Blúdenie Miroslava Kocúra

Nedávno vyšiel rozhovor s mediálnou hviezdou teologizovania, p. Miroslavom Kocúrom. Je ukážkou pojmového chaosu a toho, ako si človek dokáže vieru ušiť podľa svojich potrieb, bez ohľadu na to, či dáva nejaký zmysel. Predovšetkým však bez toho, čo je v nej podstatné. Teda bez Boha a túžby veriaceho milovať ho a slúžiť mu svojim životom.

Na začiatku rozhovoru p. Kocúr tvrdí, že „na Slovensku sme v prostredí, v ktorom má veľkú prevahu jedna kresťanská konfesia – rímskokatolícka – a teda pluralistická vízia kresťanstva ako stromu s košatou korunou je značne potlačená.“ Keby p. Kocúr chcel vidieť, tak by videl, že táto „pluralistická vízia kresťanstva“ je na Slovensku bohužiaľ silno prítomná. Aj v Katolíckej cirkvi. Táto pluralistická vízia kresťanstva nie je však kresťanskou víziou. Je to výsledok predefinície pojmu „ekumenizmus“ po Druhom vatikánskom koncile, keď sa ústredným motívom nového ekumenizmu nestalo hľadanie Pravdy a pomoc inak veriacim nájsť ju v takej podobe, ako nám bola predaná svojim Božským zakladateľom. Prostriedkom novoekumenizmu sa stalo nekonečné vedenie dialógu, ktorý by mal spojiť myšlienky protichodné a Cirkvou odsúdené. Pristupuje k týmto teologickým otázkam, ako keby boli len kozmetickými problémami. Je to utopická snaha spojiť veci nespojiteľné a zároveň neprísť o kresťanskú identitu a to, čo ju 2000 rokov vytváralo.

Pán Kocúr odmieta nielen Cirkev, ale v podstate akúkoľvek náboženskú spoločnosť s pevnou jednotnou vierou a nahrádza ju „slobodným priestorom občianskej spoločnosti.“ To je zosekularizovanie viery, kde chýba akýkoľvek zmysel pre nadprirodzeno, dokonalosť presahujúcu nedokonalý a dočasný svet. Toto stavia celú vieru na hlavu. Nadprirodzené sa stáva podriadené prirodzenu a údajne nedokonalá viera sa stáva slúžkou dokonalého Človeka a jeho sveta. Tým pádom odpadá v myslení p. Kocúra hriech. Zrazu niet na svete hriechu. Nikto nehreší, nech robí čokoľvek. To, čo je považované za hriech je okrem všeobecne vžitého to, s čím nesúhlasí občianska spoločnosť ovplyvňovaná rôznymi think-tankami, mimovládnymi organizáciami, aktivistami a ich neomaltuziánskymi teóriami. Témou viery sa stávajú svetské záležitosti ako ekologická situácia, globálne otepľovanie a pod. Ako keby riešiť ekologický prístup jednotlivca k svojmu okoliu bolo to hlavné, k čomu je veriaci určený. To, čo určuje pravdy viery sú antropológia, psychológia, sociológia. Vedy nedokonalé, premenlivé, určené momentálnym stupňom poznania a do veľkej miery špekulatívne. Toto sa naplno ukazuje pri téme homosexuality. P. Kocúr tvrdí, že „homosexuáli sú vnímaní ako organická súčasť spoločnosti. Je to ťažké pochopiť a cirkevná katechéza alebo náuka cirkvi v tomto smere zaostáva za svetskou reflexiou.“ Podľa neho je hriech podmienený dobovo a dnes by už zvrátenosti Sodomy a Gomory neboli hriechom volajúcim do neba, volajúcim po treste. Ten by tu vlastne ani nemal prečo nášmu novému dokonalému svetu hroziť. Len keby tu nebolo tej hrozby vojen, konšpiračných teórií, globálnej ekologickej katastrofy a iných vecí, ktorých sa títo progresívne pomätení veriaci tak strašne boja.

V zvyšku rozhovoru p. Kocúr predvádza infantilné myšlienkové kreácie pri rôznych témach. Až je stratou času rozoberať v dopodrobna tento jeho rozhovor. Napr. tvrdí, že skúsenosti s (ešte nedošlými) ilegálnymi prišelcami sú strašením. Tu je vidieť, že zrejme nikdy neskúsil bežný život človeka pracujúceho v zahraničí. Mnoho bežných ľudí legálne pracujúcich v rôznych podnikoch, skladoch, fabrikách krajín EÚ by vedelo rozprávať svoje. Rovnako sú známe svedectvá domáceho obyvateľstva, vyjadrenia politikov o zlyhaní multikulturalizmu… .Problémom nie sú konšpiračné teórie, ani zadubenosť „neprogresívnej“ verejnosti. Problémom p. Kocúra a jeho sveta je hlavne jeho elitárska odtrhnutosť od reality a strata viery vedúca k zmätku v myslení. To sa stáva často ľuďom s jeho životným príbehom.

P. B.