Vyhlásenie dogmy o Nepoškvrnenom Počatí Panny Márie

Z Božieho riadenia len v 19. storočí nastal čas, aby sa pápež, ako hlava Cirkvi a najvyšší učiteľ kresťansko-katolíckeho náboženstva Kristovho, jasne a zreteľne vyslovil a za článok viery – dogmu – vyhlásil, že Panna Mária je nepoškvrnene počatá. Zhromaždení biskupi z celého sveta prejavili vernosť a oddanosť voči sv. Stolici a osvedčili sa, že celý kresťanský svet verí pravdu o čistom pôvode Matky Pána a najvrúcnejšou žiadosťou biskupov, kňazov a veriacich je, aby táto pravda bola vyhlásená aj za článok viery.

Pápež Pius IX. vo veľchráme sv. Petra, 8. decembra 1854, za prítomnosti biskupov, kňazov a veriacich z celého sveta, po slávnostnom vzývaní Ducha Svätého, medzi slávnostnými obradmi, ako veľkňaz zo stolice sv. Petra sám vyhlásil nepoškvrnené počatie Panny Márie za článok viery v bule Nevysloviteľný Boh, v ktorej medzi iným hovorí:

„Presvedčili sme sa, že prišiel príhodný čas, aby sme rozhodli učenie o nepoškvrnenom počatí Rodičky Božej, Panny Márie, ktoré prekrásne je vysvetlené božskými výrokmi, úctyhodným podaním čiže tradíciou, ustavičným zmyslom Cirkvi, jednomyseľnosťou biskupov s veriacim ľudom a znamenitými činmi i ustanoveniami našich predchodcov. Keď sme toto všetko dôkladnejšie rozvážili, prednášajúc ustavičné a horlivé modlitby k Bohu, ani najmenej sme nezapochybovali našim úsudkom potvrdiť a určiť nepoškvrnené počatie Panny Márie, a tak vyhovieť najpobožnejším žiadostiam katolíckeho sveta a našej pobožnosti k tejže najsvätejšej Panne, chcejúc v nej samej vždy a viac velebiť jednorodeného jej Syna, nášho Pána, Ježiša Krista, lebo všetka česť a chvála, ktorá sa preukazuje Márii, prechádza na Syna.

Preto sme nikdy nepremeškali v poníženosti a pôste obetovať naše i verejné cirkevné modlitby Bohu Otcu skrze jeho Syna, aby ráčil milosťou Ducha Svätého spravovať a posilňovať našu myseľ. A keď sme už všetky nebeské zástupy na pomoc zvolali a Ducha Utešiteľa vrúcnym vzdychaním vzývali, z vnuknutia tohto Ducha Svätého, ku cti najsvätejšej a nerozdielnej Trojice, na česť a ozdobu Panny Bohorodičky, pre povýšenie katolíckej viery, pre rozmnoženie kresťansko-katolíckeho náboženstva, mocou Pána nášho, Ježiša Krista, blahoslavených apoštolov Petra a Pavla a našou mocou ohlasujeme, vyslovujeme a ustanovujeme, že od Boha je zjavené učenie, podľa ktorého blahoslavená Panna Mária v prvom okamihu svojho počatia bola zvláštnou milosťou a výsadou všemohúceho Boha, pre zásluhy Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, nedotknute uchránená od všetkej poškvrny dedičnej viny; tak sa má od všetkých veriacich pevne a stále veriť. Preto, keby sa niektorí opovážili v srdci inak cítiť, ako je to od nás rozsúdené, čo nech Boh odvráti, nech tí iste vedia, že tým sami na seba súd vyniesli, vieru utratili a od jednoty Cirkvi odpadli. Okrem toho, keby sa opovážili slovom, alebo písmom, alebo akýmkoľvek iným zovnútorným spôsobom vyjaviť to, čo v srdci cítia, skrze tento svoj skutok hneď upadajú pod pokuty právom ustanovené.“

Odôvodnenie

Tým, že námestník Ježiša Krista, pápež, len v 19. storočí vyhlásil vieroučné rozhodnutie – dogmu o nepoškvrnenom počatí Panny Márie -, Cirkev neprijala do svojej vierouky nijaké nové alebo cudzie učenie. Tým činom pápež, ako najvyšší učiteľ, po zrelom uvážení ustálil pravdu, všetkými kresťanmi verenú, bližšie určil jasný zmysel tejto pravdy, vysvetlil a označil, že táto pravda nachádza sa v Božom zjavení. V tomto sa Cirkev mýliť nemohla, lebo je stále osvecovaná nebeským svetlom, spravovaná je Duchom Svätým. Ježiš Kristus, jej zakladateľ, je stále s ňou, a preto sa ani nemôže dopustiť takej chyby, že by klam vyhlásila za pravdu.

Článok viery

Kresťanské učenie nebolo hneď od začiatku vo všetkých podrobnostiach a odtienkoch celkom presne určené. Toto ponechal Pán Ježiš na svoju Cirkev, na pápeža. Keď pápež niektoré kresťanské učenie presne určí, aby bol vylúčený každý omyl a pochybnosť, stáva sa to článkom viery. Z toho však nevyplýva, že predtým to nebolo pravdou. Naopak, preto, že to bolo pravdou, pápež ako neomylný vo veciach viery a mravov, presne pravdu určil, aby nikto slobodným rozmýšľaním nepoblúdil vo viere v tej alebo onej kresťanskej pravde. Kto by sa však opovážil iné myslieť alebo tvrdiť ešte i po presnom ustálení – definovaní pápežovom -, je vyhlásený za kacíra a je vylúčený z Cirkvi, lebo rozumkovaním iné chce veriť a tvrdiť, ako Cirkev hlása. Tak sa má vec i s nepoškvrneným počatím Panny Márie, v ktoré katolícka Cirkev vždy verila a pápež len v 19. storočí presne určil, aby nikto v tomto učení nezblúdil.

Vysvetlenie

Od tých čias, čo pápež vyhlásil nepoškvrnené počatie za článok viery, máme v tejto veci neomylnú istotu, nemôžeme proti tejto pravde rozumkovať, svojvoľne rozmýšľať, ale sme povinní so sklonenou hlavou povedať: Verím, čo nám Cirkev veriť predkladá. O veciach večnosti nemôžeme všetko vedieť, ale musíme všetko veriť. To sa vzťahuje tak na veriacich, ako i na kňazov a biskupa, ba i na pápeža. Ale v katolíckej náuke články viery bývajú postupom času vždy z viacerých strán osvetlené a hĺbka ich obsahu, vznešenosti a ich primeranosť vždy viacej objasnená. Obsahom článku viery o nepoškvrnenom počatí Panny Márie je, že Panna Mária v Adamovi nezhrešila, že táto svätá Panna nikdy, ani len na chvíľku nebola v moci diabla, že jej spanilá duša pre zásluhy Ježiša Krista zachránená bola od dedičného hriechu, že jej duša bola od Boha milosťou posvätená a darmi a prednosťami obdarovaná v tom okamihu, keď sa spojila v lone matkinom s posvätným svojim telom a ho oživila, ako sa to aj svedčalo na zvolenú Pannu, ktorá sa mala stať Rodičkou Božou. Bez pravdy o nepoškvrnenom počatí Panny Márie nemohli by sme spokojne veriť, že Kristus bol Synom Božím – Bohočlovekom. Len tak si vieme vysvetliť toľkú túžbu kresťanov v minulosti, aby bola táto pravda vyhlásená za článok viery, ako aj tú neopísateľnú radosť, a oslavovanie, ktoré sa dialo hneď po vyhlásení tohto článku viery v Ríme a po celom svete. Jednotná viera v túto katolícko-kresťanskú pravdu, ako ju vtedy prejavili a až podnes prejavujú všetci biskupi, kňazi a veriaci, je základnou vlastnosťou jednoty katolíckej Cirkvi.

Sviatok Nepoškvrneného Počatia Panny Márie

Tento sviatok je taký starý, že sa nedá ani len určiť jeho pôvod, kedy a kde ho začali sláviť. Zaiste pochádza z východnej gréckej Cirkvi, kde ho slávili už v 5. storočí. V latinskej Cirkvi ho začal údajne uvádzať v 11. storočí Ildefons Toledský, podľa iných sv. Anzelm (1033-1109), biskup canterburský. Kde-tu však tento sviatok nechceli zaviesť. V 15. storočí bol zavedený v Ríme, na čo ho Pp. Sixtus IV. v roku 1476 nariadil pre celú Cirkev. V našich krajoch bol už v roku 1629 riadnym zasväteným sviatkom.

Kresťan! Pri slávení tohto dňa vzdávajme vrúcne vďaky nebeskému Otcovi, že vykúpenie pokolenia ľudského sa tak skvele uplatnilo a predstavilo nepoškvrneným počatím Panny Márie. Pannu Máriu ako vzor čistoty a svätosti nasledujme i my a vzývajme ju, aby i nám Boh udelil svojej milosti na jej orodovanie. Tento deň je zvlášť sviatkom mariánskych kongregácií. V tento deň sa môže v liturgii používať na niektorých miestach nebobelasá farba.

(Andrej Radlinský: Nábožné výlevy, Trnava, 1945)