Zrnká pravdy

Pri hodnotení heretických náboženských náuk sa možno v pokoncilovom „newspeaku“ často stretnúť s tvrdeniami typu: „Aj keď to-ktoré nekatolícke vierovyznanie obsahuje nejaké nepravdy, predsa sa v ňom dá nájsť aj mnoho pravdivých názorov“. Tieto „zrnká pravdy” potom používajú neomodernisti ako jednu z premís pri argumentovaní proti spravodlivému odsudzovaniu bludov, ba čo viac, na ich základe dokonca pripisujú odpadlíckym sektám možnosť pôsobenia Ducha Svätého a vlastnenie prostriedkov pre dosiahnutie spásy.

Tieto zjavne nekatolícke názory legalizoval Druhý vatikánsky koncil. V dekréte Unitatis Redintegratio čítame nasledovné: „Mnohé a význačné prvky a hodnoty, z ktorých sa vo svojom celku buduje a živí sama Cirkev, možno nájsť aj mimo viditeľného okruhu Katolíckej cirkvi: písané Božie slovo, život v milosti, viera, nádej a láska, ako aj iné vnútorné dary Ducha Svätého i viditeľné prvky. Všetky tieto veci, ktoré pochádzajú od Krista a vedú k nemu, právom patria jedinej Kristovej Cirkvi. U našich oddelených bratov sa koná aj nemálo posvätných úkonov kresťanského náboženstva, ktoré môžu rozličným spôsobom bezpochyby vzbudiť skutočný život v milosti, podľa rozmanitého charakteru jednotlivých cirkví alebo spoločenstiev. Treba ich teda pokladať za schopné otvárať vstup do spoločenstva spásy.“ (Unitatis Redintegratio, Kap. 1, Ods. 3)

Premisa o „zrnkách pravdy“ sa nedá poprieť. Je faktom, že každá bludná mienka vznikla na základe odmietnutia konkrétnych článkov viery, ale zároveň v nej ostali určité pravdivé čiastky. Keďže každá nepravda je odchýlením sa od pravdy, absolútna a nepodmienená nepravda neexistuje, nakoľko všetko, čo Pán Boh stvoril bolo dobré a pravdivé. Niet preto na svete takej bludnej mienky, v ktorej by sme nenašli aspoň niektoré základné pravdy. Problém však spočíva práve v tom, keď sa na základe týchto pravdivých čiastok priznávajú sektám prostriedky spásy, keď sa na ne kladie dôraz a rozpory s katolíckou doktrínou sa pritom tlačia do úzadia, aby nebránili „bratskému“ dialógu.

Kým neomodernisti tvrdia: „síce nekatolícke sekty hlásajú bludy, ale predsa majú v niečom pravdu“, tak katolíci by mali naopak tvrdiť: „síce nekatolícke sekty majú v niečom pravdu, ale predsa hlásajú bludy“. Katolíci totiž vedia, že pravá katolícka viera ako nadprirodzená cnosť, ktorá je nutnou podmienkou spásy, spočíva v rozumovom prijatí nemenných Bohom zjavených právd, že musí byť integrálna a človek, ak si ju chce zachovať, nesmie tvrdošijne odporovať ani jednému článku. Práve objektívna integrita katolíckej viery je to, čo sa prieči s neomodernistickým subjektivisticko-emotivistickým vývoju podliehajúcim pojmom viery, ktorý najvýstižnejšie analyzuje a zároveň odsudzuje sv. Pius X. vo svojej ecnyklike Pascendi Dominici Gregis.

Opusteniu objektívnej roviny v otázkach viery, okrem iných faktorov, vo veľkej miere dopomáha aj vyššie načrtnuté neomodernistické učenie. Veď ak samotný koncilový dokument, vrátane hierarchov a kňazov, ktorí prijali ducha revolúcie, vyhlasuje, že členovia siekt majú „vieru“, pričom úmyselne chýba jasné rozlíšenie pravej viery ako nadprirodzenej cnosti a falošnej subjektivistickej viery ako ľudského výtvoru, tak to do duší môže vlievať jedine veľký zmätok. Bez tohto rozlíšenia, ak teda aj katolícka viera aj bludná viera sú hodnotami, ktoré „otvárajú vstup do spoločenstva spásy“, sa totiž pojem katolíckej viery relativizuje. Veď ak možno byť spasený aj prostredníctvom falošnej viery len vďaka tomu, že disponuje „zrnkami pravdy”, bez ohľadu na to, že popiera iné objektívne Bohom zjavené články katolíckej viery, tak to znamená, že tieto objektívne články buď nie sú záväzné, alebo nie sú objektívne. Pravdou však ostáva, že články katolíckej viery sú objektívne a pre každého človeka záväzné, z čoho teda vyplýva, že prostredníctvom falošnej viery, aj keď obsahuje niektoré pravdivé čiastky, nemožno byť spasený.

Pán Ježiš jasne vyhlasuje, že: „Nie každý, kto mi hovorí: ,Pane, Pane!‘ – vojde do kráľovstva nebeského, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt. 7, 21) A teda nestačí považovať Ježiša Krista za Pána, nestačí vyznávať Svätú Trojicu, čo je zrnko pravdy spoločné mnohým sektám, je potrebné aj plniť Božiu vôľu. Pán Ježiš svoju vôľu vyjavuje učeníkom celkom jednoznačne: „Choďte teda a učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.“ (Mt. 28, 19-20) Práve to „všetko“, čo Pán Ježiš prikázal je oným svätým pokladom, objektívnou (lebo pochádza od Boha a je nezávislá na ľudskom subjekte) a integrálnou (lebo Boh požaduje zachovávať nielen nejakú časť, nejaké zrnko pravdy, ale všetko, čo prikázal) vierou, ktorú Jeho katolícka Cirkev nepretržite odovzdáva z pokolenia na pokolenie. Táto objektívna a integrálna podstata katolíckej viery je tak dôležitá, že sv. Pavol jasne prízvukuje, aký má byť trest pre toho, kto sa ju odváži narušiť: „Keby sme však my, alebo keby vám sám anjel z neba zvestoval iné evanjelium, ako sme vám my zvestovali, nech je prekliaty! A znovu opakujeme, čo sme povedali: Ak vám niekto zvestuje iné evanjelium, než ktoré ste prijali, nech je prekliaty!“ (Gal. 1, 8-9)

Je teda nutné zdôrazniť, že v otázkach pravej viery nie je možná polovičatosť, neexistuje beztrestná možnosť „výberu na vlastnú päsť“. „Celá po celom svete rozšírená Cirkev má jednu a tú istú vieru, jedno a to isté učenie“ (Irenej z Lyonu: 5 kníh proti bludárom, kn. 1., hl. X), píše sv. Irenej. Neexistujú viaceré „cirkvi“, ktoré by vyznávali rôzne „pravé viery“. Je len jedna Kristova Cirkev, ktorá hlása jedinú pravú vieru a slovami sv. Cypriána: „Nedosiahne od Krista odmenu ten, kto opustil Jeho Cirkev. Je cudzinec, hanebník, nepriateľ. Nemôže mať Boha za Otca ten, kto nemá Cirkev za matku.“ (Cyprián z Kartága: O jednote Cirkvi, VI.) A preto ten, kto tvrdošijne popiera niektorý článok zo zjaveného pokladu, bez ohľadu na to, že iné články prijíma, nemá pravú vieru potrebnú k spáse a nemôže byť členom Kristovej Cirkvi. Sv. Tomáš Akvinský jasne poznamenáva, že sú takí ľudia: „Čo niečo (z viery) vyznávajú, niečo nie, alebo vyznávajú všeličo. Títo nemajú zásluhu, ale hrešia.“ (Tomáš Akvinský: Výklad Modlitby Pána, čl. 1) Na inom mieste anjelský učiteľ dokazuje, že k tomu, aby mal človek cnosť pravej viery, nesmie odporovať ani jednému článku, podobne, ako ten, kto chce mať pravú lásku k Bohu, nesmie spáchať ani jeden ťažký hriech, nakoľko: „ako smrteľný hriech sa protiví láske, tak neveriť jeden článok sa protiví viere. Ale láska neostáva v človeku po jedinom smrteľnom hriechu. Teda ani viera, keď neverí jeden článok viery.“ (STh II-II q. 5 a. 3 s. c.) Kristus Pán celkom jasne nariaďuje zachovávať všetko, čo prikázal, všetky články a nie len svojvoľný výber jednotlivých „zrniek pravdy“. Nemá preto pravej lásky k blížnemu ten, kto utvrdzuje blúdiacich vo svojich bludných mienkach, kto ich odmieta poučiť o plnej pravde a namiesto toho trvá na dialógu o pravdivých čiastkach, neberúc pritom ohľadom na to, že bludár je ten: „kto tvorí alebo nasleduje nesprávne alebo nové domnienky. Teda sa protiví pravde, o ktorú sa opiera viera.“ (STh II-II q. 11 a. 1 s. c.)

Vidíme teda, že neomodernistické princípy sú v priamom rozpore s katolíckym učením. Absurdnosť postupu, ktorý na základe „zrniek pravdy“ priznáva sektám prostriedky spásy, nehľadiac na jednotlivé bludné tézy, najlepšie vystihuje arcibiskup Lefebvre na nasledujúcom príklade: „Čo by sme povedali lekárovi, ktorý by prišiel k chorému a povedal by: ,Ale v tom chorom je ešte život; ešte nie je tak zle!‘ Mohli by ste ho desaťkrát presviedčať o chorobe a hovoriť: ,Ale, pán doktor, veď sa predsa pozrite, čo nevidíte, že je chorý? Treba s ním niečo urobiť, inak zomrie!‘ Doktor by odpovedal: ,Oh, oh, nie je predsa tak zle. Okrem toho, môj spôsob nespočíva v tom, že sa pozerám na choroby, ktoré trápia mojich pacientov, ale v tom, že sa zaoberám zvyškami zdravia, ktoré v nich ešte zostali.‘ V takom prípade, samozrejme, musím povedať: poprajme chorým, nech zomrú peknou smrťou. Povedať nekatolíkom alebo nekresťanom: ,Máte predsa správne svedomie, máte akési prostriedky spásy’, znamená, že uveria, že nie sú chorí. Ale ako ich potom obrátiť?“ (Marcel Lefebvre: Zosadili Ho z trónu, Brno 2002, s. 141)

Ostáva smutnou skutočnosťou, že tento dôraz kladený na pravdivé čiastky celku, ktorý zároveň obsahuje aj nepravdy, si do istej miery prisvojil aj biskup Fellay, čo dokazuje svojim neslávne známym vyjadrením pre La Liberté z mája 2001, že: „95 % koncilu je prijateľných“. Na to však v duchu vyššie povedaného je možné povedať spolu s biskupom Williamsonom len jedno a síce: „Ktorá matka by dala svojmu dieťaťu koláč, o ktorom vie, že je z 5% otrávený?“

Záverom teda možno konštatovať, že z katolíckeho pohľadu je celkom neprijateľné ospravedlňovať nekatolícke náuky, resp. brániť ich spravodlivému odsudzovaniu, len preto, že si ponechali niektoré čiastkové pravdy. Ešte neprijateľnejšie však je na základe týchto právd pripisovať jednotlivým sektám prostriedky spásy, ako sa to deje v pokoncilovej praxi. V rámci skutočnej lásky k blúdiacim je potrebné klásť dôraz práve na konkrétne rozpory s katolíckou náukou, pretože práve kvôli nim je narušená Bohom daná integrita viery, ktorú od nás bude Spravodlivý Sudca pri poslednom súde požadovať ako jednu z podmienok vstupu do večnej slávy.

M. Ž.