Boj proti Cirkvi – boj za bludy

Spoločenská prirodzenosť človeka si vyžaduje v každej oblasti ľudského spolunažívania jestvovanie autority. Od jestvovania autority k jej subjektívnemu uznaniu je len krôčik, krôčik rozumnosti, dobrej vôle a triezveho pochopu pre prirodzenú nevyhnutnosť. Potreba autority v spoločnosti je čosi tak nepopierateľného, že tisícročia dejín ľudstva nepoznajú jediný prípad usporiadanej spoločnosti bez uznávania nadriadenej autority. Rodina i obec, organizované teleso štátne i cirkevné, hospodárske i duchovné – nevyhnutne musia uznávať nad sebou istý orgán ako podmienku svojho spoločného života. I zbojníci majú svojho vodcu.

Dnešná doba je charakterizovaná nepotlačiteľnou túžbou po pravej autorite i odbojom proti autorite. Prvé pramení z nezmeniteľnosti ľudskej prirodzenosti, druhé zo skazenosti ľudského srdca. Ľudia v hĺbke svojho srdca cítia túžbu, aby ich ktosi viedol, aj chcú sa dať viesť, ale zároveň chcú mať takú slobodu (alebo lepšie povedané: neviazanosť) vo svojich počinoch, aká sa s pochopom pravej autority neznesie.

Autorita je dnes všeobecne naštrbená. Naštrbili si ju jednak sami nositelia, jednak všetci tí, čo ideove i prakticky podporovali viac vedome, než nevedome mravnú neviazanosť a túžbu po falošnej slobode. No nadovšetko sa prehrešili proti autorite tí, čo brojili proti najvyššej živej autorite duchovnej, proti Cirkvi.

Niet sporu o tom, že hýbadlom ľudstva je idea. Dobrá idea je požehnaním ľudstva, zlá idea jeho kliatbou. A práve v tomto vrcholne dôležitom bode v otázke dobra a zla, je jedinou a jedine pravou autoritou Cirkev, ktorá z vôle Najvyššej Pravdy a pre svoju neomylnosť vo veciach viery a mravov je pre ľudstvo výlučnou učiteľkou pravdy a dobra. Spoločnosť má na výber: alebo sa podrobiť autorite Cirkvi na ceste k pravde a dobru, alebo s matematickou istotou nastúpiť cestu ku katastrofálnym omylom a hriechom. A preto brojiť proti Cirkvi je toľko, ako kliesniť cestu bludom a zločinom. Pozrime sa lepšie, ako sa javí táto skutočnosť vo svetle dejín posledných storočí.

V stredoveku skutočnou autoritou v otázkach pravdy a dobra bola Cirkev. Pre stredovekého človeka bolo samozrejmosťou, že otázky pravdy alebo bludu, mravnej istoty alebo pochybovania, dobra alebo zla patrili výlučne pred fórum Cirkvi. Jej rozhodnutia v týchto veciach rešpektovali nielen klérus, ale i laický svet, nielen poslušní poddaní, ale i odbojní panovníci. A preto stredovek bol ideovo zladený. Netvrdíme, že by stredovek nebol mal svoje chyby. Mal ich, i veľké. Tak, ako ich má i naša doba. No v jednom je tu podstatný rozdiel: kým stredoveký človek vedel nazvať chybu chybou, hriech hriechom, blud bludom, zatiaľ človek modernej doby i najväčší zločin nazve správnosťou, akýkoľvek blud samostatným rozmýšľaním, najhanebnejšiu neresť súkromnou vecou, do ktorej nikoho nič. Veriaci človek v stredoveku vo filozoficko-náboženskom ohľade nemal nijakých pochýb o tom, či je určitá idea správna a či bludná, či je dobrá a či škodlivá, lebo mu to Cirkev povedala s úplnou istotou a on sa jej úsudku podrobil. Preto v stredoveku nevidíme taký myšlienkový chaos, také habkanie v najpodstatnejších otázkach života, také filozofické absurdá a protirečenia, také morálne poblúdenia celých tried a národov, také absurdné horúčkovité úsilia obhájiť najstrašnejšie zločiny a mravné zvrátenosti, ako je tomu v našej dobe, v dobe ináč tak úžasného pokroku technického, vedného. Táto ideová vyrovnanosť stredoveku bola možná len uznávaním autority Cirkvi, ktorá ako neomylná učiteľka pravdy a dobra, majúc od Krista zverený poklad božskej náuky, vedela ku každému problému povedať svoje rozhodné a konečnoplatné: Takto a nie ináč!

Začiatkom novoveku v tejto ideovej jednote a rešpektovaní absolútnych zásad vznikol povážlivý kaz pričinením sa bezbožných humanistov. Pýcha a nevera mnohých humanistov, ktorá videla v Cirkvi iba ľudský prvok, ktorý zavše býva vystavený ľudským chybám a hriešnostiam, a nechcela vidieť aj ten prvok božský, stále svätý a nedotknuteľný pokleskami členov, prvok božského ustanovenia, začala sa stavať rebelantsky proti Cirkvi a jej autoritu sa dala žravo podrývať, najprv iba posmechom, neskoršie i otvorenými útokmi. Boccacio, Valla, Platina, v Nemecku Hutte, Erazmus a iní nielen mravnosť podkopávali, ale i autoritu Cirkvi natoľko oslabili v srdciach svojich čitateľov, že chýbal len odvážlivec, ktorý by sa i otvorene bol postavil proti tejto autorite a rebélia proti Cirkvi je hotovou vecou. A ten odvážlivec sa našiel. Bol ním Martin Luther.

Luther prvý začal svoje masové hnutie s heslom: Preč od Ríma. Autoritu Cirkvi, ktorú bezbožní humanisti podryli, on už celkom odvrhol. Symbolom tohto odpadu od Cirkvi bolo spálenie pápežovej buly v decembri 1520. Tu však bolo treba, aby Luther dal namiesto zavrhnutej autority Cirkvi pre určovanie pravdy a dobra svojim stúpencom inú autoritu. Dal ju. Podľa Luthera takou najvyššou autoritou je sv. Písmo, ktoré si môže každý vysvetľovať sám podľa svojho vnútorného osvetlenia. Tým bola otvorená cesta zhubnému subjektivizmu. Podľa zásady o osobnom vykladaní sv. Písma začalo byť zjavenie božie predmetom subjektívnych dohadov nepovolaných domýšľavcov, ktorí s ním narábali podľa svojho dobrozdania, takže Luther ešte za svojho života musel vidieť, ako vzrastajú rozmanité sekty, navzájom si protirečiace v podstatných veciach. Ideový rozklad stredovekej jednoty Európy sa začal nezhojiteľne a s logickou nevyhnutnosťou.

Keď sa potom, po skončení 30 ročnej vojny, mysle ukľudnili a oči mnohých rozhľadeli sa po nespočítateľných sektách, ktorými sa hemžil protestantský svet v Európe a i v Amerike, tu si dali viaceré mysliace hlavy otázku: „Kto z nich má pravdu? Kde je absolútne kritérium pravdy? Je možné, aby ono Lutherom vyslovené vnútorné osvetlenie pripúšťalo sto rozličných protirečiacich si výkladov toho istého Evanjelia? Kto nám teda ukáže skutočnú pravdu?“

Zavrhli teda i Lutherovu zásadu o vnútornom osvetlení a nahradili ju svetlom rozumu. Rozum ľudský sa stal najvyššou autoritou v určovaní pravdy a dobra. Tak vznikol racionalizmus (deizmus), ktorý už vylúčil všetko nadprirodzené, celé zjavenie božie i Cirkev, ako výmysly ľudské a uznal iba jestvovanie Boha, ako ho pozná rozum. Tak bol ľudský rozum povýšený na najvyšší trón. Áno, rozum mal rozhodnúť i o jestvovaní Boha. A v mnohých prípadoch (napr. i vo francúzskom parlamente v čase revolúcie) aj rozhodol, že Boha niet. Rozum rozhodol, že my ľudia sme zvieratá, keďže nieto nesmrteľnej duše, že svet je večný, keďže niet Stvoriteľa, že život vznikol z neživej hmoty, že rozum sa vyvinul z nerozumu, že myšlienky sú produkt fosforu v mozgu, že mravnosť je výmysel ľudský, že náboženstvo vzniklo zo strachu, atď. Toto všetko hlásal zbožštený ľudský rozum, povýšený na najvyššiu autoritu. Kopil blud na blud, nezmysel na nezmysel. Na základe rozumu dožadovali sa uznania najodchýlnejšie filozofické smery. Kantov racionalizmus i Humeho empirizmus, Spinozov panteizmus i Lebnitzov pluralizmus, Feuerbachov materializmus i Hegelov idealizmus, Comteho pozitivizmus i Schopenhauerov pesimizmus, tradicionalizmus i pragmatizmus, v hospodársko-sociálnom ohľade kapitalizmus práve tak, ako marxizmus – to všetko malo svoj pôvod v rozume, naň sa odvoláva táto myšlienková miešanina.

To však je len veľkým dôkazom, že je tu potrebná iná objektívna autorita, ktorá nepripustí takéto rozdeľovanie sa myslí ľudských a nedovolí rozumu zblúdiť až do najnemožnejších fantázií. Je to tá autorita, ktorá cez storočia udržovala myšlienkovú jednotu ľudstva – autorita Cirkvi. Ona jediná má všetky predpoklady autority skutočnej, nefalšovanej, nie nanútenej mocou fyzickou, ale vynútenej výškou duchovnou. Cirkev, podporovaná svetlom evanjelia, v súhlase so zdravým rozumom sleduje objektívnu pravdu a najvyššie dobro pre všetkých ľudí bez rozdielu jazyka, rasy alebo kultúry. Je nám autoritou tým viac, že ona v najpodstatnejších veciach ľudského života sa ani nemôže mýliť, keďže dostala od svojho Zakladateľa veľký dar neomylnosti. Podporovať túto autoritu znamená podporovať zdravý a správny pokrok ľudstva, pokrok nenaškrobený, zodpovedajúci ľudskej prirodzenosti, pokrok nie frázovitý, ale pokrok v skutkoch. Podrývať túto autoritu a brojiť proti nej znamená pokračovať v diele bezbožných humanistov a Luthera a otvárať ďalej cestu dnešnému myšlienkovému chaosu a podporovať streštené nápady surových tyranov proti všetkej objektívnej pravde, právu a dobru.

Svet má na výber: Alebo sa dať pod vedenie zásad Bohom ustanovenej autority na ceste ku skutočnej pravde a skutočnému dobru, alebo strčiť hlavu do jarma bludov, aké v budúcnosti pomýlené hlavy vymyslia, a kráčať v ústrety novým a novým utrpeniam. Výber je nám daný. Rozhodnutie je však v našich rukách.

(mierne skrátené)

M. Jurišič

In: Nová práca, Katolícka revue pre kultúrny, náboženský a sociálny život, roč. III, november 1947