Odkaz v nás…

Autor: Sisa (KIKA)

Jasnú oblohu vystriedali červené mračná,
veselý spev junákov rázne stíchol.
To územie pohltila beštia krvilačná,
slovenský ľud bolestivo vzdychol.
Každý vedel, že je koniec pokojných dní,
každý tušil, že nastanú ťažké časy.
Slovák sa sám vplietol do smiešnej hry,
keď spálil svoje najúrodnejšie klasy.

Zvolala sa hostina pre cudzie krajiny,
zo Slovenka sa stal obetný dar.
A ten kraj predtým krásne nevinný,
sa pokrmom divých šeliem stal.
Trhali z našej zeme, sťa by mŕtva bola,
nedbali na nárek a žalostné prosenie.
Stratila vodcu, čo jej silu dodá,
v troskách skončilo naše spasenie.

MY sme sa odovzdali do rúk „víťazov“,
MY sme zbabelo obetovali baránka.
Koľko v tom čase bolo podrazov,
to je skutočne ťažká hádanka.
Prečo sme sa vzdali toho, ktorý nás chránil,
čo obetoval sa v mene pravdy a viery?
On stál hrdo, keď slovanský brat brata ranil,
tak čo sme od neho viac ešte chceli?

Vzdali sme sa najcennejšieho čo sme mali
a pritom stačilo naďalej hrdo jak kedysi stáť.
Predkovia nám slobodu, vlastný štát dali,
hádam sme sa začali práve toho báť?
Snáď naveky budeme zbabelo ustupovať,
nemáme odvahu postaviť sa proti cudzej vláde.
Len aby sme raz nemuseli všetko ľutovať,
že sme už na začiatku stratili v slobodu nádej.

Prebíjal sa od začiatku národ medzi inými malý,
no dokázal svoje zájmy obhájiť už pri vzniku.
Len preto, že jeho ľudia čistú myseľ mali,
riešili veci pokojne, bez strachu, zloby a kriku.
Takto konali, aby uchránili túto zem
a ich potomkovia vlastnú pôdu poznali.
Že vážim si ich dielo povedať tu chcem,
a že sme ich odkaz s hrdosťou prevzali.