ruženec a pobožnosť piatich prvých sobôt. Samozrejme, bola by škoda milosti takto získané nepremeniť aj v konkrétne činy. Je dobré sa združovať s podobne zmýšľajúcimi, poznávať vieru takú ako bola odovzdávaná 2000 rokov a vyvíjať aktivity podľa svojho stavu, schopností a možností. Nezabúdajme bratia, že sa ony stratia.

Oremus.

P. B.