Tzv. „Slovenské národné povstanie“ a otázka morálky

Povstanie prejde do slovenskej histórie menej tým, čo bolo a viac tým, ako sa okolo neho vytvoril a legálne naoktrojoval mýtus priam posvätnej nedotknuteľnosti. Začalo to už hneď po vojne, keď víťazná stránka oficiálne povýšila povstanie a všetko čo s ním súviselo, na piedestál božskej dokonalosti. Všetci tí, čo tento názor nezdieľali a slovom alebo skutkom dali svoj nesúhlas najavo, boli prísne trestaní retroaktívnymi zákonmi a nariadeniami. Toto zákonodarstvo nemá páru v dejinách civilizovaných národov a pre tento svoj nehorázny obsah a tragický dosah si zasluhuje pozornosť.

V nariadení SNR č. 33 zo dňa 15. mája 1945, v § 4 sa hovorí:

„(a) Kto… maril prípravy národného povstania alebo účasť vojenských jednotiek na ňom, alebo

(b) kto sa akokoľvek zúčastnil na úsilí fašistických okupantov alebo domácich zradcov v úmysle potlačiť Slovenské národné povstanie alebo znemožniť partizánsky boj, alebo kto spolupôsobil pri prenasledovaní účastníkov povstania alebo partizánskeho boja, udával ich alebo inak pomáhal okupačným vojskám a orgánom, alebo

(c) kto takúto zradcovskú činnosť propagoval, verejne obhajoval, alebo schvaľoval,potrestá sa smrťou.“

Toto nariadenie SNR je v histórii práva bez precedensu. Ved je absurdné vykonávať ilegálnu činnosť proti vláde a očakávať – ako to predpokladá nariadenie SNR č. 33/45 – že ju vláda nebude „mariť“, ale nečinne trpieť, prípadne i podporovať. Je nemysliteľné, aby jedna skupina vyvolala protištátne ozbrojené povstanie a štát by nesmel pozdvihnúť zbraň na svoju ochranu, nesmel by ani slovom odsúdiť akcie namierené proti jeho existencii. No v prípade slovenského povstania sa nariadením SNR č. 33/45 označili za zločiny „zrady na povstaní“ a trestali smrťou celkom normálne a samozrejmé preventívne opatrenia slovenskej vlády!

A o čo boli víťazi neľútostnejší a tvrdší voči porazeným protivníkom, o to boli blahosklonnejší a zhovievavejší voči sebe. Povstanie v očiach svojich pôvodcov a vodcov bolo akousi formou svätej vojny, kde každý zločin bol odpustený; keď nie vopred, tak dodatočne. Povstalcom a partizánom bolo dovolené všetko, i hrubé porušovanie ľudských práv a medzinárodných konvencií. Vyložené zločiny, ako masové hroby, strieľanie zajatcov, brutálne zásahy proti nevinnému civilnému obyvateľstvu, uplatňovanie princípu kolektívnej viny… toto všetko sa dodatočne pardonovalo notorickým zákonom č. 115/1946 Zb. z. a. n. (O právnosti jednání souvisejících s bojem o znovunabytí svobody Čechú a Slováků), prijatým Dočasným národným zhromaždením dňa 8. mája 1946 a zákonom č. 255/1946 Zb. z. a. n.

Odsúdeniahodná činnosť nielen že sa netrestala, ale sa aj odmeňovala. Nadekrétovaná apoteóza povstania sa v povojnových rokoch stala podkladom zárobkovej činnosti a rozsiahleho povstaleckého priemyslu. Povstanie sa stalo idolom a predmetom osobitného národného kultu, ktorý bohato odmeňoval svojich ctiteľov a prísne trestal tých, čo odmietali sa mu klaňať. Mohlo sa o ňom myslieť, rozprávať a písať iba pochvalne; bez ohľadu, či oslavné a lichotivé slová boli pravdivé alebo nie. Každá kritika, každý poukaz na negatívne stránky a zjavy sa klasifikovali ako zločin hanobenia „najslávnejšej kapitoly našich dejín“ a primerane trestali. Účasť na povstaní (a v prípade, kde to bolo fyzicky nemožné, postoj k povstaniu) boli kritériom, ktorým sa posudzovala schopnosť a vhodnosť človeka pri výbere pre funkciu alebo nejaké zodpovedné postavenie vo verejnom živote a boli rozhodujúcim faktorom pri určovaní odmeny, platu alebo dôchodku. Partizánska legitimácia alebo povstalecký preukaz sa stali Oveľa dôležitejším a zárobkovo výnosnejším dokumentom než univerzitný diplom, odborná kvalifikácia, alebo charakterové vlastnosti. V neskorších rokoch sa povstalecké zásluhy vyhlasovali za dedičné a prechádzali na potomkov i ďalších príbuzných.

Keďže ľudská nátura je ľahko skorumpovateľná, pokušeniu vyťažiť z partizánskej legendy a povstaleckého kultu podľahli mnohí, najmä keď okrem finančného zisku sa tu otvárali aj lákavé vyhliadky v osobnej kariére. Úradníček s povstaleckou konekciou dostal funkciu a postavenie, aké by svojimi schopnosťami nikdy nebol získal. Spisovateľ, ktorý literárne spracoval povstaleckú tematiku podľa oficiálnej predstavy, hravo našiel vydavateľa i ochotných kritikov, ktorí vyzdvihovali jeho talent oveľa viac, než si to zaslúžil. Historik, publicista, novinár, pracovník v masmédiách atď., ktorý starostlivým výberom a ideologicky motivovanou úpravou dokumentácie vedel podložiť stranícku tézu v tom–ktorom čase, bol za svoju prácu odmeňovaný cenami, titulmi a vyznamenaniami. Nemorálnosť tohto konania je o to zavrhnutiahodnejšia, že tie vyššie platy, dôchodky a príplatky, tie výnosnejšie a honosnejšie postavenia išli, a v mnohých prípadoch dodnes idú, na úkor schopnejších, statočnejších a charakterovo pevnejších kolegov a záslužnejších spoluobčanov.

Dnes je v slovenskom verejnom živote mnoho ľudí, ktorí za svoje postavenie ďakujú tomuto falošnému povstaleckému kultu. Ľudsky je pochopiteľné, že človek sa ťažko zrieka materiálnych výhod, alebo činnosti, na ktorej spočíva jeho profesionálna kariéra. Tento nezdravý a nenormálny stav po dlhých rokoch už takmer zovšednel, prestal pohoršovať a stal sa spoločensky prijateľný. Vyžaduje to totiž veľa mravnej sily vymaniť sa z osídiel, do ktorých človek vo chvíľkach slabosti sám vliezol.

Hlas svedomia síce diktuje očistiť sa od kalu, ale osobná pýcha bráni priznať sa k chybám a slabostiam. Ľudia často budú radšej vedome zotrvávať v omyle, než by mali dopustiť, že sa pomýlili.

Iní zas hľadajú riešenie cestou kompromisov a čiastkových odpovedí. Veľmi lákavou je tu metóda hľadania účelov, ktoré by posvätili prostriedky. Takým príhodným účelom sa javí aj označenie povstania za boj proti fašizmu, za oslobodzovací boj, za vlasteneckú povinnosť, za službu národu i ľudstvu. A spisovateľ, výtvarný umelec, historik, novinár dostáva zrazu blažený pocit spokojnosti, lebo môže svoju činnosť a povstaleckú idolatriu vydávať za službu pokroku, historickej vedy akéhosi mýtického boja proti fašizmu. Rozhodne mu to padne oveľa ľahšie než pokorné vyznanie mea culpa.

Snaha, označiť povstanie za protifašistický boj, bola tu od samého začiatku. Lenže na Slovensku nijaký fašizmus nebol a nijaká fašistická skupina ani organizácia v rokoch 1939–45 na Slovensku nepôsobila. To môže znamenať iba dve veci: po prvé, že slovenský režim zakázal zakladanie a účinkovanie fašistických organizácií a teda ten režim bol protifašistický, alebo po druhé, že u nás nebolo ani toľko fašistov, aby si mohli nejakú tú organizáciu založiť. Bolo síce u nás ľudáctvo, ale to vzniklo dávno pred fašizmom a bolo celoeurópskym zjavom v rámci európskeho politického vývoja v 19. a 20. storočí. Stotožňovať ľudáctvo s fašizmom, to je demagógia a nie politická veda alebo zodpovedná žurnalistika.

Možno namietať, že v európskom (a teda i slovenskom) ľudovo–politickom hnutí boli určité črty, ktoré prebral aj taliansky politický smer založený B. Mussolinim a známy je pod menom fašizmus. Ale potom sa musí poukázať aj na to, že fašizmus mal oveľa viac spoločného so sociálnou demokraciou a komunizmom než s ľudáctvom. Z troch totalitných prúdov, ktoré sa po prvej svetovej vojne objavili v Európe (komunizmus, fašizmus a národný socializmus) mal fašizmus na Slovensku najmenej prívržencov. Tak málo, že ozaj nebolo treba kvôli ním vyvolávať ozbrojené povstanie. Keby bol v auguste 1944 prišiel do pohronskej alebo liptovskej dediny partizán alebo povstalecký dôstojník a verboval občanov, aby sa chopili zbrane bojovať „proti fašizmu“, deväťdesiat percent dedinčanov by sa ho bolo opýtalo, čo to ten „fašizmus“ je, pretože o ňom nič nevedeli. A je celkom pravdepodobné, že deväťdesiat percent verbunkošov by im to nebolo vedelo vysvetliť.

Režim Slovenskej republiky nebol dokonalý ani nevyhlasoval o sebe, že je demokratický. Bol to autoritatívny režim, pritom s mnohými demokratickými črtami. Bol poznačený vojnovými rokmi, ktoré však rovnako poznačili aj režimy v štátoch s dlhou demokratickou tradíciou, či to už bola Veľká Británia, Spojené štáty alebo neutrálne Švajčiarsko. Aj tam došlo k obmedzeniu demokratických slobôd a k bezpečnostným opatreniam, ktoré majú k demokracii veľmi ďaleko.

A keď sa tieto odchýlky od ideálnej demokracie vedia pochopiť a ospravedlniť u veľkých a mocných, neslobodno sa nad nimi pohoršovať a vyčítať ich menším a slabším. Politika vždy bola, je a bude umením možného.

Slovenský štát, ktorého zničenie bolo jedným z „pokrokových“ cieľov povstania, nemožno posudzovať podľa toho, aký mal byť za ideálnych okolností v mierovom svete, ale akým mohol byť za daných okolností vo vojnovej Európe. Mohol byť len taký, aká bola Európa, v ktorej vznikol a existoval. Aj najprísnejší kritik a odporca slovenskej štátnosti musí pripustiť, že v rokoch 1939–44 občan Slovenskej republiky mal oveľa viacej slobody, právnej bezpečnosti, materiálneho blahobytu a lepšie podmienky kultúrneho i sociálneho rozvoja, než mali občania Protektorátu, Rakúska, Poľska, Maďarska, Rumunska, Chorvátska, Ukrajiny. A ďalej: Kto môže s čistým svedomím tvrdiť, že v obnovenej Č–SR na povstaleckom území sa cítil „oslobodený“ Slovák lepšie, bezpečnejšie, demokratickejšie a spokojnejšie, než sa cítil pod vládou Slovenskej republiky? Možno nazvať režim na povstaleckom území a režim ľudovodemokratickej Č–SR skutočne ľudovým a opravdivo demokratickým? Nech sa už pomenoval ako chcel, v skutočnosti bol iba taký, akou bola stredná Európa po porážke Nemecka, kde sa politicko–ideologický vplyv jednej veľmoci nahradzoval politickým vplyvom druhej veľmoci. Nemeckú totalitu jednoducho vystriedala totalita sovietska, závislosť Slovenska na Nemecku nahradila závislosť na Sovietskom zväze s ponižujúcim medzičlánkom podradenosti Prahe. Kvôli tomuto nebolo treba ísť do ilegality a odboja, to by nás bolo stihlo bez povstania.

Povstalci v svojom deštruktívnom zápale získať si priazeň budúcich víťazov, boli ochotní obetovať aj suverenitu národa aj štátnu samostatnosť. Ako zúfalci, ktorým už ostáva iba posledná možnosť, riskovali veľa a stratili všetko. Spočiatku sa zdalo, že si zaistili aspoň osobné výhody za preukázané služby, ale keď dohrali úlohu murína, museli odísť z politickej scény aj oni.

A práve tu sa ukázala pravá tvár ich demokratického nadšenia, ich antifašizmus, ich obrana ľudských práv a záujmov slovenského národa. Je žalostné sledovať ich osudy v Republike, ktorú oni pomáhali obnoviť likvidáciou vlastného štátu. Ešte sa neusadil ani prach na bojiskách a už začalo odbúravanie „výdobytkov slávneho povstania“. A nikto z tých hrdinov, čo vedeli povstať so zbraňou v ruke proti vlastnému štátu, sa nevedel zmôcť na organizovanie čo len jedného verejného protestu na obranu vlastného diela, na záchranu svojich „výdobytkov“. Ba o mnohých sa dá povedať, že aktívne spolupracovali pri obnovovaní pražského centralizmu. V svetle tohto ich správania človek musí pochybovať o úprimnosti ich početných vyhlásení, v ktorých sa vydávali za bojovníkov proti totalite, za demokraciu, za životné záujmy svojho národa. Nevdojak sa vkráda do mysli otázka: „Kam sa podel ich zápal za idey a ideály demokracie, ich národný altruizmus a ich humanizmus, keď pred ich očami (a často za ich spoluúčasti) sa denne porušovali demokratické princípy a šliapali slovenské národné i všeobecné ľudské práva?“

Nekomunistickí účastníci povstania neodchádzali z politickej scény ako by sa na hrdinov demokracie bolo patrilo. Svojich komunistických spolubojovníkov v povstaní a v národnom fronte si neznepriatelili neohrozeným postojom proti komunistickej totalite a obranou ľudských práv i národných záujmov. Museli odísť alebo zutekať preto, že komunisti ich spoluprácu a služby už nepotrebovali. A podobne aj Husák, Novomeský, Šmidke a ďalší buržoázni nacionalisti: ani tí sa nestali obeťou stalinského teroru preto, že obhajovali práva slovenského ľudu na samourčenie, samosprávu, náboženskú slobodu, slobodu prejavu a právo gazdovať na vlastnom majetku, ale preto, že stalinisti a českí komunisti ich služby už nepotrebovali. Ináč by boli bývali tak poslušne slúžili molochovi totality, ako mu slúžili Bacílek, Široký, Ďuriš a im podobní. Slovenské národné povstanie nedalo tomuto národu ani jednu osobnosť, ktorá by svojou silou charakteru, vernosťou prísahe, čistotou úmyslu a presvedčenia mohla slúžiť ako typ národného hrdinu.

Niet pochýb, že najvýraznejším nositeľom morálnych hodnôt národa v ťažkých rokoch vojny bolo katolícke duchovenstvo. U neho sa vždy prejavoval triezvy pohľad na súčasnú skutočnosť, cit pre spravodlivosť a povedomie zodpovednosti za duchovné, mravné i hmotné položenie národa. A keď bolo treba zaujať postoj k povstaniu z mravného hľadiska, bol to postoj väčšinou odmietavý, pri najlepšom pasívny. Biskupi na povstaleckom území (ktoré v auguste a septembri predstavovalo takmer polovicu slovenského územia), ako Škrábik v Banskej Bystrici, Vojtaššák na Spiši, Čársky v Prešove nevyzývali svojich kňazov a veriacich, že je ich mravnou a národnou povinnosťou zapojiť sa aktívne do povstania. Celkove sa dá povedať, že viacej kňazov bolo partizánmi brutálne povraždených (Šalát, Šeda, Nemec, Martinko), zaistených a uväznených, než tých, čo sa k povstaniu pridali. Tí nemnohí, čo sa povstania zúčastnili (D. Kiss–Kalina, J. Straka, L. Veselý), nemali tú najlepšiu povesť ako dušpastieri.

Tento odmietavý postoj katolíckeho duchovenstva nemožno odsudzovať (v zmysle nar. SNR č. 3345) ako „zradu na povstaní“, ale skôr treba v ňom vidieť spontánne vyjadrený odraz veľkej zodpovednosti pred Bohom a svetom. Kresťanská morálka a vlastné svedomie im nedovolili, aby ako pastieri, ktorí dobre poznali zmýšľanie svojho stáda, podporovali akcie, ktoré – odhliadnuc od toho, že boli ilegálne – nezodpovedali ani želaniu veriaceho ľudu, ani jeho mravnému a duchovnému dobru.

V minulom storočí prebiehal v českej spoločnosti tzv. boj o rukopisy. Išlo v ňom o to, či prijať za národné dedičstvo staré rukopisy objavené v Dvore Královom a na Zelenej Hore. Boli to dokumenty českému vlasteneckému cíteniu veľmi lichotivé, potrebám dňa eminentne vyhovujúce a v každom ohľade pozdvihujúce ducha národa i jeho prestíž v kultúrnom svete. Našli sa však jednotlivci, ktorí vyslovili pochybnosti o autenticite týchto rukopisov. Tento kritický pohľad rozhneval a urazil českú verejnosť i väčšinu českej inteligencie, ktorá sa svojho „líbivého talismanu“ nechcela vzdať. Pochybovačov a kritikov označovali za zradcov a keby boli mali moc a vynaliezavosť našich „ľudových demokratov“, boli by ich bývali hnali pred národné a ľudové súdy. Našťastie o autenticite sporných rukopisov nerozhodla rozvášnená väčšina, ale poctivá konfrontácia so skutočnosťou. Český národ si uvedomil, že svoju kultúrnu prestíž nemôže budovať na falošných základoch. A podobné vyrovnanie sa so skutočnosťou čaká aj nás.

Nebude to ľahké, pretože od hlavy štátu, cez ministrov a poslancov až na samý spodok pyramídy prevláda polstoročia vštepované a nekriticky prijímané nariadenie, že povstanie bolo veľkým výkupným činom, ktorý nás zaradil medzi víťazov druhej svetovej vojny a do tábora pokrokových síl. Na každé vyslovenie slova povstanie (alebo jeho akronymného pomenovania eSeNPé) sa ešte stále reaguje nie pokojnou a rozvážnou odpoveďou, ale podmienenými reflexami straníckeho školenia. Potom dochádza k takým nepochopiteľným a každému zákonu logiky sa protiviacim zjavom, aké sa mohli odohrať len v Bratislave. Mám na mysli hlasovanie poslancov Slovenskej národnej rady, ktorí dňa 29. septembra 1992 odhlasovali zákon o vyhlásení 29. augusta za štátny sviatok Slovenskej republiky. Boli to tí istí poslanci Slovenskej národnej rady, ktorí len krátko predtým vyhlasovali suverenitu slovenského národa a samostatný slovenský štát, teda vracali národu tie životne dôležité atribúty, o ktoré povstanie slovenský národ pozbavilo. Keby to nebolo na zaplakanie, človek by to mohol odbaviť poznámkou: „Ťažko je nepísať satiru.“ (Est difficile satiram non scribere.)

František Vnuk