Kto bol príčinou zrušenia Jezuitov? (1910)

Je rozšírený názor, uvádzaný v mnohých spisoch, aj inak dosť rozvážnych a nestranných mužov, že pápež Klement XIV. jedine z tej príčiny zrušil Tovarišstvo, že bol presvedčený o jeho zhubnej a škodlivej činnosti. Ale nie je tomu tak. Celé množstvo najlepších prameňov hovorí o opaku. Pravda, pápež sa rozhodol, že zruší Tovarišstvo, ale z toho ešte nijak nevyplýva zhubná a ničivá činnosť Jezuitov ako celku, alebo nejaká mravná nedokonalosť, nakoľko sa v dejinách často stretávame s faktami, že dobré zriadenie ustupuje a ustúpiť musí veci, ktorej škodlivosť je dokázaná. Dôkazov tu nie je treba. Dejiny každého národa ich obsahujú niekoľko.

Teda názor, že pápež zrušením Tovarišstva dokázal jeho škodlivosť, je nielen neodôvodnený, ale ukazuje taktiež to, ako ľahko si mysliaci človek domyslí, pomocou celkom nesprávnej zásady, že to, čo zaniká eo ipso (tým samým) je zlé. Táto zásada je do istej miery aj nemravná.

K zrušeniu jezuitskej rehole veľmi prispeli a napomáhali encyklopedisti a jansenisti pracujúci v službe slobodomurárstva, ktorí, ako je známe, všade bojovali proti trónu a oltáru. Boli to živly, ktoré vyvolali francúzsku revolúciu, a ktoré taktiež celkom dôsledne museli čo najviac útočiť na najpevnejší hrad autority – jezuitskú reholu.

To dokazuje a potvrdzuje protestantský dejepisec Henrich Leo, keď píše: „Zaslepenosť vtedajšej doby pri dvoroch bola neuveriteľná – tak napríklad, aby boli páni od francúzskych spisovateľov chválení a velebení a aby sa uchránili povesti, že nie sú ovládaní takzvanými préjuges (predsudkami) nič sa nad tým na dvore nepohoršovali, že Raynal vytlačil: nepoznám väčšieho zločinu, ako byť vyznávačom kresťanstva a ctiť si kráľa… Diderotov hnusný a fanatický výrok, že by si prial posledného kráľa uškrtiť črevami posledného kňaza, je dostatočne známy. Takíto ľudia tvorili kráľovský dvor… takíto pôsobili na verejnú mienku, ba i na samotné vlády, aby boli Jezuiti, dosiaľ najvernejší bojovníci kresťanskej Cirkvi proti nevere vo Francúzsku, uväznení v mravnej, politickej a vedeckej biede, z Francúzska, ale nielen z Francúzska, vyhnaní. Vplyv francúzskej opozície privodil totiž aj u iných dvorov ono konečné zakročenie katolíckych kniežat na pápežskom dvore, ktorému pápež Klement XIV. v roku 1773 neodolal a celú reholu zrušil.“ [1]

Už z týchto Leových slov, ktorý bol inak zaujatý proti Jezuitskej reholi, je jasné, že zrušenie rehole nebolo oprávnené. Sú aj dôkazy a svedectvá, že to boli práve nepriatelia štátu a Cirkvi, ktorí o toto zrušenie usilovali. Okrem nevereckých encyklopedistov to boli hlavne jansenisti.

To dosvedčuje protestant Buckle slovami: „Francúzski štátnici boli pri zrušení jezuitskej rehole podporovaní jansenistami. Jansenizmus je totiž v podstate kalvinizmus. Vo Francúzsku z tohto spojenia vznikli smery, ktoré na sebe jasne nesú známky kalvínskeho ducha. Ukázal sa zúrivý, demokratický a revolucionársky duch, ktorý kalvinizmus vždy sprevádzal… Spojitosť medzi obživeným jansenizmom a zrušením Jezuitov je samozrejmá… Okolo polovice XVIII. storočia vytvorili jansenisti mocnú stranu vo francúzskom parlamente.“ [2]

Táto parlamentná strana začala boj proti Jezuitom. „Parlament vytasil novú zbraň proti Jezuitom… Dve, celkom odlišné, ba až protichodné strany sa spojili proti tejto reholi. Jedna napadla ju v horlivosti nábožensko-jansenitskej, druhá z pohnútok svetského zmýšľania a príklonu k nevere“ [3]

Huber, nepriateľ Jezuitov, bol tak opanovaný svedectvom dejín, že nevoľky musel uznať, že Jezuiti boli preto zrušení, lebo sa postavili proti korupcii (znemravneniu) francúzskeho dvora so všetkou rozhodnosťou a pevne trvali na zásadách katolíckej morálky. Taktiež píše: „Dvorné intrigy pripravili jeho pád vo Francúzsku… Kráľova všemohúca maitressa (milenka), pani z Pompadoura, bola na dvore ohrozená tým, že Jezuita, spovedník kráľa Ľudovíta XV., P. Pérusseau odoprel kráľovi rozhrešenie, ak ju neodstráni… Nasledujúci spovedník Jezuita P. Desmarets bol ešte prísnejší… Pompadourka na tento skutok Jezuitov nezabudla, keď proti nim povstali, pripojila sa k ich nepriateľom.“ [4]

Úmysel Pompadourovej vyhnať Jezuitov z Francúzska sa podaril. Protestant Schoell o tom píše: „Vojvoda z Choisoeula a markýza z Pompadoura nezmieriteľní vo svojej nenávisti proti Tovarišstvu a unesení chválou, ktorou ich filozofi zasypávali, trápili Ľudovíta XV. tak dlho, kým konečne vyhovel ich žiadosti a v novembri roku 1764 vydal neodvolateľný edikt, ktorým zrušil jezuitskú reholu v celom kráľovstve… Parlament prijal tento dekrét 1. decembra 1764.“ [5] Okrem nepriateľov Cirkvi a štátu to boli aj zdanliví priatelia Cirkvi, ktorí sa usilovali o zrušenie jezuitskej rehole. Bol to predovšetkým „mocne sa prebúdzajúci duch novej doby, ktorý sa cítil byť príliš spútaný zväzkom predošlej doby, kedy verejné záležitosti absolútneho kniežatstva kráčali ruka v ruke s Cirkvou, čo malo v jezuitskej reholi svoju najväčšiu najpevnejšiu oporu“[6], ako píše Huber.

O tom svedčí i pruský diplomat Schoell slovami: „Okolo polovice XVIII. storočia chceli revolucionári, ktorí zamýšľali zvrhnutie vladárov, predovšetkým zničiť moc Cirkvi, pretože vedeli, že záujmy Cirkvi úzko súvisia so záujmami vládnej moci od dávnych dôb… Aby teda zničili cirkevnú moc, museli ju izolovať (osamostatniť) a to tým, že jej odňali pomoc a oporu svätého šíku, ktorý sa zasvätil obrane pápežskej Stolice: totiž Jezuitov. V tom spočíva pravá príčina nenávisti, s ktorou bola táto rehoľa sprevádzaná… Nenávisť a prenasledovanie rehole, ktorá bola oddaná katolíckej viere a trónu, sa stali titulom k oprávneniu, aby sa niekto mohol nazývať filozofom.“ [7]

A. Reumont, jeden z najlepších historikov svojej doby, poznamenal: „Dvadsaťpäť rokov, ktoré nasledovali po zrušení jezuitskej rehole, dostatočne objasnili tendencie, ktoré viedli k zrušeniu Jezuitov, že to neboli neporiadky v Tovarišstve, ako sa predstieralo, alebo snáď, ako veľmi často, i keď nesprávne sa hovorilo – fanatizmus -, proti čomu sa bojovalo, ale zničenie náboženských a vladárskych zásad.“ [8]

Ranke, ktorý proti Jezuitom píše mnoho i stranícky, predsa priznáva: „Jezuiti boli napadnutí a zrušení hlavne preto, lebo hájili najprísnejšie názory o zvrchovanosti rímskej Stolice… Snahy opozície dočkali sa istého víťazstva… Keď vonkajšie opevnenie bolo dobyté, musel nastúpiť ešte omnoho prudší útok na pevnosť samotnú. Hnutie rástlo, odpad náboženského zmýšľania zasahoval vždy ďalej a ďalej… Pokračoval rýchlo, až kým sa v búrkach roku 1789 zmocnil násilia a moci, ktorá dúfala, že je povolaná, aby všetko staré úplne zničila a utvorila nový svet.“ [9]

O tých, ktorí obzvlášť proti Jezuitom brojili, píše protestant Fischer: „Keby to malo byť tak, že proti reholi vystupujúci štátnici by boli obrazom múdrosti a cnosti a že by horlivo pracovali pre blaho štátu, tak by sa ich odpor proti reholi dal nejak vysvetliť. No táto domnienka je dejinami úplne vyvrátená. Dejinami, ktoré týchto ministrov vykresľujú bez výnimky ako špinavých intrigánov, ktorým oveľa viac ležalo na srdci dosiahnutie jednostranných politických cieľov, než všeobecné štátne blaho.“ [10]

Preto celkom správne píše Jezuita P. Durh: „Výsledkom výskumov najlepších dejepiscov je, že tieto, Kristovi a Cirkvi nepriateľské živly, ktorých snahy vrcholili proti trónu a oltáru, pracovali preto za zrušenie jezuitskej rehole, lebo bola záštitou autority.“ S ním súhlasí šľachtic Ján Müller, súčasník zrušenia jezuitskej rehole, hovoriac: „Klement vydal rušiacu bullu bez porady s kardinálmi… Kniežatá dosiahli od tej doby väčšiu moc na duchovenstvom… avšak rozvážni muži skoro spozorovali, že všeobecná hradba celkovej autoritu, žiaľ, padla.“ [11]

Zaujímavou je aj otázka: Ako sa pápeži chovali k Tovarišstvu, a či teda možno usudzovať, že by sa Klement XIV., kráčajúc po stopách svojich predchodcov, presvedčil o škodlivosti Jezuitov, a či sa potom sám pridal k ich nepriateľom. A tu je vopred nutné povedať, že všetci pápeži nielen, že neboli nepriateľmi Tovarišstva, ale skôr boli jeho ochrancami.

Pavol III. svedčí o nich, že sú to muži, ktorí nadšení Duchom svätým, zrieknuc sa všetkých svetských rozkoší, venujú sa úplne Ježišovi Kristovi kázaním slova Božieho a dôvernými rozhovormi, ktorými napomínajú veriacich k zbožnému životu a k nábožným rozjímaniam vediac tak, že službou preukazovanou chorým, vyučovaním mládeže i ľudu, konaním všetkých skutkov kresťanskej lásky, si získali veľké zásluhy a že v ich školách sa nenachádza nič, čo by nebolo zbožné a sväté.“ [12]

Július III. ich nazval „svojimi milými synmi, ktorí opustili márnosti sveta a duchom pokorným milo slúžia Bohu najvyššiemu svojou vrúcnou horlivosťou a vzdelávajúcich mocne povzbudzujú cnostným príkladom a dôkladnou učenosťou k službe Božskej velebnosti.“ [13]

Marcel II., ktorý bol len 22 dní v úrade, vyžiadal si od sv. Ignáca dvoch kňazov, aby sa s nimi o najdôležitejších Božích veciach poradil a povedal sv. Ignácovi: „Snažte sa cvičiť vhodných mužov, našim záujmom bude používať ich.“ Pavol IV. ctil si Tovarišstvo „pre ich úprimnú snahu v učení i živote nasledovať Kristove šľapaje.“ A Pius IV. píše k cisárovi Maximiliánovi: „Jezuitom sa nevinne na cti utŕha zo závisti, koľko dobra konajú. Ale oni po takých obžalobách bývajú ešte slávnejší než pred nimi.“ Neskôr dosvedčuje, „že sa cíti pohnutý popriať im zvláštnych milostí, nakoľko sa nielen nazývajú menom Ježišovým, ale aj skutkami, učením a príkladom ho nasledujú.“ [14]

Pius V. prehlásil, že sú to „muži vo vedách, obzvlášť však v Písme svätom, zbehlí, príkladnosťou života a svätosťou mravov znamenití, ktorí pôsobili ako najlepší hlásatelia a vykladatelia Božieho slova v ďalekých cudzojazyčných krajinách medzi národmi, ktoré ešte Boha nepoznali, čo s požehnaním Pána prinieslo najhojnejšie ovocie a v neúnavnej horlivosti i naďalej prinášať neprestáva“ a ďalej hovorí: „že Tovarišstvo je jemu a sv. Apoštolskej Stolici obzvlášť milým.“ [15]

Gregor XIII. hovorí aspoň v 27 bullách a listoch o Jezuitoch a nazýva ich „neúnavnými odporcami bludov na vinici Pána“ [16] a „svojimi milými synmi, ktorí dielom na vinici Pána ako úrodná réva skoro po celom svete udržujú Kristových veriacich na dráhe prikázaní, slabých vo viere posilňujú, chorých uzdravujú, sklesnutých pozdvihujú, zblúdilých privádzajú späť, rozptýlené ovečky zhromažďujú, rozptyľujúc sa prenikajú do pustých krajín po všetkých končinách sveta, aby nízkym životom žijúcich ľudí na svätú vieru obrátili a vzdelali, vo svojich domoch zas dielom udeľovania svätých sviatostí, kázaním, duchovnými cvičeniami, vyučovaním mládeže vo vedách a náboženstve podľa pravidiel svojej ústavy a podľa Božského povolania účinkujú k duchovnému prospechu Cirkvi.“ [17]

Gregor XIV. potvrdil znova Tovarišstvo, zakázal pod prísnymi cirkevnými trestami proti nemu priamo alebo nepriamo pôsobiť a prehlásil: „Rehoľa Tovarišstva Ježišovho, ktorú Božská Prozreteľnosť v týchto dobách vzbudila, doteraz tak statne pracovala a stále neprestáva neúnavne pracovať, že sme toho názoru, že by jej rušenie alebo oslabovanie napomáhalo k všeobecnej škode, jeho pokojný a nerušený vývin však k prospechu Cirkvi.“ [18]

Keď sa nakoniec svetské moci, oklamané a zvedené bezbožnou a nemravnou filozofiou voltariánov usilovali o záhubu Tovarišstva Ježišovho, prehlásil Klement XIII.: „Úplne bez viny, hovoríme pred Bohom i ľuďmi, je zbor, ústava a duch Tovarišstva Ježišovho, ba nielen bez viny, ale je ono i nábožné, prospešné a sväté vo svojom účeli, vo svojich zákonoch, vo svojich zásadách a akokoľvek veľkú prácu jeho nepriatelia vynaložili, aby opak toho dokázali, nič iné nepriviedli na svetlo, len očierňovanie, hnusné klamstvá a nezhody, ktorými chceli doložiť svoje obvinenia.“

Ani Klement XIV. neodsúdil Tovarišstvo. Protestant Schöll píše o rušiacom breve: „Toto breve nezahrňuje ani učenie, ani mravy, ani kázne Jezuitov. Jediné pohnútky proti tejto reholi sú sťažnosti dvora, ktoré sa za jeho zrušenie uvádzajú a pápež ich ospravedlňuje zrušením predošlých reholí kvôli verejnej mienke.“ [19]

K otázke teda: kto bol príčinou zrušenia Tovarišstva, po tom, čo bolo vyššie uvedené, môžeme krátko odpovedať: Boli to dynastie bourbonovcov, ktoré sa dali ovládať radcami z rôznych príčin Tovarišstvu nepriaznivými. Skazenosť rehole nemala najmenšej viny na zrušení, tým menej, že o nejakej skazenosti Tovarišstva nestranné dejiny ani nemôžu hovoriť. Závisť, hnev, nenávisť a z nich vyplývajúca lož, očierňovanie a „sladká“ pomsta žien hrali pri zrušení Tovarišstva najväčšiu úlohu. Tovarišstvo Ježišovo pracovalo pre človečenstvo, zápasilo, trpelo, obetovalo, prelievalo krv, nakoniec i svoju hlavu na oltár poslušnosti k námestníkovi Kristovmu položilo a i keď nevinné, pod meč jeho vôle na smrť seba vydalo a za odmenu dostalo najhroznejšie klamstvá po všetky veky a zvlášť v našej dobe. Revolučné a neverecké živly boli jedinou príčinou jeho zrušenia.

[1] Universalgeschichte – Všeobecné dejiny – IV. 263.
[2] „History of Civilisation“ – Dejiny vzdelanosti – II. 343. n.
[3] Franzosiche Geschichte – Francúzske dejiny – IV. 542
[4] Dez Jesuitenorden, 509.
[5] Cours d´histoire des États européens – Deje európskych štátov – 40. 52
[6] D. c. 499.
[7] D. c. 44, 71.
[8] Ganganelli, Seine Briefe und seine Zeit – jeho listy i doba – Berlín 1847. 73.
[9] Die romischen Päpste – Rímski pápeži – III. 205. a 210.
[10] Aburteilung der Jesuitensache aus dem Gesichtspunkte der historischen Kritik, – Odsúdenie Jezuitov na súdu dejepisnej kritiky – Lipsko, 1853. 89
[11] Vybrané spisy, Štutgart 1831, VI. 190.-201.
[12] Bulla: „Regimini“ 27. september 1540
[13] Bulla: „Sacrae Religionis“ 31. október 1552
[14] Breve: „Etsi ex debio“ 13. apríl 1561
[15] Bulla: „Innumerabiles“ 29. apríl. 1568
[16] Breve „Salvatoris“ 30. október 1576
[17] Tamže
[18] Konštitúcia: „Ecclesiae cath.“ 28. jún 1591
[19] Cours d´hist. Des. États europ, diel 44. str. 85

(mierne skrátené)

Václav Oliva: Tovarišstvo Ježišovo, Niekoľko kapitol z cirkevných dejín, Brno 1910