Svedectvo generálmajora Jána Šavela

Ako sa za Slovenského štátu na Slovensku zachádzalo so zostrelenými americkými a anglickými letcami, ktorí boli nepriatelia Nemeckej ríše. Ja, dolupodpísaný generálmajor Ján Šavel, vojak a I. dôstojník slovenskej armády za Slovenského štátu, posledný generál československej armády, narodený 12. októbra 1912 v Spišskom Štiavniku, týmto

P R E H L A S U J E M:

Dňa 10. marca 1939 Praha chcela odobrať Slovákom podpísanú autonómiu. Český generál Homola vojensky obsadil celé Slovensko a odzbrojil Slovenskú armádu. Aj ja som bol vtedy medzi uväznenými dôstojníkmi na nariadenie generála Homolu. Medzinárodné udalosti dopomohli Slovákom, že 14. marca 1939 Slovenský snem odhlasoval samostatnosť Slovenskej republiky, lebo Slovensko chceli obsadiť na juhu Maďari a na severe Poliaci.

V roku 1940 pri reorganizovaní slovenskej armády som na čas slúžil u vojska pracovného zboru. V tom čase ministrom národnej obrany bol generál Čatloš, jeho prvým zástupcom bol náčelník štábu generálplukovník Talský a druhým náčelníkom štábu bol generál Borský, ktorý bol Žid. Aj môj zástupca (adjunkt) Weis bol Žid.

V roku 1944 bolo na Slovensku zostrelených 36 anglo-amerických letcov. Pán prezident Dr. Jozef Tiso dal zriadiť pre týchto amerických a anglických letcov „zajatecký tábor“ v Griňave, aby ich chránil pred Nemcami. Nebol to zajatecký tábor, ale skôr prázdninový tábor, lebo zostrelení letci mali skoro úplnú slobodu. Tábor nebol ohraničený ostnatým drôtom, ani strážnymi vežami s guľometmi, ako iné zajatecké tábory.

Ja som bol veliteľom tohoto tábora a na rozkaz pána prezidenta Dr. J. Tisu bol som zodpovedný za ochranu a bezpečnosť týchto zajatých (skôr chránených) letcov. Chodili sme so zajatými letcami na kúpalisko. Zajatci mohli mať svoje priateľky. Títo zajatci boli pozývaní aj s priateľkami do vinárskych pivníc v Modre, alebo v Pezinku. Pozývali nás predstavitelia a funkcionári štátnych úradov, niektorí starostovia miest, medzi inými aj pán Ing. Samko Michalka. Ja som mal povinnosť ako slovenský dôstojník a zodpovedný tohoto tábora všade chodiť s týmito zajatými letcami.

Mali sme povinnosť pravidelne posielať na ministerstvo národnej obrany, ako i na Medzinárodný červený kríž do Ženevy, do Švajčiarska, hlásenie o zajatcoch, vyšetrovacie a zatýkacie protokoly, stravovacie jedálne lístky, ako aj strážne pravidlá tábora. Predsedkyňa Slovenského červeného kríža, pani Murínová navštevovala tábor skoro každý deň. Takto boli chránení zostrelení americkí a anglickí letci pred Nemcami s plným súhlasom prezidenta Tisu a ministerstva slovenskej národnej obrany.

Jedného dňa mi plukovník Surový z Pezinka oznámil, že nemeckí vojaci prišli likvidovať anglo-americký Zajatecký tábor v Griňave s tankami Tiger. Ako veliteľ tábora dostal som znovu rozkaz od samého pána prezidenta Dr. Jozefa Tisu, aby som hneď odviezol anglo-amerických zajatých letcov do bezpečia na letisko Tri duby pri Sliači- Zvolen. To som hneď urobil na rozkaz pána prezidenta Tisu. Z letiska Tri duby ich odviezli anglo-americké lietadlá do Talianska, a tak boli títo zostrelení letci všetci zachránení pred Nemcami. Medzi zostrelenými letcami bol aj americký Slovák Ferko Tomeš, ktorý bol poverený odovzdať zajatcov svojim veliteľom.

Keby bol slovenský prezident Dr. J. Tiso kolaboroval s Hitlerom a s Nemeckou ríšou, nebol by chránil anglo-amerických letcov, ktorí prišli bombardovať Nemecko, ba i Bratislavu. Pretože ich nevydal, naopak ich ochraňoval, a dal ich odviesť do bezpečia, to je dôkazom, že prezident Tiso, nebol nacistom, ani fašistom, ani Hitlerovým kolaborantom, tak isto aj Slovenské ministerstvo národnej obrany a iné slovenské ministerstvá neboli ani fašistické, ani nacistické, keď chránili nepriateľských zajatcov, lebo všetci vedeli o tomto tábore.

Nakoniec prehlasujem a potvrdzujem, že za Slovenského štátu na Slovensku bol skutočný raj a bola skoro úplná sloboda. Ešte aj s nepriateľskými zajatcami sa veľmi slušne zachádzalo, čo neexistovalo cez vojnu v žiadnom inom štáte.

Generálmajor Ján ŠAVEL

Poprad