Pocta tebe

Autor: Jaroslav Križák

Deň ako každý iný,
no keď chystal si sa spať,
na dvore dáke špiny-
tvojho strážcu začali ti brať.

Spravil si, čo na tvojom mieste každý,
len svoje začal si si brániť,
vo vzduchu cítiť odporný pach vraždy,
no vrah vedel, že život ti chce zhatiť.

Tak pocítil si bolesť na vlastnej koži
a hrdzavá dýka prerazila vzduch,
toľká zloba v tom prekliatom noži
a tak z výšky hľadíš, no už len ako duch.

Posledný výkrik, posledná slza,
keď zazrel si deti v bezpečí domu.
Pri týchto riadkoch opúšťa ma múza,
koľko je tých, čo na teba spomenú.

Vtedy rozľahol sa krik tvojej ženy,
ktorej vydýchol si v lone,
tvojim deťom otupeli vnemy
a každá z tvojich dcér, len mĺkvo stône.

A tí, čo ťa majú na svedomí,
tí, čo žerú psov,
neboli ani pri vedomí
a sfetovaní ukladajú sa do svojich snov.

Ako prišli, tak aj zdúchli
a bez strachu ľahajú do postelí,
pýtam sa, kde je zástup tých ľudí?
Niekde v teple si hoveli?

Tých ľudí, čo za vrahov do pŕs sa bijú
a za jednu smrť plnia davmi ulice,
a za druhú všemožne sa kryjú.

Tvoja smrť výtvorom hnusu bola
a každý vie, že tamtí sú časovaná bomba.
Moje srdce bude v duchu práva sa viesť-
a preto tebe, čo už nie si, vzdávam dnes česť.