Islam je dôsledný byzantinizmus bez protirečení

Obr.: Mohamed v pekle na ilustrácii Gustava Dorea z r. 1885

Hlboké protirečenie medzi vyznávaným pravoslávím a praktizovanou herézou bolo začiatkom skonu Byzantskej ríše. V tom je pravá príčina jej zániku. Bolo len spravodlivé, že musela zaniknúť, a spravodlivé bolo aj to, že zanikla rukou islamu. Islam je dôsledný a úprimný byzantinizmus bez akýchkoľvek vnútorných protirečení. Predstavuje otvorenú a zásadnú reakciu orientálneho ducha proti kresťanstvu, systém, v ktorom je dogma úzko spätá so zákonmi života, v ktorom je individuálna viera v dokonalom súlade s politickým a spoločenským zriadením.

Vieme, že protikresťanské hnutie, ktoré sa prejavovalo v cisárskych herézach, viedlo v siedmom a ôsmom storočí k dvom doktrínam, z ktorých jedna (monotelitská) nepriamo popierala ľudskú slobodu a druhá (ikonoborecká) svojím vnútorným zmyslom odmietala fenomenalitu božstva. Priame a otvorené zdôraznenie týchto dvoch bludov tvorilo náboženskú podstatu islamu, ktorý v človeku vidí nekonečnú slobodu bez akejkoľvek formy. Boh a človek sa tak ocitli na dvoch protikladných póloch bytia a nemali medzi sebou nijakú spojitosť. Akákoľvek zostupná realizácia božského prvku a akékoľvek vzostupné preduchovnenie ľudského bolo vylúčené. Aj náboženstvo sa zredukovalo na čisto vonkajšie vzťahy medzi všemohúcim Stvoriteľom a tvorom, ktorý je zbavený akejkoľvek slobody a vo vzťahu k svojmu pánovi nemá nijaké povinnosti, okrem prostého aktu slepej oddanosti (taký je zmysel arabského slova islam). Tento akt oddanosti, vyjadrený v krátkej modlitebnej formule, bez zmeny a každodenne opakovanej v určitých hodinách – to je celá náboženská podstata východného ducha, ktorý vyriekol svoje posledné slovo ústami Mohameda. Tejto prostote náboženskej idey zodpovedá nemenej prostá koncepcia sociálneho a politického problému: človek a ľudstvo nemôžu urobiť nejaké podstatné kroky na ceste pokroku. Morálne preporodenie indivídua, a tobôž spoločnosti, nie je možné, všetko sa redukuje na úroveň čisto prírodného jestvovania, ideál je zjednodušený v miere, ktorá mu zabezpečuje okamžitú realizáciu. Moslimská spoločnosť nemohla mať iný cieľ okrem rozšírenia svojich materiálnych síl a potešenia z pozemských pôžitkov.  Šíriť islam silou zbraní a vládnuť pravoverným neobmedzenou mocou a podľa pravidiel elementárnej spravodlivosti ustanovených v Koráne – v tom spočívala úloha moslimského štátu, úloha, ktorú by mu bolo ťažké nevyplniť s úspechom. Nehľadiac na sklon k slovnej lži, vlastnej všetkým orientálcom ako jednotlivcom, plný súlad medzi vierou a ustanovizňami dodáva celému moslimskému životu charakter pravdivosti a poctivosti, ktorý kresťanský svet nikdy nemohol dosiahnuť. Pravda, kresťanstvo vo svojom celku stojí na ceste pokroku a pretvárania a sama výška jeho ideálu nedovoľuje vysloviť o ňom definitívny úsudok, ktorý by sa zakladal len na rozličných stavoch, prítomných i minulých. Ale byzantinizmus, ktorý bol v princípe nepriateľský kresťanskému pokroku, ktorý chcel celé náboženstvo zredukovať na raz navždy dokonalý fakt, na dogmatickú formulu a liturgický obrad – toto antikresťanstvo, skrývajúce sa za rúško pravoslávia, nevyhnutne muselo vo svojej mravnej bezmocnosti podľahnúť pod náporom otvoreného a poctivo protikresťanského islamu. Je zaujímavé poznamenať, že nové náboženstvo s jeho fatalistickou dogmou sa objavilo práve v tej chvíli, keď cisár Heraklius vymyslel monoteletskú herézu, čiže zamaskované popieranie ľudskej slobody a energie. Týmto prefíkaným postupom chceli upevniť oficiálne náboženstvo, vrátiť k jednote Egypt a Malú Áziu. Ale Egypt a Ázia dali prednosť arabskej okupácii pred byzantským chytráčením. Ak by sme nebrali do úvahy dlhodobé protikresťanské pôsobenie Byzancie, nemohli by sme si predstaviť nič prekvapujúcejšie, než bola rýchlosť a ľahkosť moslimského výboja. Päť rokov stačilo, aby sa z troch veľkých patriarchátov východnej cirkvi stali archeologické exponáty. Nebolo potrebné získavať neofitov, stačilo strhnúť chatrný pokrovec.

Dejiny súdili Byzanciu a vyniesli nad ňou ortieľ. Byzancia nielenže nedokázala splniť  svoje poslanie – založiť kresťanský štát -, ale vynaložila všetko úsilie, aby podryla historické dielo Ježiša Krista. Keď sa jej nepodarilo sfalšovať pravoslávnu dogmu, aspoň ju zredukovala na mŕtvu literu. Keď napadla centrálnu moc univerzálnej cirkvi, chcela podkopať samotný základ stavby kresťanského sveta. Vo verejnom živote nahradila zákon evanjelia tradíciami pohanského štátu. Byzantínci sa nazdávali, že na to, aby bol niekto dobrým kresťanom, stačí zachovávať dogmy a posvätné obrady ortodoxie a ani najmenej sa netreba usilovať o to, aby sa politickému a verejnému životu pridal kresťanský ráz. Pokladali za prípustné a chválihodné zatvárať kresťanstvo do chrámu a verejnoprospešnú činnosť prenechať pohanským zásadám. Nemohli sa ponosovať na svoj osud. Čo chceli, to dostali: dogma a obrad im zostali, a len verejná a politická moc sa dostala do rúk moslimom – týchto zákonitých dedičov pohanstva.

(Vladimír Sergejevič  Solovjov – Rusko a univerzálna cirkev)