Rodiny sa musia brániť

Je najvyšší čas brániť sa. Keď Gaudium et spes hovorí o pohybe dejín, ktorý „plynie tak rýchlo, že jedinec ho len s námahou stačí sledovať“, možno chápať tento pohyb ako náhle zrútenie sa liberálej spoločnosti do rozkladu a chaosu. Chráňme sa toto nasledovať!

Ako je možné, že sa vedúce osobnosti odvolávajú na kresťanské náboženstvo a zároveň ničia akúkoľvek autoritu v spoločnosti? Práve naopak ide o to nanovo obnoviť autoritu, ktorú chcela Božia Prozreteľnosť pre obidve z prirodzených spoločností Božského práva, ktorých vplyv tu na zemi má najväčší význam: rodinu a občiansku spoločnosť. Predovšetkým rodina utrpela v poslednom čase najtvrdšie údery. Prechod socializmu v krajinách ako Francúzsko a Španielsko tento proces ešte urýchlil.

Zákony a opatrenia, ktoré nasledovali jedno za druhým, ukázali úzku súvislosť, čo sa týka ich vôle zničiť inštitúciu rodiny: obmedzenie otcovskej autority, uľahčenie rozvodov, chýbajúce vedomie zodpovednosti pri plodení nového života, aj úradné uznanie konkubinátov, dokonca aj homosexuálnych párov, spolužitie mladistvých, manželstvá na skúšku, znižovanie sociálnej a daňovej pomoci pre viacdetné rodiny… Sám štát si už začína, a to vo vlastnom záujme, všímať dôsledky poklesu pôrodnosti. Človek sa pýta, ako – a to už v blízkej budúcnosti – bude môcť mladá generácia zaručiť zabezpečenie v starobe tým, ktorí nastúpia do dôchodku? Dôsledky v duchovnej oblasti sú ešte podstatne vážnejšie.

Katolíci toto nesmú nasledovať; keďže i sami sú občanmi štátu, musia sa celou váhou zasadzovať za to, aby sa znovu nastolil poriadok tam, kde je to nutné. Preto sa nesmú odťahovať od politiky. Ale ich snaha sa bude prejavovať predovšetkým vo výchove, ktorú dávajú svojim deťom.

V tomto ohľade spochybňujú autoritu už od základu tí, ktorí vyhlasujú, že „rodičia nie sú vlastníkmi svojich detí“, čím chcú povedať, že ich výchova je vecou štátu, s jeho laickými školami, jasľami a materskými školami. Rodičom sa vyčíta, že nerešpektujú „slobodu svedomia“ svojich detí, keď ich vychovávajú podľa svojho náboženského presvedčenia.

Tieto myšlienky pochádzajú od anglických filozofov 17. storočia, ktorí chceli vidieť v ľuďoch len izolovaných jednotlivcov, ktorí sú od narodenia nezávislí, medzi sebou sú si navzájom rovní a nepodliehajú nijakej autorite. My vieme, že je to nesprávne. Dieťa dostáva všetko od svojho otca a svojej matky, výživu pre telo i dušu, výchovu charakteru a spoločenskú výchovu. Rodičia si pritom nechávajú pomáhať učiteľmi, ktorí vo vedomí detí majú účasť na rodičovskej autorite. Takmer všetko poznanie, ktoré dospievajúci získa od rodičov, či od učiteľov, je však skôr naučené, prijaté, prevzaté poznanie ako poznanie odvodené z pozorovania a zo skúsenosti. Vedomosti pochádzajú v značnej časti od autority, ktorá ich sprostredkúva. Mladý žiak verí svojim rodičom, svojim profesorom, svojim knihám a tak si rozširuje svoje vedomosti.

To platí ešte vo väčšej miere o náboženských vedomostiach, o praktizovaní náboženstva, o morálnych správaniach, ktoré sú v zhode s vierou, tradíciami, zvykmi. Ľudia vo všeobecnosti žijú podľa rodinných tradícií; to možno pozorovať všade na zemi. Prestúpenie na iné náboženstvo než bolo to, v ktorom človek vyrástol, sa stretáva s vážnymi prekážkami.

Tento mimoriadny vplyv rodiny a prostredia chcel Boh. Chcel, aby jeho dobrodenia boli sprostredkované najskôr rodinou; z tohto prepožičal otcovi rodiny veľkú autoritu, obrovskú moc nad spoločenstvom rodiny, nad jeho manželkou, nad jeho deťmi. Dieťa sa rodí v takej veľkej slabosti, že z toho možno usudzovať na absolútnu nutnosť stálosti domova a jeho nezrušiteľnosti, ale aj nerozlučiteľnosť manželstva.

Zvelebovať osobnosť dieťaťa a jeho svedomia na úkor rodinnej autority je toľko, ako ho urobiť nešťastným, pobádať ho k vzbure, k nerešpektovaniu rodičov, zatiaľ čo tým, ktorí si rodičov ctia, je predpovedaný dlhý život. Svätý Pavol, ktorý to pripomína, dáva aj otcom za povinnosť, aby svoje deti neroztrpčovali, ale ich vychovávali v disciplíne a v bázni k Pánovi.

Keby sa muselo čakať, kým deti pochopia náboženské pravdy, aby uverili a sami sa obrátili, existovalo by dnes naozaj iba veľmi málo kresťanov. Človek uverí náboženským pravdám, lebo svedkovia sú hodnoverní svojim svätým životom, svojou nezištnosťou, svojou láskou. Potom viera dáva porozumenie, ako hovorí svätý Augustín.

Úloha rodičov sa stala veľmi ťažkou. Ako sme videli, väčšina súkromných škôl sa stala de facto laickými; nevyučuje sa na nich ani pravé náboženstvo, ani svetské predmety vo svetle viery. Katechizmy rozširujú modernizmus. Hektický život pohlcuje čas, povinnosti vyplývajúce zo zamestnania odcudzujú deti a rodičov od starých otcov a starých mám, ktorí sa predtým podieľali na výchove. Katolíci nie sú len bezradní, ale aj bezbranní.

Predsa však nie tak veľmi, že by sa nemohli starať o podstatné; Božia milosť urobí ostatné. Čo treba robiť? Existujú skutočné katolícke školy, aj keď v malom počte. Posielajte tam svoje deti, aj keď vám to zaťaží rodinný rozpočet! Zakladajte nové školy, ako to už mnohí urobili. Keď máte k dispozícii len školy, v ktorých sa vyučovanie zvrháva, potom sa k tomu vyjadrite, sťažujte sa, nedopusťte, aby vaše deti strácali vieru vinou vychovávateľov!

V rodine čítajte katechizmus podľa Tridentského koncilu, je najkrajší, najdokonalejší a najúplnejší! Čítajte ho znova a znova. Organizujte „paralelné vyučovanie náboženstva“ pod duchovným vedením dobrých kňazov. Neobávajte sa toho, že vás budú posudzovať ako takých, čo stoja mimo cirkevného poriadku, ako sa to stalo nám. Ostatne už existujú početné vyučovacie skupiny, ktoré prijmú vaše deti.

Odmietajte knihy, ktoré prenášajú modernistický jed. Dajte si poradiť! Odvážni vydavatelia rozširujú vynikajúce knihy a vydávajú nové výtlačky diel, ktoré progresivisti zničili. Nekupujte si akúkoľvek Bibliu; každá kresťanská rodina by mala vlastniť Vulgáru, latinský preklad, ktorý v 4. storočí vytvoril svätý Hieroným a ktorý Cirkev uzákonila. Držte sa nesfalšovaného výkladu Svätého písma, uchovajte si pravú svätú omšu a sviatosti, ako boli ešte nedávno všade udeľované!

Dnes je diabol vypustený na Cirkev; o to dnes ide! Možno prežívame jednu z jeho posledných bitiek, generálny útok. Útočí na všetkých frontoch, a keď naša milá Pani z Fatimy povedala, že jedného dňa prenikne až do najvyšších kruhov Cirkvi, mohlo by sa práve toto stať. Netvrdím nič z vlastného; sú však príznaky, ktoré nás môžu priviesť k myšlienke, že v najvyšších rímskych ústredných miestach existujú ľudia, ktorí stratili vieru.

Za týchto okolností musia byť prijaté naliehavé náboženské opatrenia! Musíme sa modliť, činiť pokánie, musíme, ako to žiada najsvätejšia Panna Mária, modliť sa v rodine ruženec. Ľudia sa začínajú, ako sme to videli vo všetkých vojnách, až vtedy modliť, keď padajú bomby. A práve teraz už padajú: sme v takej situácii, že môžeme stratiť vieru! Uvedomujete si, že je to omnoho hrozivejšie ako všetky katastrofy, ktorých sa ľudia obávajú, ako svetové hospodárske krízy, ako atómové vojny?

Obnova je nutná, ale nemyslite si, že tu nemôžeme počítať aj s mládežou. Nie celá mládež je skazená, ako nám to chcú nahovoriť. Mnohí mladí majú ideál, mnohým ho treba len ukázať. Existuje množstvo príkladov hnutí, ktorí s úspechom apelujú na veľkodušnosť mládeže: priťahujú ju kláštory verné Tradícii, nechýbajú povolania mladých seminaristov alebo novicov, ktorí prosia o formáciu. Treba splniť veľkolepú úlohu podľa pokynov apoštolov: Tenete traditiones… Permanete in iis quae didicistis (Držte sa tradícií… Zostaňte verní tomu, čo ste sa naučili.)

Dnešný svet, ktorý je odsúdený na zánik, je svetom umelých potratov. Rodiny verné tradícii sú zaroveň rodiny bohaté na deti; práve ich viera im zabezpečuje potomstvo. „Množte a rozrastajte sa.“ Keď zachovávate to, čo vždy Cirkev učila, je vaša budúcnosť istá.

In: Marcel LEFEBVRE: Otvorený list bezradným katolíkom