Čo znamená dogma o neomylnosti pápeža

Všeobecné poučenie o pápežskej neomylnosti z roku 1940, ktoré je potrebné v dobe tak masovo rozšírenej papalatrie, kedy tragické a deštrukčné pontifikáty pokoncilových desaťročí už zviedli z cesty mnohých, neustále opakovať, aby duše verných rozpoznali dravých vlkov v ovčom rúchu a s pomocou Božou sa ubránili zhubným náukám, ktoré vedú do pekla.

 

Nemôže pápež hrešiť?

Žiaden uvedomelý katolík neverí, že by pápež nemohol hrešiť. Však pápež chodí ku spovedi ako ostatní veriaci. Ani pred peklom nie je pápež istý. Pápež sám to uznáva, lebo na počiatku sv. omše sa modlí ako každý kaplán: „Vyznávam sa Bohu všemohúcemu…, že som veľa hrešil myšlienkami, slovami i skutkami. Moja vina, moja vina, moja najväčšia vina!“ Pri obetovaní sa pápež modlí ako každý kaplán: „Prijmi, svätý Otče, všemohúci večný Bože, túto nepoškvrnenú obetu. Ja, nehodný sluha Tvoj, obetujem Ti ju svojmu Bohu živému a pravému, za nesčíselné hriechy, pohoršenia a nedbalosti svoje…“

Keby som tieto riadky poslal samému pápežovi a sa ho pýtal: „Je to pravda, čo som napísal? Môžeš hrešiť a prísť do pekla?“ Musel by mi odpovedať: „Samozrejme! Som krehký človek ako ty a okrem toho mám svojim postavením väčšiu zodpovednosť ako iní ľudia.“

„Pápež je neomylný“ neznamená teda: Pápež nemôže hrešiť.

Je pápež vševediaci?

Nie je. Len Boh je vševediaci. Pápež sa môže mýliť v politike. Keď Pius IX. riadil ešte pápežský štát, domnieval sa, že revolučné hnutie sa ukľudní, ak dostane štát liberálnu ústavu podľa vzoru Francúzska. Avšak zmýlil sa. Prvý jeho minister Rossi bol zavreždený a pápež musel utiecť.

Pápež sa môže mýliť vo všetkých svetských vedách. Keby predpovedal, aké bude počasie za mesiac, katolík nemusí mu viac veriť ako storočnému kalendáru. Keby pápež riekol, že za rok bude koniec sveta, nehrešil by katolík proti viere, keby povedal: „Uvidíme. Zatiaľ tomu ešte neverím.“

Pápež sa môže mýliť i v správe Cirkvi. Pápež Klement XIV. zrušil jezuitský rád. Jeho nástupca Pius VII. ho zas obnovil.

Áno, pápež môže sa mýliť i vo viere, keď niečo hovorí alebo píše ako súkromná osoba. Gregor XI. prehlásil vo svojom závete, že odsudzuje a zavrhuje všetko, čo bol snáď bludne učil ako súkromná osoba, nech už sa tak stalo z „prerieknutia alebo vášnivosti, nepozornosti alebo ľahkomyselnosti, jedným slovom všetko, čo by snáď boli riekli bludného proti viere katoláíckej, všetko to odvolávame a prajeme si mať, ako by to povedané nebolo“. (Ballerini, De vi ac ratione primatus Rom. P. cap. XV. p 10.)

Pius IX. sám hovorí v inštrukcii k švajčiarskym biskupom z roku 1871: Pápež nie je neomylný ani ako človek, ani ako učenec, ani ako kňaz, ani ako biskup, ani ako svetský panovník, ani ako sudca, ani ako zákonodarca. Tiež nie je neomylný alebo neschopný hriechu vo svojom súkromnom živote, vo svojich politických snahách, vo svojom styku s panovníkmi, áno, ani v správe Cirkvi. Je neomylný jedine a výlučne len vtedy, keď vo svojom úrade najvyššieho pastiera Cirkvi vo veciach viery a mravov činí rozhodnutie, ktoré má byť smerodatné pre všetkých veriacich.

Definícia dogmy o neomylnosti pápeža znie takto:

„Učíme a prehlasujeme za článok viery Bohom zjavený: Rímsky pápež, keď hovorí ex cathedra, t.j. keď vykonáva úrad pastiera a učiteľa všetkých kresťanov, ustanovujúc najvyššou svojou apoštolskou váhou (autoritou) náuku viery akeb mravov, ktorá má byť od celej Cirkvi dodržiavaná, prispením Božím, vo sv. Petrovi mu sľúbeným, má takú neomylnosť, akú Božský Spasiteľ chcel mať vo svojej Cirkvi; a preto sú také rozhodnutia pápežské samé sebou, nie pre súhlas Cirkvi, neopraviteľné.“

Môže pápež niečo nové prehlásiť za článok viery?

Nie. Zjavenie viery bolo ukončené Pánom Ježišom a apoštolmi. Tento poklad viery, depositum fidei, nemôže byť rozmnožený. Cirkev neobdržala za úlohu pridávať k viere niečo, ale zachovať vieru. „Cirkevná vieroučná stavba obdržala raz navždy svoju podobu a to podľa náuk Kristových a náuk apoštolských… Nejde o nové pravdy, ale o rozhodujúci výklad starých platných právd.“ (Ruville)

Pápež teda pri (neomylnom) rozhodnutí o nejakom článku viery nedostáva nové zjavenia, ale je prispením Božím uchránený pred bludom.

Ako opatrná je Cirkev katolícka

Keď sa jednalo o presné slové určenie tohto článku viery, bol navrhnutý nadpis „De Romani Pontificis infallibilitate“, t.j. „O neomylnosti rímskeho pápeža“, tento výraz však sa zdal nejasným a preto bol pozmenený na: „De Romani Pontificis infallibili magisterio“, t.j. „O neomylnom úrade učiteľskom rímskeho pápeža.“

Neomylnosť pápeža je teda nerozlučne spojená s učiteľským úradom. Keby nejaký pápež sa vzdal svojho úradu (ako Celestín V.), prestala by tým tiež jeho výsada neomylnosti.

„Prispením Božím“

Katolícky bohoslovec, jezuita, napísal: „Keby pápež a biskupi riekli: Podrobujte sa našim vedomostiam a nášmu vedeniu, pretože sme najučenejší a najhlbší myslitelia sveta, potom by sme im mohli plným právom odpovedať: Ste ľudia ako my a čím viac si privlastňujete konať neomylné rozsudky, tým menej dôvery máme k vám, tým kritickejšie budeme skúmať vaše nároky. Avšak Cirkev neodvoláva sa na ľudskú učenosť a múdrosť, nežiada, aby sme sa podrobili autorite ľudskej ako takej. Chce nám priniesť Božské posolstvo a na základe Božských plnomocenstiev, sľubov a osvedčení, chce byť uznaná ako posolkyňa Božia.“ (Pesch S. J. Theol. Zeitfr., V. 44, nasl.)

To je teda obsah dogmy o neomylnosti pápeža.

In: Životom, č. 62, roč. IV, vydal Kláštor redemptoristov v Bratislave, 1940