Sv. Cyril a Metod

V slovanskej krajine vládli rozbroje a boje o nadvládu. Už v 8. storočí sa slovanské kmene začali spájať do väčších celkov. Ich prvé historicky dosvedčené sídlo na Slovensku bola Nitrava (Nitra), kde vládol knieža Pribina.

Ten dal roku 828 vystavať a vysvätiť prvý kresťanský kostol na slovenskom území. Avšak Mojmír, knieža Staromoravského kniežatstva, vyhnal Pribinu okolo roku 833 z Nitry a sám zasadol na trón. Pribina ušiel za Dunaj a neďaleko Blatenského jazera (Balaton – v dnešnom Maďarsku) vystaval nové hradisko Blatnohrad. Mojmír pripojil Nitrianske kniežatstvo k Moravskému a vytvoril nový štát – Veľkú Moravu. Lenže Slovania neboli spokojní s Mojmírovou politickou orientáciou na Frankov. Preto roku 846, po rozpade Franskej ríše vo Verdune, potom, čo franskí kňazi vysielali čoraz viac správ o nespokojnosti Slovanov, východofranský kráľ Ľudovít Nemec napadol Veľkú Moravu a na miesto Mojmíra ustanovil Rastislava, Mojmírovho synovca.

Lenže Rastislav chcel upevniť svoju vládu a zradil Ľudovíta Nemca. Odolal jeho protiútokom a v snahe vymaniť sa spod nemeckej nadvlády podporovanej bavorskými misionármi napadlo ho upevniť domácu cirkevnú politiku. Rastislav teda požiadal pápeža Mikuláša I. o učiteľov, ktorí by ovládali slovanský jazyk, vyučovali by domácich kňazov a upevnili pravú kresťanskú vieru na Veľkej Morave. Kresťanská viera na Veľkej Morave bola vtedy totiž slabá, často nepravá a doplňovaná pohanskými zvykmi. Nemal však úspech, pretože pápež ho odmietol. Rastislav teda, ako múdry vladár, vypravil druhé posolstvo byzantskému cisárovi Michalovi III. s tou istou prosbou. Keď cisár Michal prijal posolstvo, bol si istý, že jediní kandidáti na túto misiu sú solúnski bratia Konštantín a Metod a poprosil ich, aby sa na túto cestu vydali. Oni, pamätajúc na slová sv. Petra „Boha sa bojte, cisára ctite“, túto ponuku prijali a začali sa pripravovať na dlhú a náročnú misiu.

Konštantín i Metod veľmi dobre vedeli, s akými ťažkosťami sa stretávali franskí kňazi, keď chceli vyučovať vieru v latinčine. Spolu sa rozhodli, že vytvoria písmo pre Slovanov, aby títo mohli lepšie spoznávať kresťanskú vieru. Konštantín zostavil z malých písmen gréckej abecedy nové písmo – hlaholiku (od slova glagol – hláska). Spolu s Metodom preložil ešte pred cestou väčšinu kníh Svätého Písma.

V pamätnom roku 863 Konštantína a Metoda na Veľkej Morave slávnostne privítal knieža Rastislav a predstavil im prvých žiakov. Konštantín s Metodom nezaháľali. Hneď založili slovanské učilište, cirkevnú školu, kde vzdelávali svojich pomocníkov v gramatike, hudbe a kresťanskom učení. Spolu preložili všetky knihy Biblie (okrem knihy Makabejcov), breviár, liturgické predpisy, spevníky, žaltáre aj Súdny zákonník pre svetských ľudí a napísali knihy o staroslovienskej gramatike. Konštantín taktiež napísal slávny Proglas, veršovaný predslov k Svätému Písmu. Svojich pomocníkov naučili cirkevný poriadok, raňajšie a večerné služby a slávenie svätej omše. Spolu s nimi potom vyučovali ľud o pravom kresťanskom učení, učili ich písať, čítať a šírili aj zákonodarstvo a poriadok v spoločenskom živote. Snažili sa tiež, s pomocou Rastislava, zorganizovať osobitnú cirkevnú hierarchiu s vlastnou provinciou, ktorá by ľahšie odolávala nemeckým nátlakom.

Po štyroch rokoch (v roku 867) sa Konštantín s Metodom vybrali na ďalekú cestu. Keďže Konštantín nebol biskup a Metod ani kňaz, museli putovať do Ríma vysvätiť nových žiakov za kňazov, aby mohli lepšie spravovať ľud, vysluhovať sviatosti a slúžiť omše. Takisto mali v úmysle požiadať pápeža, aby schválil starosloviensku reč ako liturgický jazyk. Cestou do Ríma pobudli istý čas na Blatnohrade u Pribinovho syna, panónskeho kniežaťa Koceľa (Panónia – oblasť okolo terajšieho juhozápadného Slovenska a severného Maďarska). Solúnski bratia urobili na Koceľa veľmi dobrý dojem a ten im hneď pridal päťdesiat učeníkov, aby sa tiež u nich vyučili. Na oficiálne pozvanie Mikuláša I., ktorý sa dopočul o ich misii, putovali ďalej do Ríma. Kým tam však došli, Mikuláš I. umrel a na jeho miesto bol zvolený pápež Hadrián II., ktorý ich prijal veľmi úctivo. Bratia však museli čeliť opozícii so strany tzv. trojjazyčníkov, ktorí boli proti tomu, aby sa slovienčina stala štvrtým oficiálnym liturgickým jazykom (Tri dovtedy oficiálne jazyky boli gréčtina, latinčina a hebrejčina). Konštantín obhajoval pred pápežom Hadriánom slovienskú reč takto: „Teraz však, bratia, čo by som vám osožil, keby som prišiel k vám a hovoril jazykmi, a nie slovami zjavenia alebo vedomosti, proroctva alebo náuky? Veď aj bezdušné a bezhlasné nástroje, čo vydávajú zvuky, či už sú to píšťaly a či citary, keby nevydávali rozdielne zvuky, ako by sa vedelo, čo sa píska a čo sa hudie? A keby poľná trúba vydávala bezhlasný zvuk, kto by sa strojil do boja? Tak aj vy, ak jazykom nevydávate zrozumiteľné slová, ktože bude vedieť, čo hovoríte? Do vetra budete hovoriť. Veď je toľko rozličných rečí na svete a ani jedna nie je bez hlasu. Ak nepoznám silu a význam hlasu, budem cudzincom tomu, čo hovorí, a ten, čo hovorí, bude cudzincom mne.“
(Podľa legendy Klimenta Bulharského, žiaka sv. Cyrila a Metoda – porov. 1 Kor 14, 6-11)

Vďaka svojim diplomatickým vlohám a presvedčivosti dosiahol Konštantín po čom túžil. Roku 867 pápež Hadrián II. schválil ich postup aj ich bohoslužobné knihy a roku 868 vydal bulu Gloria in excelsis Deo, v ktorej slávnostne ustanovil slovienčinu za štvrtý oficiálny liturgický jazyk. Pápež dal počas slávnostnej liturgie vysvätiť pomocníkov Konštantína a Metoda za kňazov a taktiež ustanovil pre Veľkú Moravu osobitnú hierarchiu tým, že obnovil starodávne sriemske arcibiskupstvo a podriadil ho priamo Svätej Stolici. Nevie sa to s istotou, ale je možné, že prvým arcibiskupom bol Konštantín. Ak aj bol, zriekol sa tohto úradu, lebo cítil, že čoskoro zomrie. Vyčerpaný po dlhej a náročnej ceste Konštantín upadol do choroby a vidiac, že sa jeho život chýli ku koncu, rozhodol sa vstúpiť do kláštora, kde chcel stráviť svoje posledné dni. Prijal rehoľné meno Cyril a so slovami „odteraz nie som ja sluhom ani cisárovi, ani nikomu inému na zemi, ale iba Bohu všemohúcemu“, strávil v Rímskom kláštore päťdesiat dní než ho znova položila na lôžko choroba, tentoraz poslednýkrát. Obávajúc sa, že to, prečo celé roky bojoval, vyjde nazmar, dal si zavolať brata a povedal mu: „Hľa, brat, boli sme obaja záprahom, čo ťahal jednu brázdu, ja na ornici padám, svoj deň som skončil. Ale ty miluješ veľmi Horu (kláštor Olymp), jednako, neopúšťaj pre Horu svoje učiteľstvo, lebo čím môžeš byť skorej spasený?“ (RATKOŠ, P.: Veľkomoravské legendy a povesti. Bratislava: Tatran 1990.)

Metod mu sľúbil, že bude pokračovať v misii a sv. Cyril sa 14. februára 869 pobral k Bohu. Bol pochovaný v Bazilike sv. Klementa. V tom čase dostal pápež list od kniežaťa Koceľa, v ktorom ho prosil, aby mu znova poslal Metoda. Pápež Hadrián ochotne súhlasil, lebo ako sám napísal v odpovedi na Koceľov list: „viera bez činov je mŕtva“. Pápež teda vysvätil Metoda za arcibiskupa Panónsko-Moravskej oblasti. Toto sa však nepáčilo nemeckým biskupom, ktorí v Metodovom svätení videli ohrozenie svojej moci. Preto Metoda, vracajúceho sa na Veľkú Moravu, zatkli a väznili po tri roky v bavorskom väzení. Medzitým sa na Veľkej Morave, po zrade svojho strýka Rastislava, dostal k moci Svätopluk. Rastislava oslepili a o pár rokov zomrel vo franskom väzení. Jeho geopolitická snaha však bola úspešná a cirkev na Veľkej Morave zostala silná – pravá viera i slovienska liturgia bola pevne zakorenená. V roku 873, na zákrok nového pápeža Jána VIII., Metoda prepustili z väzenia a on mohol pokračovať v začatej misii. Vrátil sa na Veľkú Moravu a tam vyše desať rokov spravoval, obnovoval a zveľaďoval začatú misiu. Hlásal evanjelium aj v susedným krajinách Čechom a Poliakom a doplnil preklady cirkevných kníh. Jeho spolupráca so Svätoplukom sa však zhoršovala a v roku 880 sa musel brániť proti Svätoplukovým obvineniam v Ríme. Bol obžalovaný z bludárstva, ale dokonale sa obhájil a bol potvrdený ako arcibiskup. Avšak na Svätoplukovu žiadosť pápež ustanovil nové biskupstvo v Nitre a za biskupa menoval kňaza Wichinga, Svätoplukovho prívrženca. Toto malo neskôr bohužiaľ veľmi zlé následky. Keď Metod videl, že sa blíži jeho koniec, zvolal si svojich žiakov a ustanovil kňaza Gorazda za svojho nástupcu. Dňa 6. apríla roku 885 so slovami „Do rúk tvojich, Pane, dušu svoju odovzdávam,“ odišiel k Bohu. Hneď po Metodovej smrti dosiahol Wiching podvodom u pápeža Štefana V. zákaz slovienskej bohoslužby a odvolanie Gorazda. Pod vplyvom Wichinga dal Svätopluk vyhnať Gorazda a jeho spoločníkov z Veľkej Moravy. Tí pokračovali v šírení evanjelia v Bulharsku, Macedónii, Česku a Poľsku. Slovienska liturgia teda na území Veľkej Moravy zanikla, ale udržala sa a rástla u našich susedov. Misia sv. Cyrila a Metoda patrí k najvýznamnejším v ranokresťanskej Európe. Ich vplyv na celú strednú a východnú Európu je viditeľný dodnes a ich liturgia sa používa v takmer nezmenenej forme v mnohých krajinách tejto oblasti. Hlaholika bola ich žiakmi upravená na cyriliku a možno ju vidieť ešte dnes v Bulharsku, Srbsku, Rusku i v ďalších krajinách. Právom sa k ich odkazu hlásia všetky slovanské národy.

Svätí Cyril a Metod orodujte za nás !

Autor: Peter Sliacky