Ako to bolo naozaj za 1. Slovenskej republiky?

VlajkaTáto téma, ktorá je dnes často pertraktovaná nielen historikmi, ale aj médiami, vzbudzuje čoraz väčší záujem práve pre to, že o nej vieme dosť málo. Počas minulého režimu sa o nej nesmelo veľa hovoriť, ale v súčasnosti už vyšlo pomerne veľa literatúry o 1. SR. Problém je však v tom, že nie všetky informácie v týchto publikáciách sa zhodujú s historickou skutočnosťou. Preto som sa v spolupráci s predsedom o.z. NSS Radovanom Novotným rozhodol natočiť rozhovor s pamätníkmi vojnových čias pánom docentom Jozefom Koščom a Pavlom Šmidom, ktorí boli v tom čase študentmi slovenských škôl. Docent Koščo sa po vojne stal uznávaným psychológom v Československu.

Ako si obaja spomínate na obdobie, ktoré predchádzalo vzniku 1. SR a aká bola atmosféra v mestách, kde ste vtedy žili?

Doc. Koščo: Ja som v tom čase študoval na gymnáziu v Spišskej Novej Vsi. V našej triede boli 2 – 3 Židia, ľavicovo orientovaní a aj keď sme mali rozdielne názory na politiku, vedeli sme s nimi vychádzať v dobrom. Počas Homolovho puču, ktorý prebiehal na Slovensku začiatkom marca 1939 sme sa pýtali českých profesorov, prečo zatvárajú slovenských činiteľov. Český profesor histórie Beneš nám na to nevedel uspokojivo odpovedať. Na druhý deň sme vyšli do ulice, vytvoril sa sprievod 2000 ľudí. Keď sme prišli k evanjelickému kostolu, objavili sa českí četníci a vyzvali nás k rozchodu. Profesor Brandebur nás ubezpečil, že všetko bude v poriadku a tak sme sa rozišli. Nepamätám sa však na rasistické prejavy, ktoré sa dnes pripisujú ľudáckej mládeži. Mladí nemeckí učitelia, ktorí prišli zo Sudet vychovávali nemeckých študentov k prehnanému nacionalizmu, čo vytváralo napätie medzi Slovákmi a Nemcami.

P. Šmida: Ja som v tom čase navštevoval československé gymnázium v Kežmarku. V tomto meste boli aj nemecké školy. Na našom gymnáziu bol riaditeľ i profesori Česi. Z toho vznikali určité rozpory. V roku 1938 po vyhlásení autonómie vyšli všetci slovenskí študenti do ulíc a prvýkrát sa objavila autonomistická vlajka. Bola modrá s bielym kruhom a s dvojitým červeným krížom. My sme si ju pripli na golier. Začali sa v meste šíriť protičeské nálady. Neskôr som prešiel do gymnázia v Prešove. Tam som sa stal členom Hlinkovej mládeže.

Hlinkova mládež je dnes považovaná za nacionalistickú organizáciu, ktorej úlohou bolo vychovávať slovenskú mládež v národnom duchu. Súhlasíte s týmto tvrdením?

P. Šmida: Veliteľom HM v Kežmarku bol profesor Šuňavec, ktorý nám zabezpečoval nielen národnú, ale aj náboženskú výchovu, čo sa však nedá povedať o nemeckých organizáciách. (v tých prevládal radikálny nacionalizmus – nacizmus, pozn. autora). HM vychovávala mladých Slovákov k zdravému nacionalizmu (ktorý spočíval v láske k vlasti a rešpektovaní práv iných národov pozn. autora). HM nadväzovala na skautské hnutie z obdobia 1. ČSR a pokračovala tak v myšlienke skautingu s kresťanským nádychom.

Aj napriek úsiliu ministra školstva Jozefa Siváka pretrvával z obdobia 1. ČSR na vysokých školách duch liberalizmu, husitizmu a salónneho komunizmu. Mnohí profesori aj študenti boli poznačení týmito ideológiami. Ako sa pozeráte na tento smutný jav počas existencie 1. SR?

Doc. Koščo: Tieto ideologické prúdy boli súčasťou prirodzeného procesu vývoja slovenského národa. Národný prúd mal viac tokov, ktoré sa postupne mali zlievať do jedného. Prezident Tiso menoval Štefánka, Karvaša, Zaťka a iných čechoslovákov do vedúcich pozícií v štátnom aparáte. Podľa neho sa jednota národa mala dosiahnuť zvnútra, nie nasilu. Ináč by sa rozbil slovenský národ na fragmenty.

Predseda vlády Vojtech Tuka sa usiloval presadzovať nemecký národný socializmus. Ako ste vnímali túto jeho snahu?

Doc. Koščo: V. Tuka ma raz prijal na audienciu v súvislosti s chystanou zmenou vysokoškolského zákona podľa nemeckého vzoru. Ten bol taký, že študent musel počas štúdia narukovať na front. Ja som na to reagoval slovami, že by bolo nerozumné takto konať v tomto čase, kedy mali slovenskí študenti jedinečnú príležitosť študovať na slovenských školách. Tuka to však neprijal a rozhneval sa na mňa. Filkorn, riaditeľ Svoradova, ma upokojil, že nič sa mi nestane.

Ako si spomínate na koniec vojny a zánik 1. SR?

P. Šmida: Počas bombardovania Prešova Červenou armádou sme ako členovia HM pomáhali chrániť majetok pred rabovaním.

Ako ste prežívali povojnové obdobie, najmä v súvislosti s procesom s prezidentom Tisom?

P. Šmida: My sme ako študenti rozširovali letáky na záchranu Tisa. Raz však prišla po mňa polícia, zatkli ma v Prešove, vylúčili ma zo školy a odviezli ma do Justičného paláca v Bratislave. Videl som tam slovenskú vládu, prezidenta Tisa. Česi sa pomstili Slovákom tým, že ho vydali Národnému súdu, ktorý ho odsúdil na smrť.

Ako vidno, títo muži majú celkom iný pohľad na existenciu 1. SR, ako sa píše v knihách. Oni ako priami pamätníci 1. SR zažili pohnuté časy, kedy sa rozhodovalo o existencii slovenského národa. Preto by sa im mala vzdať úcta, ktorú si právom zaslúžia za heroický boj proti nepriateľom slovenského národa. Žiaľ táto ich zásluha nie je dodnes dostatočne ocenená, pretože dnešná doba nemá žiadny zmysel pre históriu svojho národa. Kiežby budúce generácie vnímali pozitívnejšie históriu 1. SR, aby tak z nej čerpali poučenie pre svoj život.

Autor: Ján Hodúr