Analýza 17. novembra 1989

Situácia

Základnou mystifikáciou je tvrdenie, že 17. novembra 1989 prišlo v Česko-Slovensku k spontánnej revolúcii obyvateľstva proti vláde Komunistickej strany. Tento politický prevrat bol však pripravovaný približne od júna 1988, pričom situácie k nemu boli vypracovávané už od previerok v KSČS v rokoch 1969 až 1970 a najmä od založenia Charty 77. Takýto záver vyplýva z nasledujúcich faktov:

1. K prevratom prišlo vo všetkých komunistických štátoch Európy synchronizovane v priebehu 7-mich mesiacov. Z hľadiska sociologického a psychologického je vylúčené, aby tieto prevraty boli uskutočnené spontánne neorganizovaným obyvateľstvom proti temer neobmedzenej moci komunistických vlád týchto krajín, zabezpečovaných vojensky a bezpečnostne druhou najväčšou veľmocou na svete – Sovietskym zväzom.

2. Výsledkom všetkých týchto prevratov je ponechanie moci v rukách komunistických strán – viac či menej skrytým spôsobom (premenovanie strán, taktické úpravy programov a p.).

3. Disidentské hnutia vo všetkých týchto štátoch, kde ich členovia prevzali úlohu dekorácie v podiele na moci, boli založené a riadené komunistami, ktorí v minulosti odišli z radov svojich strán, boli formálne prenasledovaní alebo krátko väznení, čo bolo vlastne takticky zamerané na ich osobnú popularizáciu, vykonávanú prevažne západnými rozhlasovými stanicami a tlačou.

4. Politickým ťažiskom účelu týchto prevratov je realizácia novej koncepcie usporiadania mocenských pomerov v Európe, ktorých začiatkom je zjednotenie Európy a východiskovým bodom zjednocovanie Nemecka. Politické prevraty v komunistických štátoch Európy boli smerované na podporu zjednotenia Nemecka a boli s týmto zjednotením synchronizované.

5. Forma a priebeh politických prevratov v Európe boli pravdepodobne predmetom dohody Reagan-Gorbačov, uskutočnenej v júni 1987 pri Reaganovej návšteve v Moskve. Od toho času sa výrazne prejavovali organizácie príprav na prevraty vo všetkých európskych komunistických štátoch (formovanie disidentských skupín v Bulharsku, Rumunsku, v Maďarsku, propagandistická príprava zo Západu, zintenzívnenie protestných akcií proti vládam atď.).

6. Zreteľnou súčasťou dohôd bolo ustanovenie o využití komunistických oligarchií pre udržanie poriadku a zachovania vplyvu medzinárodného komunistického hnutia v mocenských štruktúrach po pravratoch. Za týmto účelom vznikla kooperácia medzi KGB a CIA, ktorých spoločné komisie prevraty riadili a schvaľovali personálne zostavy nových vlád.

7. Vyhlásenie všetkých poprevratových vlád o národnom porozumení nebolo aktom humanity, ale politickým prevratom vyvolanou potrebou rehabilitácie komunistov pre ich účasť na moci. Bolo diktované dohodami ZSSR-USA (KGB-CIA). Pre tento účel bola už 12 rokov predtým politicky iniciovaná koncepcia ľudských práv a presadený jej význam, o ktorý sa potom dohody veľmocí spoľahlivo opierali. Účasť disidentov v tzv. hnutí za ľudské práva potom ospravedlňovala ich zmierlivosť voči komunistom a kooperáciu na moci, ktorá je v skutočnosti neporovnateľne väčšia, než je viditeľne zrejmé.

8. Politický prevrat v Česko-Slovensku ani politika vlády Václava Havla nie sú v žiadnom prípade autonómnou záležitosťou Česko-Slovenska, ale súčasťou kontinentálnej politiky Sovietskeho zväzu a Spojených štátov pre Európu. Každý iný predpoklad pre analýzu a výklad tejto politiky bol neúspešný.

Charta 77

Z prvých 217 signatárov Charty 77 k 1. januáru 1977 bolo 156 bývalých komunistov, medzi ktorými sa nachádzajú aj mená osôb, výrazne skompromitovaných priamou alebo nepriamou účasťou na terore komunistov v päťdesiatych rokoch, ako napríklad: František Krígel, Ladislav Lis, Ľudmila Jankovcová, Gertruda Sekaninová-Čakrtová, Jiŕí Hájek, Oldřich Hromádka, Karel Šiktanc, Ludvík Vaculík, Pavel Kohout, Jarmila Taussigová, Jaroslav Šabata, Luděk Fachman a ďalší.

Zo spravodajskej analytiky previerok v KSČS v rokoch 1969-1970 vyplýva, že približne 800 funkcionárov KSČS bolo formou vylúčenia zo strany predisponovaných do tzv. zálohy, teda pre použitie v takých situáciách, aká vznikla napr. založením Charty 77 alebo 17. novembra 1989 a pre ďalšie situácie, ktoré boli projektované ako varianty.

Z tej istej spravodajskej analytiky vyplýva, že približne 1120 komunistov emigrovalo do zahraničia s poslaním pôsobiť v politickej opozícii a so spravodajským poslaním. Do tejto doby, doteraz bolo aktivizovaných iba asi 260 týchto osôb, ostatní ostávajú stále v zálohe. Časť z nich možno identifikovať podľa privilégií, ktorých sa im dostalo od vlád hostiteľských krajín ihneď po ich príchode do emigrácie: politický azyl dostávali ihneď a bez prieťahov, hneď potom si cez česko-slovenské konzuláty vybavili vysťahovalecké pasy a mnohí z nich bez komplikácií navštevovali Česko-Slovensko, dostali zamestnanie v exponovaných inštitúciách hostiteľských štátov, ich deti študovali na prominentných univerzitách a pod. Všetci významní komunisti dostávali ihneď profesúry na univerzitách (Goldstucker, Sviták, Pelikán) a významné politické funkcie. Pre spoluprácu na tejto opozičnej variante boli získané aj niektoré staršie inštitúcie – Rada slobodného Česko-Slovenska v USA, Česká akadémia pre vedy a umenia v USA, niektoré krajanské spolky a organizácie – a tiež niektoré osoby z pofebruárovej emigrácie, ako napr. Tigríd, najmä z okolia vysielaní Hlas Ameriky, Slobodná Európa a BBC.

Títo ľudia organizovali v zahraničí malé nátlakové skupiny (lobby), ktoré si postupne vytvárali kontakty na medzinárodné organizácie a vlády štátov, vytvárali situácie pre reagenciu oficiálnej politiky, zakladali vydavateľstvá a nakladateľstvá, nadácie, organizovali zber finančných prostriedkov atď. Patronáciu nad týmito skupinami mali vlády, diplomatické zbory a medzinárodné organizácie západných spojencov USA. Celá činnosť bola súčasne pod kontrolou (čiastočnou) KGB. V Česko-Slovensku KGB vybrala ľudí z vedenia ÚV KSČS, ktorí boli o cieľových zámeroch a niektorých akciách informovaní – od r. 1987 to bolo 13. oddelenie ÚV KSČS. Od roku 1987 bol koordináciou činností týchto skupín v zahraničí a Chartou 77 poverený Rudolf Hegenbart.

Finančné prostriedky pre činnosť Charty 77 a najmä pre súkromnú potrebu členov, predovšetkým vodcov Charty, zhromažďoval v Nadácii Charty 77 v Stockholme zať akademika Amošta Kolmanna – František Janouch. Tieto prostriedky pochádzali predovšetkým od židovských mecenášov z medzinárodného PEN-klubu, Rotary-klubu, Jewish Agency, Guggenheimovej nadácie v USA, B’nai B’rith, Masarykovej nadácie pri Masarykovom múzeu v Izraeli, židovských odborových zväzov najmä v USA a vo Švédsku atď. Nadácia Charty 77 založila 6 vlastných literárnych nadácií (Cena J. Seiferta, J. Lederera, F. Kriegla a ďal.), ich prostredníctvom udeľovala ceny za literatúru vybraným členom Charty za účelom ich popularizácie a propagácie. Z tých istých zdrojov boli vyplácané aj tzv. štipendiá. Nadácia Charty mala prostredníctvom slobodomurárskych lóží v Európe a v USA vplyv i na niektoré tradičné literárne nadácie, ktorých prostredníctvom dosahovala udeľovanie medzinárodných cien tým signatárom Charty 77, ktorí boli predestinovaní pre budúcnosť na politické funkcie (Havel, Dienstbier, Battěk, Němcova, Palouš, Uhl, Šabata a ďalší).

V období rokov 1980-1989 bolo prostredníctvomNadácie Charty vyplatených cca 376.000,- US dolárov na činnosť Charty 77 v Česko-Slovensku a cca 1.341.000,- US dolárov pre osobnú potrebu vedúcich činiteľov Charty. V týchto čiastkach nie sú zahrnuté peniaze vyplatené za literárne a iné ceny. Na osobné kontá v zahraničí boli vedúcim osobnostiam Charty poukázané čiastky v úhrnnej hodnote cca 6.000.000,- US dolárov. Tieto osobné kontá sú spravované advokátskymi kanceláriami v zahraničí, ktoré zastupujú jednotlivých funkcionárov Charty 77.

V januári 1990 dostal od FMV Janouch ako jeden z prvých registráciu a od februára 1990 sú finančné prostriedky distribuované pre Česko-Slovensko prostredníctvom tejto kancelárie. Prostredníctvom nej sú zároveň financované a odmeňované niektoré činnosti OF a jeho funkcionári.

Charta 77 bola od svojho založenia v roku 1977 koncipovaná ako slobodomurárska lóža. Funkcia hovorcu je prevzatá zo sionistickej organizácie. Aby nemohla byť ako ilegálna organizácia stíhaná podľa zákona, odosielala všetky svoje prehlásenia a stanoviská štátnym úradom. Vo svojom vyhlásení z 1. januára 1977 konštatuje, že nechce škodiť komunistickému režimu, ale chce s ním viesť konštruktívny dialóg, čo korešponduje s komunistickým zameraním funkcionárov Charty a s dohodami, ktoré boli o jej vzniku a pôsobnosti uzatvorené. Reakcie, podnikané proti Charte 77 zo strany ÚV KSČS, mali za účel upozorňovať na Chartu a popularizovať ju v protikomunisticky zmýšľajúcej časti občianskej verejností. Hlavnú časť jej popularizácie prevzali vysielače Slobodná Európa, Hlas Ameriky a BBC London.

Približne od roku 1974 bola v Česko-Slovensku konštituovaná nová báza KGB, ktorá dnes zahŕňa asi 7 až 8 tisíc občanov ČSFR. Títo nie sú v žiadnych evidenciách ŠtB, KSČS, MZV, MV a iných. Jediným viditeľným výrazom tejto bázy je skupina prominentných reprezentantov Charty 77, ktorí dnes prevažne vykonávajú najvyššie štátne funkcie.

Po celý čas svojej existencie pôsobila Charta 77 so súhlasom a pod kontrolou štB a KGB. Napriek tomu, že materiály vydávané nepretržite vedúcim VONS Petrom Uhlom (tzv. Informácie o Charte 77) boli evidentne v zmysle zákona protištátne (minimálne podľa § 112 Trestného zákona – poškodzovanie záujmov republiky v cudzine), nebolo proti vydavateľom nikdy zakročené, ako to v každom inom prípade bez výnimky zodpovedalo praxi Štátnej bezpečnosti. Je mimo akúkoľvek pochybnosť, že keby činnosť Charty 77 nebola žiaduca, bola by takáto skupina ľudí zlikvidovaná v priebehu 24 hodín a nikto vo verejnosti by sa o jej činnosti ani nedozvedel, tak ako to bolo celkom bežné vo všetkých ostatných prípadoch ľudí a skupín zlikvidovaných za činnosť proti štátu alebo len pre svoje osobné postoje voči režimu. Charta však bez akéhokoľvek obmedzenia vydávala vyhlásenia, knihy, poskytovala interview Slobodnej Európe, Hlasu Ameriky, BBC; v posledných mesiacoch pred prevratom jej členovia dokonca cestovali do zahraničia (Jiří Hájek, Dana Němcová a i.), kde viedli politické rokovania, rozhovory atď.

Vnútri Charty, VONS a ich ostatných odnoží pôsobila rozsiahla agentúra ŠtB. Na báze II. a IX. správy FMV to však bola činnosť viac-menej kontrolná (v rámci objektovej kontrarozviedky), nie riadiaca. Riadenie Charty 77 sa dialo veľmi komplikovaným spôsobom, ktorý dovoľoval jeho kontrolu zo strany USA. Hlavné riadiace funkcie pre Chartu 77 vykonávali osoby z bázy KGB. Hlavnou kontaktnou osobou bol vedúci 13. oddelenia ÚV KSČS R. Hegenbart, ktorý súčasne riadil protiopatrenia FMV. Hegenbart bol priamo zaangažovaný na príprave prevratu od augusta 1988, na jeho realizácii 17. novembra 1989 a dodnes ako kontakt pôsobí prostredníctvom pík. ŠtB Vostárka (bývalý náčelník kancelárie federálneho ministra vnútra Vejnara} a prostredníctvom pplk. Krásu na riadenie činnosti Koordinačného centra Občianskeho fóra. Ide o pôsobenie najmä v oblasti personálnej politiky (schvaľovanie osôb pre vládne funkcie, poslancov FZ, zahraničnú službu, iné politické strany atď.). Smer kontaktu je nasledovný: Ladislav Lis, Oldŕich Hromádka, Zdeněk Jičínský, Jaroslav Šabata, Petr Kučera a kancelárie prezidenta republiky, najmä niektorí poradcovia.

Prijímanie členov (signatárov) Charty 77 sa skončilo dňom 17.11.1989, kedy ich počet dosiahol cca 1.900 občanov. Veľká väčšina z nich podpísala Chartu zo vzdoru proti režimu, bez toho, aby mala čo len najmenšie tušenie o charaktere a poslaní tejto tajuplnej organizácie.

Chartu 77 riadilo približne 70 až 85 ľudí, ktorých jadro tvorilo 42 hovorcov. Títo sa za čas jej jestvovania v úrade hovorcov vystriedali. Táto skupina osôb bola vytvorená niekoľkými rodinami, ktoré boli (a sú) medzi sebou pútané rodinnými, príbuzenskými a podobnými zväzkami (záujmové a finančné zväzky z toho nevynímajúc). Sú to predovšetkým tieto rodiny: Havlovci, Dienstbierovci, Šabatovci, Němcovi, Paloušovci, Hromádkovci, Rumlovci, Marvanovcí, Šternovci a niekoľko ďlaľších. Všetky tieto rozvetvené rodiny sú komunisti alebo ich potomtovia, slobodornurári a ich potomkovia a vplyvní Židia. V súčasne približne 180 členov týchto rodín, ich príbuzných a priateľov zaujalo pozície v najvyšších štátnych, diplomatických a hospodárskych funkciách v štáte.

Táto skupiny občanov Česko-Slovenska bola pre svoje dnešné poslanie schválená poverenými orgánmi Sovietskeho zväzu a Spojených štátov amerických (prostredníctvom ŠtB-KGB-CIA-MOSAD). Súhlas vyslovili aj niektoré medzinárodné organizácie.

Charta 77 nedosiahla v priebehu svojho 13-ročného pôsobenia žiadny politický vplyv, pretože to nebolo žiadúce. Príprava politických prevratov v Európe vrátane Česko-Slovenska bola zverená profesionálnym organizáciám, ktoré pre tento účel mali k dispozícii všetky potrebné prostriedky. Poslaním Charty 77 bolo sústredenie vhodných osôb, ktoré by po fingovaných prevratoch prevzatím moci zabezpečili kontinuitu s líniou svetového komunistického hnutia, ktorého súčasťou sú aj komunistické strany všetkých typov a všetkých možných taktických modifikácií politických programov. Ich hlavným poslaním je zakrytie tejto dlhodobej orientácie a v dôsledku toho pôsobia pri likvidácii jednej fázy boľševizmu a síce stalinizmu, to je fáza, obdobie, kedy sa svetový bolševizmus v Rusku vymkol medzinárodnej kontrole.

Občasné odsudzovanie a väznenie členov Charty a ňou založených odnoží malo výchovný – disciplinárny význam. Väznení členovia Charty sa týmto spôsobom učili podriadiť sa disciplíne, ak to okolnosti vyžadujú. Súčasne väznenie plnilo propagačný účel (aj keď len zadržanie na niekoľko hodín), lebo bolo popudom k obrovskej medzinárodnej propagačnej kampani, vedenej zahraničnými vysielačkami a neskôr i diplomatickým personálom štátov amerických spojencov. Česko-Slovensko sa týmto spôsobom zoznamovalo s ľuďmi, o ktorých by v novembri 1989 inak nebolo nič vedelo, prípadne by preň neboli prijateľní, ak by sa malo s nimi oboznámiť prostredníctvom informácií z ich najbližšieho okolia. Organizovaná reklama a propagácia ich osôb upravila ich obrazy v legendy a urobila z nich hrdinov, mučeníkov, veľkých spisovateľov, mysliteľov, politikov a demokracii oddaných štátnikov. Pre tento účel boli zriadenné najrôznejšie literárne ceny, udeľované čestné doktoráty na západných univerzitách a pod. V podstate je tento postup metódou hollywoodskej tvorby hviezd (stars), ktorá sa uplatňuje od počiatku 20. storočia – ktokoľvek môže byť populárny, kto je intenzívne po nejaký čas propagovaný všemocnou reklamou. Je to otázka účelu a nákladov, rozhodne nie otázkou kvality človeka.

Agentúrnou činnosťou Štátnej bezpečnosti proti Charte 77 sa na FMV zaoberalo celkom asi 43 dôstojníkov ŠtB. Rozsah tejto činnosti nie je vyčerpaný len zoznamom akcií proti Charte a VONS, ale zahŕňa tiež činnosti oddelení ŠtB pre boj proti sionizmu, judaizmu, slobodomurárstvu, štátnemu židovskému múzeu (kontrarozviedna ochrana) a židovstvu. Z týchto útvarov, ktoré podliehali väčšinou priamo KGB (medzinárodná koordinácia), boli registrované zahraničné signály (dispozície) pre činnosť Charty. Súčasne bola registrovaná kooperácia s ostatnými disidentskými skupinami,menovito v Poľsku, NDR, Maďarsku a v ZSSR.

Každý z týchto dôstojníkov riadil agentúru vnútri Charty 77 v počte 5 až 7 TS (tajných spolupracovníkov). Osobné charakteristiky vodcov Charty 77 (vrátane VONS a ostatných tzv. nezávislých iniciatív) sú vez výnimky veľmi nepriaznivé. Psychiatrické analytiky konštatujú y mnohých prípadoch osobnú rozvrátenosť, mravný úpadok, sexuálnu promiskuitu, v niektorých prípadoch aj drogy (viď. Jirous a ďalší).

Keď sa minister vnútra Sacher dostal vo februári a v marci 1990 do styku s niektorými materiálmi, týkajúcimi sa činnosti Charty a osobných charakteristík niektorých jej vodcov, vzniklo akútne nebezpečenstvo odhalenia spojenia medzi Chartou a vedením komunistického štátu. Prezident Havel nechal vládou vymenovať Jana Rumla za námestníka federálneho ministra vnútra. Po šiestich týždňoch jeho pôsobenia na FMV sa stratilo viac ako 15.000 OS (osobných zväzkov). Osobné materiály občanov, ktorí boli z akéhokoľvek dôvodu predmetom záujmu ŠtB. Prezident si súčasne vynútil odovzdanie niektorých osobných materiálov, ktoré boli z FMV odovzdané Charte (Uhl, Urban).

Je nanajvýš pravdepodobné, že najdôležitejšie materiály, týkajúce sa Charty a jej prominentov, boli z FMV odstránené ešte pred 17. novembrom 1989. Napríklad magnetofónové kazety s nahrávkami rokovaní hovorcov Charty, jej vedenia, rokovania s niektorými zahraničnými diplomatmi a p., ktoré vedenie Charty odovzdávalo štátnej bezpečnosti, zmizli. Záznamy o ich existencii v osobných materiáloch dôstojníkov ŠtB boli zrejme prehliadnuté. Tiež boli odstránené osobné materiály vodcov Charty: V. Havla, l. Havla, J. Dienstbiera, Z. Dienstbierovej, P. Uhla, J. šabatu, A. šabatovej, L. Hejdánka, V. Bendu, J. Gruntoráda. M. Patouša. R. Patouša, J. Kantúrka, E. Kantúrkovej, Vi. Chramostovej, M. Kubišovej, Z. Jičínskeho, M. Motejla, Dr. Danisza, Z. Rychetského, P. Pitharta, J. Urbana, P. Kučeru, J. Hájka, M. Hájka, A. Marvanovej, P. Šustrovej, J. Rumla, R. Stránskeho, W. Komárka, M. Zemana, V. Klausa a ďalších.

Ďalej boli odstránené všetky materiály z novembra 1989 z rokovaní tzv. rozhodujúcich politických síl o prevzatí moci v krajine. Rovnako boli odstránené objektové zväzky “Obrody” (Klub reformných komunistov z roku 1968 – politicky najvýznamnejšia zložka Charty 77 a v súčasnosti Občianskeho fóra. Ďalej zmizli objektové zväzky spravodajských agentúr v zahraničí o objektoch politickej opozície v zahraničí: Pelikánove “Listy“, Tigridovo nakladateľstvo .Svedectvo“, Škvoreckeho nakladateľstvo v Toronte, objektové zväzky “Rady slobodného Československa“, nakladateľstva A. J. Liehma a ďalšie. Takisto boli odstránené objektové zväzky schwarzenbergského paláca vo Viedni.

Existuje veľmi veľa ďalších dôkazov o expozitúre Charty a jej spojení s konšpiratívnou komunistickou mocou. Väčšina z nich však nie je vhodná na uverejnenie pre riziká s tým spojené. Rozsah ostatných by zďaleka prekročil rámec tejto správy.

Prevrat 17. 11. 1989

Správa Komisie FZ pre vyšetrovanie udalostí 17. novembra bola vyhlásená za utajenú a nebola zverejnená. Dôsledky vyšetrovania sa premietli do odsúdenia niekoľkých bezvýznamných policajtov na niekoľkomesačné alebo podmienečné tresty. Vyšetrovanie bolo zamerané len na násilnosti na Národnej triede, bolo zmanipulované a zámerne sa vyhýbalo vyšetreniu politického pozadia prevratu. Podobný osud postihol Nezávislú vyšetrovaciu skupinu študentov, ktorá vznikla ako reakcia na evidentné manipulovanie vyšetrovacej komisie Federálneho zhromaždenia.

V dôsledku takéhoto stavu vecí sa rýchlo a všeobecne rozšírili pochybnosti o slaboduchej legende zamatovej revolúcie, ako ju doposiaľ hlása prezident a vláda Charty 77. Rovnako prezident nedodržal svoj sľub, ktorý dal národu verejne, že budú zverejnené všetky záznamy o rokovaniach s Adamcovou vládou a následné rokovania tzv. rozhodujúcich politických síl. Dodnes nie je jasné, na koho sa tento názov vzťahuje.

S odstupom 9-tich mesiacov (písané v auguste 1990 – pozn. prekl.) sa však stalo zrejmým, že masakra na Národnej triede bola vopred pripravená a že bola koncipovaná ako signál pre začatie prevratu. Po ňom bola iniciatíva okamžite odovzdaná Charte 77 – to dokazuje, že v prípravných fázach existovala spolupráca (okrem mnohých ďalších dôkazov). Charta prevzala iniciatívu rozšírením oznámenia slečny Drážskej o smrti študenta, ktoré sa ukázalo dezinformáciou. Tento kritický bod spojenia Charty 77 a zasvätenej časti ÚV KSČS nebol doposiaľ objasnený a tvorí jedno z ústredných politických tajomstiev.

Keď boli tieto pochybnosti občanov spoľahlivo zaregistrované, natočila BBC reláciu o udalostiach 17. novembra 1989, v ktorej je legenda skorigovaná a vyúsťuje do tvrdenia, že to bol nepodarený vnútrostranícky prevrat, ktorý mal za cieľ len odstrániť Jakešovo vedenie, ale ktorý sa komunistom vymkol z rúk. Na základe tejto predikcie vystúpil jeden z popredných mužov Charty Jifí Ruml s požiadavkou, aby vyšetrovanie 17. novembra bolo obnovené. Nebezpečenstvo, ktoré v sebe takáto požiadavka skrýva, spočíva v tom, že komisia bude opäť zostavená z ľudí Charty 77, ktorí budú dokazovať tvrdenie BBC, ktoré je pokladané za prijateľnú politickú verziu, korigujúcu nezmyselnú bájku o zamatovej revolúcii. Rovnakým cieľom však bude zakrytie akéhokoľvek spojenia Charty s komunistami a kontinuity. Chartistickej vlády s vládou komunistickou. Charte stále vyhovuje, aby bola považovaná za niečo iné, než čím v skutočnosti je. Je nepochybné, že keby bola zverejnená pravda, Havel a jeho vláda Charty 77 by musela padnúť. To je však neprijateľné pre zahraničných sponzorov, ktorí Chartu vypracovávali 13 rokov a nemajú za ňu prijateľnú náhradu, s ktorou by mohli súhlasiť aj Rusi. Vláda Havlovej Charty musí byť teda udržaná aj pre budúcnosť.

Z vykonanej analýzy možno vybrať skutočnosti, ktoré chronologicky zoradené poskytujú nasledujúci sled udalostí: Poradca prezidenta USA John Vvhitehead na jeseň 1988 za svojej 12-dňovej cesty po krajinách Východnej Európy konštatoval, že politická situácia je priaznivá pre započatie príprav k prevratom. Pre Česko-Slovensko (Chartu 77) to znamenalo pokyn k vystúpeniu z ilegality a jej členovia postupne založili celý rad skupín, nazývaných nezávislými iniciatívami: SPUSA (Spoločnosť priateľov USA), HOS (Hnutie za občiansku slobodu), Dl (Demokratická iniciatíva), Obroda (Zväz bývalých komunistov r. 1968) atď. Všetky tieto skupiny pracovali pod vedením Charty 77. Toto malo za cieľ vyvolať dojem kvantitatívneho rozšírenia opozície proti vláde. Aj keď to bol dojem iba optický, bol potrebný pre zahraničnú propagandu.

Politicky nosnou bola len Obroda. V Ústrednom výbore KSČS bola vytvorená skupina Urbánek – Mohorita, ktorú Hegenbart poveril rokovaním s Obrodou. Účelom bola spolupráca na skompromitovaní Jakeša a jeho odchod z vlády. Prostredníctvom Hegenbarta túto činnosť riadila KGB. V súvislosti s tým bol nakrútený film z Jakešovho kompromitujúceho vystúpenia v Západočskom kraji, KGB rozmnožila videokazety a v zahraničí sa predávali po 20,- DM za kus. Súčasne Hegenbart postupne odizolovával Jakeša, nezasveteného do udalostí, aby bol v prípade začiatku operácií eliminovaný nežiaduci zásah. Hegenbart bol tiež rozhodujúcim mužom, ktorý v júli a auguste 1989 riadil stanovisko ÚV KSČ a vlády k exodu východných Nemcov cez západonemecké veľvyslanectvo. V rámci spolupráce Hegenbart-Obroda vycestoval tiež Jiŕí Hájek tesne pred prevratom do Rakúska prerokovať niektoré podrobnosti, súvisiace s dátumom a technikou prevratu.

Deň 17. november bol zvolený ako najvhodnejší vzhľadom k tomu, že je medzinárodným sviatkom študentstva a zaručuje teda medzinárodnú odozvu. Zároveň to bol posledný termín s ašpiráciou na medzinárodnú odozvu pred schôdzkou Gorbačov-Bush na Malte, kde mal byť prerokovaný ďalší postup veľmocí pri riadení zjednocovania Nemecka, čo predpokladalo politickú zmenu aj v Česko-Slovensku.

Zo správy zverejnenej Nezávislou vyšetrovacou skupinou študentov je dostatočne známe, ako bolo zmanipulované rokovanie Pražskej vysokoškolskej rady za účasti Vasila Mohoritu k príprave manifestácie. Ku skutočnostiam, ktoré sú už verejne známe o priebehu masakry na Národnej triede, možno pripojiť nasledovné:

– Približne 2 hodiny pred príchodom sprievodu na Národnú triedu bola zastavená premávka električiek v obidvoch smeroch. Dopravný podnik teda musel vydať takýto príkaz už asi 3 hodiny predtým. Súčasne bola Národná trieda vyprataná (ľudoprázdna).

– Pohotovostné oddiely ZNB boli v pohotovosti v Mikulandskej a v Konviktskej uljtí uí.3 ttodiny pred príchodom sprievodu na Národnú triedu.

– Asi hodinu pred príchodom sprievodu boli uzamknuté všetky vchodové dvere domov od Perštýna až po Národné divadlo.

– Zásahová čata URNA (Útvary rýchleho nasadenia), ktorá bola v 3. pohotovostnom slede (jej členovia boli doma, ale museli byť k dispozícii na telefóne), dostala o 10.30 hod. telefonický rozkaz k okamžitému nástupu na útvar, teda 8 hodín pred nasadením a asi 4 hodiny pred začiatkom manifestácie na Vy-šehrade. Po príchode k útvaru im bola nariadená pohotovosť. Keď čata nastúpila v maskovaných uniformách a maskovaných čiapkach, bol im vydaný rozkaz k nasadeniu červených baretov, ktoré sú súčasťou vychádzkovej uniformy. O 11.30 bola čata prevezená autobusom do Bartolomejskej ulice na sústredenie. Od 13.45 prebiehala ich inštruktáž tromi dôstojníkmi ŠtB v civile o ich zákroku pri Národnom divadle. Bolo to teda v čase, keď manifestácia začínala vo vzdialenosti asi 3 km odtiaľ. Zásahovej čate bol na zväčšenom obraze podrobne vysvetlený uzáver pri Národnom divadle, vrátane nasadenia automobilov so zábranami. Čata bola inštruovaná, že dôstojníci ŠtB im budú ukazovať vytipované osoby v sprievode, ktoré sú príslušníci povinní vytiahnuť a zadržať.

– URNA sú cvičené pre bleskovú akciu a nie pre poriadkovú policajnú službu. Pík. Bečváŕ, ktorý vydal rozkaz k ich nasadeniu, musel vedieť, ako táto zložka bude reagovať. Musel tiež vedieť, že jej nasadenie je neadekvátne, pretože podľa zákona a vnútorných predpisov FMV je URNA nasadzovaná len pri bezprostrednom ohrození životov, pri organizovanom a ozbrojenom odpore. Nič takéto sa na Národnej triede nedalo očakávať. Pík. Bečváf bol do funkcie dosadený práve Hegenbartom a je pravdepodobné, že protipredpisový rozkaz k nasadeniu URNA nevydal z vlastného rozhodnutia. Tu niekde môžu spočívať príčiny, prečo sa zastrelil (Ak sa pravdaže zastrelil sám – pozn. prekl.).

– V odpoludňajších hodinách 17.11.1989 opustilo Prahu celé vedenie Charty 77 vrátane rodín. V Prahe ostali len Uhl, Benda a Nemcova. Očividne jestvovalo isté nebezpečenstvo ich pozatýkania v prípade, že by sa Hegenbartovi nepodarilo ihneď paralyzovať akcie a rozhodnutia väčšiny vedúcich činiteľov ÚV KSČS a FMV, ktorí neboli do charakteru operácií zasvätení. Chartisti sa však všetci vrátili už v sobotu odpoludnia naspäť do Prahy. V tom čase a v priebehu nedele sa Hegenbartovi podarilo definitívne odstrániť nebezpečenstvo zákroku Ľudových milícií, ktoré Jakeš zmobilizoval.

Cieľom operácie nebolo iba odstránenie Jakeša, ale ústup komunistov do vopred pripravených pozícií, ktorých dislokácia a krytie bolo predmetom dohovorov s Obrodou od januára 1989. Od toho istého času (po zatknutí V. Havla) boli Hegenbartomzmobilizovaní herci, speváci atď. k podpisovým akciám za jeho prepustenie. Všetci iniciátori boli komunisti.

Zo zoznamu študentov, ktorí pripravili manifestáciu a neskôr sa chopili organizovania študentstva, vyplýva, že ide výlučne o deti prominentných rodičov. 86%týchto študentov malo rodičov vo vysokých funkciách v KSČS, FMV, diplomatických službách, v kategórii generálnych riaditeľov a vysokoškolských profesorov ap. Rovnako existujú dôkazy o tom, že už od júna 1989 boli vypracovávané heslá ako: “Nie sme ako oni”, “Nechceme násilie”, atď. Formy ich uplatňovania pri demonštráciách boli vypracované tak, aby nedošlo k fyzickému napádaniu komunistov – to bola jedna z podmienok dohody o odovzdaní moci a záruky za ňu prevzali sami komunisti prostredníctvom študentov a Občianskeho fóra.

Občianske fórum

Koncepcia Občianskeho fóra bola dohodnutá asi pol roka pred prevratom a schválená Hegenbartorn. Na jeho vyhlásenie Havlom v Realistickom divadle zvážali poverení dôstojníci Štátnej bezpečnosti svojimi súkromnými autami všetkých hlavných predstaviteľov Charty 77. Uvoľnenie divadiel fingovaním protestných štrajkov organizovala ŠtB prostredníctvom svojich agentov medzi hercami a v ZO KSČS v divadlách.

Vedením OF boli poverení výhradne kmeňoví členovia Charty 77. Kvalifikovaný spravodajský odhad predpokladá, že pre nasadenie v OF bolo uvoľnených približne 1100 ľudí z novej bázy KGB. Agentúra ŠtB bola nasadená celá (z Charty 77), aj keď následne došlo k celému radu prezradení, z ktorých však niektoré boli účelové (Danisz a i.).

Občianske fórum si zachovalo horizontálnu organizáciu Charty, pretože tá najlepšie vyhovovala možnostiam prienikov (politických, spravodajských, finančných, kontrolných) a potrebám infiltrácie všetkých ostatných politických strán, klubov, organizácií a spolkov, vznikajúcich vo väzbe na OF, teda v podstate na početne multiplikovanú Chartu 77.

Najsilnejšiu pozíciu v OF si udržiava Obroda, ktorá je stále jeho rozhodujúcou zložkou. Zabezpečuje kooperáciu s KSČS a koordináciu v oblasti personálnej politiky vo vláde, diplomatickom zbore, Federálnom zhromaždení, oboch národných radách, republikových vládach a vo sfére komunálnej (O. Černík). Všetky rozhodujúce miesta v oblasti verejnej moci, v rozhlase, televízii, tlači, priemyslových podnikoch, školstve, zdravotníctve, na súdoch, prokuratúrach a ďalšie, sú obsadzované komunistami (takzvanými bývalými).

Preto je východiskovým bodom histórie a politiky rok 1968. Je predstavovaný ako prvotný počiatok dnešnej demokratickej politiky a jeho aktéri sú tak predurčovaní k prevzatiu všetkej moci. Tento politický akt, podporovaný Západom, má rehabiiitovať hromadné nasadenie tzv. bývalých komunistov. Je to schéma, ktorá je uplatňovaná vo všetkých komunistických štátoch Európy. V Česko-Slovensku je však najzreteľnejšia vzhľadom na počet komunistov vylúčených v roku 1968 z KSČS – ich značný počet si nevynucuje premenovanie KSČS, ani zmenu programu, pretože táto organizácia má ako svoj verejný variant Občianske fórum.

Po 17. novembri sa k zakladateľom a prevádzkovateľom OF pripojili zamestnanci Prognostického ústavu ČSAV, z ktorých mnohí zaujali najdôležitejšie funkcie v národnom hospodárstve. Poverenie tohto ústavu vyplýva z faktu, že terajšiu hospodársku reformu spracovával už od roku 1987, kedy si vláda objednala na popud Moskvy tzv. “Prognózu rozvoja národného hospodárstva ČSSR”. Časť nákladov na jej vypracovanie bola refundovaná Radou vzájomnej hospodárskej pomoci (rovnako postupovali ostatné komunistické vlády v Európe). Táto štúdia nebola prognózou, ale variantom súčasnej reformy, pri ktorej bola paralelne vypracovaná a v zahraničí odsúhlasená koncepcia hospodárskej činnosti po prevrate. V rámci prác na tejto štúdii vycestovalo na stáže asi 40 pracovníkov, ktorí konali konzultácie s bankami, priemyslovými koncernami a poradenskými službami v USA, Francúzsku, Nemeckej spolkovej republike, Veľkej Británii a v Taliansku. Po dokončení a odovzdaní štúdie navrhoval minister vnútra Kincl expertov zatknúť a odsúdiť pre ich styky v zahraničí, ktoré sa vymykali medziam ich študijného poslania. Hegenbart jeho úsilie zastavil a po prevrate sa z ústavu do vedenia štátu dostali: Komárek, Klaus, Dlouhý, Zeman, Klímová a i.

V rámci dohôd o kontinuite moci komunistickej oligarchie bola činnosť OF od počiatku až do volieb vedená k likvidácii akejkoľvek potencionálnej opozície, ktorá by mohla prípadne vzniknúť. OF bolo pod kontrolou komunistov rovnako ako samotná KSČS a ostatné klasické politické strany. Bolo však nevyhnutné zabrániť vzniku akejkoľvek nezávislej organizácie, ktorá by túto hegemóniu mohla skôr či neskôr ohroziť. Preto bolo v období februára až marca 1990 rozbité študentské hnutie a vyradené z akejkoľvek politickej konkurencie, takže ostalo celkom pasívnym. Keď sa pred voľbami ukázalo relatívne nebezpečenstvo zo strany KDU, boli jeho volebné šance zlikvidované akciou proti Bartončíkovi, v ktorej sa osobne angažoval V. Havel nielen výrokmi a rozhovorom s Bartončíkom, ale predovšetkým tým, že vzal pod svoju osobnú ochranu Jana Rumla, ktorý útok viedol. Ihneď po voľbách bola torpédovaná ČS strana socialistická akciou “Melantrich”, v ktorej sa takisto osobne angažoval Havel zaslaním listu o slobode slova. Vzápätí na to bola roztrhnutá Republikánska strana, očakáva sa deštrukcia Lidovej strany. Tým OF plne ovládlo vnútropolitickú situáciu a rozvrátilo akúkoľvek opozíciu. Akcie boli realizované úplne prefesionálne a spôsob ich vedenia vylučuje, že by ich autormi mohli byť diletanti z Občianskeho fóra. Okrem toho forma ich uskutočnenia predpokladá dokonalú a disciplinovanú organizáciu s federálnym rozmerom. Dôkazom jej existencie je aj voľba Vasila Mohoritu za podpredsedu FZ naprostou väčšinou hlasov, hoci KSČS má len 14 % mandátov vo FZ. Podobných dôkazov o dokonalo fungujúcej kooperácii medzi KSČS a tzv. opozičnými skupinami a organizáciami (niekedy výslovne protikomunistickými) existuje celý rad.

Približne od marca 1990, kedy sa v KC OF začal prejavovať vplyv mimopražských Občianskych fór, ktorý nekorešpondoval s cieľmi chartistov, začalo dochádzať k značnej názorovej diferenciácii, ktorá pokračuje a nadobúda na ostrosti. OF politicky neprežite svoje volebné víťazstvo. Príznaky toho sa prejavili už pri zostavovaní federálnej vlády, ktorá bola v základných ministerstvách zostavená Havlom už 3 týždne pred voľbami. Po akcii “Bartončík” sa v jej dôsledku prejavil strach mnohých funkcionárov a zostavenie vtády sa pretiahlo o 10 dní dlhšie než prezident predpokladal.

Ak bude názorová diferenciácia pokračovať, nie je isté, že vláda dostane vždy požadovanú väčšinu hlasov pre svoje návrhy vo FZ. Tento fakt vytvára predpoklad pre parlamentnú krízu, najmä pri hlasovaní o zákonoch, ktorých prijatie si vyžaduje dvojtretinovú väčšinu hlasov (napr. všetky tri ústavy). Nezvládnutie takejto situácie by si mohlo vynútiť vypísanie nových, mimoriadnych parlamentných volieb, v ktorých by OF nezískalo už takú výraznú väčšinu. Rozptýlenie hlasov pre ostatné strany by vytvorilo situáciu, v ktorej by žiadna strana nedominovala tak výrazne, aby bola schopná zostaviť novú vládu, ktorá bymala nádej v takto roztrieštenom FZ presadiť akýkoľvek zákon či opatrenie. Potom by museli nasledovať autoritatívne opatrenia prezidenta. Tie by mohli mať reálnu nádej na úspech len v tom prípade, keby mal v danom období ešte takú popularitu ako teraz, čo je nepravdepodobné. Nasledovala by celospoločenská kríza a politický pat.

Podobné situácie sa prejavujú s rôznym fázovým posunom vo všetkých bývalých komunistických štátoch Európy a ich intenzita bude vzrastať s pokračujúcou hospodárskou a sociálnou devastáciou. Nemožno vylúčiť, že vytvorenie podmienok pre vnútropolitický pat vo všetkých štátoch Východnej Európy je cieľom riadiacich veľmocí, pretože by viedol k silným sociálnym nepokojom, možno povstaniam, ktoré by boli zjednotenej Európe na Západe vhodnou zámienkou k vojenskému obsadeniu v záujme mieru v Európe a k nadiktovaniu východoeurópskej konfederácie, riadenej Západnou Európou, Spojenými Štátmi a Sovietskym zväzom.

Reálnosť takéhoto variantu politického a hospodárskeho vývoja sa objavuje v spôsoboch zamýšľaného konštituovania OF v priebehu nasledujúcich dvoch rokov ako jedinej autoritatívnej organizácie v štáte. Jedným z prejavov tejto snahy je vytváranie prezidentskej vlády. Súvislosti s ostatnou Európou sú naznačené expozitúrou prezidentových poradcov zo zahraničia, ktorí ho riadia. (Schwarzenberg, Šik, obidvaja Pelikáni, Fischl, Kohout, Povolný atď.)

(In: Miroslav Dolejší: Prevrat 1989 alebo História sa opakuje?)