„Nemôžem opustiť ľud svoj!“ – príhovor M. Ambróza nad miestom narodenia sa pre nebo J. Nemca

Milé sestry, milí bratia, alebo pokrokovo vážení páni, vážené dámy!

Áno, aj takto sa mení pohľad na ľudí a vzďaľuje sa človek od človeka. Môžeme si povedať, že je to len pozdrav a zdvorilé oslovenie, ale v skutočnosti nám fráza dámy a páni nahradzuje slová sestry a bratia, ktoré majú hlbší význam.
Keď niekoho oslovíme sestra a brat v našej pokrvnej rodine, ide o veľmi blízke osoby. V našej veľkej katolíckej rodine tým vyjadrujeme puto, ktoré spája nás všetkých s Pánom Ježišom Kristom. Tomuto putu rodiny veľmi dobre rozumel aj Ján Nemec, keď ho prosili, aby odišiel pred partizánmi. On vtedy uplatnil toto svoje puto Kristovej rodiny a povedal pamätnú vetu: „Nemôžem opustiť ľud svoj“.

V tejto našej dobe preto jeho posolstvo má hlboký odkaz nielen pre nás obyčajných ľudí, ale aj pre kňazov a predstavených. Ján Nemec bol ako kňaz postavený pred úlohu starať sa o zverený ľud. Ako sa hovorí, v núdzi poznáš priateľa, tak týmto spôsobom sa ukázal aj Ján Nemec.

Mohol odísť, utiecť, skryť sa, čo by mu nik v pohnutých povstaleckých časoch nevyčítal, ale on však ostal. Ostal, lebo veril Bohu, že on je Kráľ a on rozhodne podľa svojej vôle. Držal sa jedine svojej úlohy starať sa o zverený ľud aj napriek nepríjemnostiam, ktoré boli s tým spojené. V dnešnej pohnutej dobe si ťažko môžeme predstaviť, že by sme my, alebo niekto v našom okolí riskovali život pre druhého, nejakého pána či dámu.

Máme deformovaný pohľad na svet, hodnoty, a preto nedokážeme premýšľať tým Kristovým, bratia a sestry. Puto Kristovej rodiny sa vytráca z našich vlastných rodín, farností, dedín a z celého slovenského národa.

Stretnutie, na ktorom si pripomíname výnimočnú osobu Jána Nemca má za cieľ hovoriť o tom, že viera v Boha nám pomáha byť lepším a láskavejším k sestrám a bratom, lebo kto nemiluje človeka, ktorého vidí, ako môže milovať Boha, ktorého nevidí! Ján Nemec toto svojím životom dokazoval a svojom mučeníckom smrťou sa aj on pripojil ku Kristovmu krížu.

Doba, v ktorej žijeme, sa čoraz viac vzďaľuje od Boha, do popredia sa dostáva človek, jeho indivíduum, ktoré sa cíti byť v roli Boha posilnené vedecko-technickým pokrokom. Jeho limity však začínajú narodením sa a končia smrťou. Honbou za hmotným blahobytom a hedonizmom človek po čase stráca zmysel života. Peniaze a žiadostivosť nikdy nenasýtia dušu a chvíľková eufória prináša drahú daň v podobe závislostí a chorôb, ktoré človeka úplne vyčerpajú.

Pre konanie dobra a lásky netreba veľa. Ján Nemec to svojím životom dokazuje a dáva nám aj návod, čo robiť, aby sme aj my našli jeho motiváciu a to oddanosť Kristovi Kráľovi. Kristovi Kráľovi, ale neboli oddaní partizáni a chybne sa domnievali, že majú v rukách moc. Mysleli si azda, že keď zabijú bezbranného kňaza zvýšia si svoje postavenie v partii. Možno len nenávisť ich viedla k tomu, aby mučili kňaza, alebo to bol ich cieľ, aby zabezpečili boľševické lepšie zajtrajšky. Príčin mohlo byť viac, alebo aj kombinácia týchto motívov. Isté však je, že partizánov viedol ten padlý anjel, ktorý povedal: „Nebudem slúžiť“, diabol! On je ten, ktorý nás pokúša a chce siahnuť na našu dušu. Ako sa píše v Katechizme: „boj s diablom bude trvať do konca sveta a jedine s prilnutím k Ježišovi Kristovi môžem zvíťaziť“.

Pôst, modlitba, spoveď, prijímanie a konanie dobra je naším bojovým nástrojom. Ján Nemec síce umrel rukou nehanebných vrahov, ale tým, že sme tu, že si ctíme jeho osobu a jeho dielo získavame ďalšie nástroje na boj s diablom.

Preto sa modlíme k Jánovi Nemcovi aby orodoval u Boha za nás.

Maroš Ambróz