Nesmieme zabudnúť

Autor: Miroslav

V srdci Európy pod vrchmi skál
syn rodnej zeme vyrastal.
Roky plynuli ako čas sa lial
z dieťaťa rázom muž sa stal.
Život svoj Bohu a národu zasvätil,
za práva jeho on sa bil.
Nie pušky zbraňou v boji boli,
ale odvaha a viera , ze nič ho neskolí.

Krv z rán národa stále tiekla,
keď ruka brata mala byť liek.
Skoro zistil si, že jed to je.

Tiahli mraky oblohou toľko liet,
tak, ako stvorený bol tento svet.
Nadišla tá chvíľa túžobná,
Sloboda, túžba splnená.

Národ videl, že v skúške si obstál,
dôveru do tvojich rúk vkladal.
Po jeho ceste vytrvalo si kráčal,
Vedel si, že čas tvrdej driny nastal.

Polia úrodou sa plnili,
tváre ľudí šťastím žiarili.
Konečne na svojom pánmi boli,
tak, ako vždy chceli.

Aj keď nebol to sen,
predsa to skončilo,
šťastie rukou zradcov
z tvárí sa stratilo.

A tak bol si súdený vraj ľudom
pred všemožným súdom.
Súdnou sieňou lži z pier väzniteľov sa šírili,
vedel si, že dni posledné sa krátili.
No hrdo ďalej si stál,
pred zradcami nesklonil si tvár.
Bil si sa s hrdosťou leva,
nezlomná bola tvoja viera.

Ale márny bol tvoj boj,
proces bol len trápnou hrou.
Za lásku k vlasti – vinný, rosudok znel,
smrť v červenom habite vrhala svoj tieň.

Dotĺklo srdce,zneli zvony,
plakal národ smrťou tvojou ranený.
Nie, už neprišiel nik ako ty,
odkaz tvoj ostáva naveky.