Idea svätoplukovskej koruny (1941)

Len pomaly vyrastajú pred našimi očami veľké duchovné sily a rezervy, ktoré sa skrývajú v bohatej minulosti nášho národa. Ťažko predpovedať, aké objavy urobí slovenská historiografia výskumom zašlých storočí, zakrytých dnes ešte závojom tušenia. Jedine deviate storočie skvie sa pred naším duchovným zrakom, i keď nie v úplnom, no predsa dostatočnom svetle, aby sme pochopili a zachytili ideový význam a dosah historických skutočností, ktoré nám poskytuje. Zapäť a využiť tieto skutočnosti pre našu súčasnú štátnosť je našou mnohonásobnou povinnosťou. Predovšetkým vykonávame týmto činom svoju povinnú úctu voči predkom, ktorí zanechali v národe pamiatku slávy a meno cti. Neboli by sme hodní ani tohto štátu ani svojej minulosti, keby sme sa nevracali k jej večne živým prameňom. Ale aj iná príčina núti nás k návratu k minulosti. Dynamizmus prítomnosti, ak sa nemá rozplynúť v mračno dymu, ktorý vzniká pálením slamy, musí mat‘ svoje pevné úzadie, z ktorého vyplýva a o ktoré sa opiera. Možnosti činnosti sú tým zaručenejšie, čím pevnejšia je postať tvorcu a platforma, na ktorej činnosť rozvíja. Vyhľadávať cenné duchovné sily minulosti núti nás konečne i zahraničie. K prirodzenoprávnym nárokom na vlastný štát načim nám pripojiť i historickoprávne zdôvodnenie a ukázať cudzine, že slovensky štát 20. storočia nie je historicky neodôvodnené nóvum, ale iba spravodlivým obnovením starého a slávneho slovenského štátu z 9. storočia.

Slovenský štát budujeme na tradícii štátnopolitickej a kresťanskej. Tradíciu štátnopolitickú predstavuje Svätoplukovo kráľovstvo, kým tradíciu kresťanskú obsahuje cyrilometodejská idea.

Idea svätoplukovskej koruny nie je fikcia, a tým menej príležitostná vymyslenina, ktorou by sme chceli násilne a nehistoricky odôvodňovať svoje prirodzene oprávnené nároky na štát. Idea Svätoplukovho kráľovstva žila v podvedomí slovenského národa, a preto sa nikto nedivil, keď slovenskí buditelia 18. storočia začali celkom prirodzene hovoriť o veľkom slovenskom kráľovi Svätoplukovi a keď Hollý napísal „víťazskú“ báseň o „veľaudatnom kráľovi Slovákov“, Svätoplukovi. Národný pevec ako povolaný a oprávnený vykladač národného svedomia zámerne ide spievať o tomto výnimočnom slovenskom panovníkovi ako o víťazovi, ktorý „seba aj svój… osvobodiv národ, nepodlehlý stal sa panovník, a zmužilých veľké založil kráľovstvo Slovákov“. (Spev 1.) Táto myšlienka, že Svätoplukovi prvému sa podarilo zriadiť a dokonale vybudovať kráľovstvo, vracia sa u Hollého častejšie. „Tak slavné vposled Svatopluk víťazstvo dosáhna, oslobodí sa i sám, i své od podlehy ľudstvo; a vlastnej krvné pripojáci národy berle, udatných veľké založí kráľovstvo Slovákov.“ (Spev 12.) Tento „mnohoudatný kráľ Slovákov“ bezpochyby predstavuje sa i očiam našej generácie ako pravý budovateľ slovenskej štátnosti 9. storočia. Pred Svätoplukom totiž ťažko hovoriť o jednotne zorganizovanom štáte slovenskom, a ešte menej pred ním možno hovoriť o hrdšom vypätí slovenských štátnických a budovateľských schopností. Duchovný profil tohto veľkého vladára naznačuje rozvoj jeho panstva, ktoré si zaisťoval svojou výbojnosťou a bojovnosťou. Ide o človeka, ktorý je naplnený túžbou po moci a ktorý si tvrdou päsťou chce zaistiť veľký štát. Svätopluk predstavuje živelnú vôľu po plnom rozvinutí štátu a jeho trvaní, ktoré chce zaručiť pokorením susedných nežičlivcov. Svätopluk je symbol rozvinutých slovenských cností: hrdinskosti a nepoddajnosti. Svätopluk znamená v dejinách 9. storočia vrchol moci a slávy slovenského štátu.

Je prirodzené, že to, čo je väčšie, zatieňuje to, čo je menšie. Nedivíme sa preto, že kulminačný bod slovenských dejín 9. storočia zatieňuje časové staršie, no z hľadiska štátnopolitického významové menšie udalosti. Tento zjav sa ukazuje nielen u nás, ale aj inde. Fašistické Taliansko symbolizuje svoju rímsku minulosť nie Romulom alebo republikou, ale Augustom, ktorého cisárstvo pokladajú za vrchol rímskych dejín. Podobne Maďari necharakterizujú svoju korunu osobou kniežaťa Gejzu, ale osobou sv. Štefana. Česi utvorili si kult svätováclavskej koruny, hoci dávno pred sv. Václavom panovalo knieža Bořivoj a hoci historicky doložené dejiny českého národa začínajú sa roku 845, keď českí veľmoži prijali krst v Rezne. Je v ľudskej prirodzenosti, že človek chce mať všetko rezumované, pokiaľ možno, v nejakom hesle a je v ľudskej prirodzenosti i to, že potrebuje čím vyššiu psychologickú métu, ktorá znamená vrchol ašpirácií. Slovenskú štátnosť 9. storočia menujeme podľa mena kráľa Svätopluka, a preto celý ideový obsah tohto slávneho storočia nazývame dedičstvom Svätoplukovým a štátnosť 9. storočia štátnosťou koruny svätoplukovskej. Týmto symbolizovaním slovenských dejín 9. storočia Svätoplukom jednak kráčame v duchu vlastnej ideovej tradície, ktorá kládla Svätopluka ako ideál štátnosti, jednak prispôsobujeme svoju minulosť krátkou formulkou formulkám iných susedných národov, aby sme im prístupným spôsobom dokumentovali svoju vôľu žiť samostatným a úplné nezávislým štátnym životom, na aký si robia nárok susedné koruny. Týmto symbolizovaním nedopúšťame sa nijakej historickej chyby. Abstrahentibus non est mendacium. Je historický fakt, že kráľ Svätopluk žil, že bol slovenským kráľom, že teda slovenské kráľovstvo jestvovalo, že toto kráľovstvo predstavuje vrchol slovenského štátneho vývinu v 9. storočí, a preto celkom prirodzene berieme tieto veľké dejinné fakty za charakteristiku celého 9. storočia. Už starí scholastickí znalci logiky vraveli, že a potiori fit denominatio. Tuná to väčšie je kráľovstvo Svätoplukovo. Zhrnujeme do hesla celý náš minulý štátny život, aby myšlienka štátnosti bola sprístupnená všetkým vrstvám slovenského národa. Svätoplukovská koruna vybavuje totiž v mysli myšlienku starej štátnosti slovenskej a teda i historického odôvodnenia modernej štátnosti slovenskej. Svätoplukovská idea je prístupne jasne formulovanou odpoveďou na ničím nepodložené nároky susedných korún na slovenskú zem. I jednoduchý človek bude vedieť ľahko postaviť proti svätoštefanskej alebo svätováclavskej korune svätoplukovskú korunu slovenskú.

Bolo by hriechom na národe a na štáte neprehĺbiť túto myšlienku v duši každého Slováka a nepripraviť ho psychologicky, aby vedel rázne odpovedať na prázdne reči o poslaní susedných korún. Odo dneška formulujeme skrátene svoju štátnosť ako štátnosť koruny svätoplukovskej, ktorú delí priepasť od štátnosti svätoštefanskej a svätováclavskej.

Aj psychologicky zodpovedá idea koruny svätoplukovskej. Človek musí seba stále dobývať a seba prevyšovať. To dosahuje tým, že si tvorí ideál. I národ ako duchovné spoločenstvo musí si klásť pred svoje duchovné zameranie do budúcna žiarivý ideál, ktorý by k sebe priťahoval magickou a fascinujúcou silou celé slovenské spoločenstvo. Vrcholom túžob tejto pospolitosti môže byť iba vlastný štát a mocný duchovný rozvoj v ňom. Myšlienka slovenského štátu bola už raz uskutočnená, a preto si ju v jej úplnom štátnopolitickom dosahu premietame do budúcnosti, aby sme v prítomnosti pre prítomnosť a pre budúcnosť čerpali z nej živelnú vôľu k vlastnému štátu, ktorá bola dlhým pokorením podlomená a ochromená. Svätoplukovská koruna má sýtiť slovenské spoločenstvo vernosťou k vlastnej nezávislej štátnosti, ktorú si musí náš národ udržať ako jediný spoľahlivý prostriedok svojho duchovného vzrastu, ktorý je cieľom národa. Na túto úlohu je psychologicky rozhodne súcejšia ako myšlienka pribinovského kniežatstva, lebo predstavuje oproti nej plnšie uplatnenie štátne organizovanej slovenskej pospolitosti v 9. storočí.

Nuž ak máme porovnávať Pribinu a Svätopluka, načim nám predovšetkým upozorniť, že idea svätoplukovskej koruny nezotiera ani mak zo slávy a lesku pribinovskej doby, lebo svätoplukovská idea nie je k tomu zameraná. Pribina a jeho časy sú zlatými písmenami zapísané do dejín slovenského národa a nikto sa neopováži zmenšovať význam najstaršieho slovenského kniežatstva. Kultúrny dosah Pribinovej činnosti nemožno znížiť. Preto porovnávanie nemá za cieľ odmontovať najstaršie záblesky slovenských dejín a obetovať ich nejakej chimére. .K nim sa hlásime ako k svojmu dedičstvu. Podobne ako Maďari nezriekli sa kniežaťa Gejzu, keď symbolizovali svoju štátnosť organizátorom maďarského štátu sv. Štefanom, ani my nedarujeme nikomu začiatok svojich dejín, ktorý je zaznamenaný navždy postavením kostola na nitrianskom hrade, a preto budeme o tomto fakte stále dôraznejšie hovoriť, aby súčasné generácie mali až do podvedomia vtlačenú nezmazateľnú istotu, že sme najstarším národom v strednej Európe. Pribina je začiatkom našich svetlých dejín 9. storočia. Svätopluk je ich prirodzeným vyvrcholením. Pribinovo kniežatstvo je náznak rozmachu, Svätoplukovo kráľovstvo je dozreté ovocie slovenskej štátnickej budovateľskosti. Preto idea svätoplukovskej koruny, keďže iba ona môže byť symbolom slovenskej štátnosti vôbec a teda, keďže je jasnejšou métou pre súčasný rozvoj slovenského národa, pre ktorý vlastná štátnosť musí byť odo dneška jedným z najvyšších zákonov, prevyšuje mnohonásobne so stránky štátnopolitickej chudobnejšiu ideu kniežatstva, ktoré nemožno pokladať za organizovaný štát a ktoré nám preto nemôže byť štátnym ideálom. Veľkým organizátorom mocného slovenského štátu je kráľ Svätopluk, a preto jeho menom pomenúvame všetko, čo má vzťah k štátnemu životu slovenskému, lebo jeho meno je skratkou, ktorá obsahuje i slovenskú štátnosť, i povinnosť vernosti k nej, i zákon svornosti, i záväzok hrdinskosti a nepoddajnosti v jej obrane. Kladieme vysoko ideu svätoplukovskej koruny, aby udrela do očí všetkým okolitým národom a zvestovala im našu dávnu štátnu myšlienku.

Pribina v tejto žiari nezapadá. Práve naopak, jeho kniežatstvo dostáva nové osvetlenie zo svojho prirodzeného vrcholu, kam dospelo genialitou kráľa Svätopluka. Preto nenačim sa diviť, že naši buditelia 18. storočia spievajú oslavnú pieseň na kráľa Svätopluka, hoci poznajú i kniežaťa Pribinu. Ľudskú dušu zachytáva mohutnejším dojmom to, čo je dokonalejšie a väčšie. Túto svätoplukovskú tradíciu, ktorá jediná (treba to neustále zdôrazňovať) je nositeľkou myšlienky slovenskej štátnosti a teda ktorá jediná je uschopnená ideove úplne podložiť slovenskú štátnosť dneška, nemožno zatlačiť do pozadia menom kniežaťa Pribinu, i keď je on časovo starší. Veď keby sme mali ešte mocnejšieho kráľa, než bol Svätopluk, povedzme z 11. storočia, nuž symbolizovali by sme úsvit svojich dejín týmto panovníkom, a to z uvedených psychologických príčin. Nie vždy to, čo je staršie časove, je s ideového hľadiska pre štát účinnejšie. Aspoň dejiny všetkých národov dokazujú opak.

Pozrime sa na obsah idey svätoplukovskej koruny. Geograficky svätoplukovská koruna uzaviera vo svojom testamente výlučné právo na slovenskú zem pre slovenský národ. Táto zem patrí slovenskému národu pod viacnásobným titulom. Túto zem obsadil slovenský národ vtedy, keď bola nullius, keď nijaký národ nerobil si na ňu nároky a keď jej pôvodní obyvatelia boli z nej odišli. Preto táto zem nám patrí právom prvopočiatočného obsadenia. Túto zem naši predkovia nikomu nepredali, nikomu nedali do zálohu alebo do prenájmu. Ostávali verní tejto pôde. Prisatí k jej rovinám i dolinám, nivám i skalám, cítili pudovo povinnosť vernosti k tejto pôde, na ktorej rozkvital dávny štát svätoplukovský. Tejto pôdy sa nezriekali, ani sa nikým nedali z nej vyhnať. Táto oddaná vernosť, ktorá siahala často až k smrti, zaväzuje všetky budúce generácie nášho národa.

Na tejto pôde slovenský človek pracoval. Slobodný či pokorený preorával ju a zvlažoval svojím znojom a tak bol pripútavaný k nej putom práce. Tisíc rokov preletelo ponad naše hlavy so svojimi duchovnými i hmotnými prevratmi a tisíc rokov zapisoval sa slovenský národ do tejto pôdy svojou húževnatou prácou, ktorá i zo skál vytĺka chlieb. Tu zápasili naši predkovia s prírodnými živlami a zo styku s touto pôdou pochádzala ich prirodzená hybkosť a súcosť. Táto práca na pôde zachovala náš národ neporušený a čerstvý pre chvíle, keď mal podľa plánov Prozreteľnosti pozdvihnúť z prachu prastarý slovenský štát svätoplukovský. Zem svätoplukovskej koruny náleží nášmu národu i právom práce. Cudzinec bol tuná vždy iba parazitom a pijavicou, ktorá vyciciavala najlepšie šťavy zeme, no nikdy túto zem nepreorával a nezúrodňoval.

Na tejto pôde slovenský človek tvoril. Tu vyčaril najkrajšie ľudové piesne sveta, ktoré sa sladko spievajú iba v objatí dolín a hôr, rovín a vrchov slovenských, kde vznikli. Pesničku našu slovenskú, pýchu národa, mohlo inšpirovat‘ len prostredie tejto zeme, ktorá priam hýri prírodnými variantmi. Tu Slovák, napodobňujúc belasú oblohu, červené zore a súmraky, bielosť kvetov, poobliekal sa do najmalebnejších krojov sveta. Tuná slovenský národ vybájil svoje povesti, do ktorých vložil mravné naučenia, a nakoľko mu to bolo možné, utváral umelecké aj vedecké hodnoty ako svoj malý, no pritom čestný prínos pre svetovú kultúru, a teda pre duchovný pokrok ľudstva vôbec. Preto táto zem svätoplukovská patrí nášmu národu i právom kultúrnej tvorby, lebo slovenský národ ju priozdobil kultúrnou šatou.

Na tejto pôde slovenský národ trpel. Cítime sa duchovne spojení s minulými generáciami, ktoré šliapali a gniavili kati k tvrdej hrude ako otrokov. V duši nás páli a bolí utrpenie bezmenných príslušníkov nášho národa, ktorí trpezlivo niesli svoj kríž do úmoru, aby ich deti raz halo pozdvihli svoje čelá a s bičom v ruke vyšľahali stadeto nepriateľa. Táto zem bola miestom utrpenia nášho národa, a preto ju tým viac milujeme. Bolo to utrpenie, ktoré viedlo k vykúpeniu a k víťazstvu spravodlivosti. V jase slobodných dní pripomíname si i tento moment utrpenia nášho národa ako jeden z motívov hlbokého spojenia s touto zemou. Táto zem je zemou slovenského národa i právom utrpenia.

Týmito mnohonásobnými titulmi nám výlučne patriacu zem prijímame ako sväté dedičstvo od minulých generácií. Túto výlučnosť imania naznačujeme tým, že ju nazývame zemou svätoplukovskej koruny, aby sme vylúčili zo spoluimania tejto zeme všetky ostatné národy, a najmä tie, ktoré si nespravodlivo robia na ňu nároky. Táto zem je už zadaná veľkej myšlienke, preto sú bezúčelné vohľady iných.

Štátoprávne svätoplukovská koruna ako najkrajší symbol našich dejín 9. storočia a vrchol našej štátnosti v minulosti je rýdzo slovenským dedičstvom, ktorého právnym majiteľom je iba slovenský národ. Nikdy ani jeden okolitý národ neprivlastňoval si Svätoplukovo kráľovstvo ako prejav svojho národného života. Hoci patrili Česi i Poliaci za krátky čas do zväzku svätoplukovskej koruny, vieme dobre z dejín, že to bolo proti ich vôli a že boli donútení k tejto poslušnosti mečom výbojného Svätopluka. Svätopluk ako iní mocní králi tej doby dal sa na výboj ta, kde mohol počítať s úspechom, a preto si podrobil české a poľské kmene. Ale Česi a Poliaci videli vo Svätoplukovi iba nepriateľa a votrelca, ktorý im bol nepríjemný a ktorého sa chceli čím skôr zbaviť. Aj sa ho zbavili pri najbližšej príležitosti s cudzou pomocou. Je prirodzené, že Svätopluka Česi nepočítali do svojich dejín, lebo to bol pre nich vždy cudzinec, a preto ani u českej historiografie nenašiel zvláštnej obľuby. Preto idea svätoplukovskej koruny nielenže nie je dôkazom štátneho súžitia Slovákov a Čechov, ale je iba dôkazom ich vzájomnej vzdialenosti a národnej samobytnosti, ktorá sa u každého chcela prejaviť vo vlastnej štátnosti, že Česi patrili vtedy pod svätoplukovskú korunu, to nemožno pripisovať ich dobrej vôli, ale organizovanému štátu kráľa Svätopluka, ktorý si mohol mocensky dovoliť výboj voči vtedy ešte neorganizovaným kmeňom českým a poľským. Preto idea svätoplukovskej koruny je ideou, opodstatňujúcou s historického hľadiska existenciu Slovákov v podunajskom priestore a írečite slovenskou štátnou myšlienkou bez cudzích, neslovenských prísad. Každá interpretácia, ktorá nechce vidieť vo svätoplukovskom kráľovstve rýdzo slovenský štát, je násilnosť, páchaná na historickej skutočnosti a nepodložená fantázia. V interpretácii charakteru svätoplukovskej koruny my kráčame v duchu našej dávnej tradície, ktorá videla vo Svätoplukovi „veľaudatného kráľa Slovákov“.

Politicky zaväzuje nás idea svätoplukovskej koruny ku svornosti. Keď bolo treba symbolizovať jednotu a jednomyseľnosť národa po 6. októbri pri zakladaní HG, nemuseli sme siahať po rímskom odznaku liktorských fasciov, ako sa to niektorí domnievali, nemuseli sme si vypožičiavať symboly jednoty. Kráľ Svätopluk nám zanechal obraz jednoty národa a povinnosť svornosti ako jediného základu sily štátu v troch svojich prútoch. Tieto prúty Svätoplukove vyložili HG a HM na svoje rovnošaty, aby dokumentovali svoju vernosť odkazu kráľa Svätopluka. Politická sila (vnútorná i zahraničná) moderného slovenského štátu je v národe, zjednotenom v jednej Strane ako predstaviteľke jednej vôle národa. Príkaz jednoty, ktorým zaviazal starý kráľ Svätopluk nielen svojich synov, ale všetky generácie slovenského národa, musí sa stať zákonom jednoty, ktorý načim vytesať do duše a do svedomia každého Slováka. Ak tri Svätoplukove prúty stali sa dnes verejným štátnym symbolom, ich obsah musí sa stať náplňou duše každého príslušníka nášho národa. Svätoplukovo dedičstvo v celej jeho veľkosti a obsažnosti možno zachovať len vernosťou tomu, v čom on videl jedinú záruku trvácnosti štátu, vernosťou svornosti slovenskej. A preto prorok i veštec národný, Ján Hollý, v „Plači matky Slávy nad synmi Svätoplukovými“ nezabudol prekliať nesvornosť ako príčinu pádu veľkého a mocného kráľovstva slovenského.

„Tak hľa pre vás veľké zmorených kráľovstvo Slovákov.
Nešťastní synové do hrobu svého padá.
Tam širokovládná tvoja už je, Svätopluku, berla,
Tam je i meč, cudzím zlý strach a hróza ľud’om.
Nesvornosť a tvój nešlechetný, Bábore Arbo,
K nesvomosti popud zlámaly týchto silu.
Nesvornosť nikdá dobrého nemávala konca,
Vždycky prenáramnú záhubu ťáhla sebou.“

(Viktorínovo vyd. Hollého spisov bás., 382.)

Niet závažnejšieho poučenia pre nás všetkých nad skazu nášho prvého štátu. Kto trhá a ničí jednotu národa, kto sa opováži rušiť normálny životný nástup národa a siahať pritom k prostriedkom rozvratníckym, a to len pre svoju osobnú márnomyseľnosť, je verejný zločinec. Na zločin, spáchaný na verejnom dobre, bolo vo zvyku vynášať len jeden trest. Verejné dobro stojí vyššie než dobro jednotlivca, a preto, ak jednotlivec chce rušiť všeobecné dobro, toto všeobecné dobro ho musí zničiť. Toto je prirodzený zákon, ktorý musí byť mementom pre vodcov, podriadených najvyššiemu Vodcovi.

Mravne idea svätoplukovskej koruny predstavuje uskutočňované vojenské cnosti slovenského národa. Podnikavosť, odvaha, bojovnosť, hrdinskosť, tvrdošijná nepoddajnosť a obrana vlastného až po samožertvu, to sú cnosti, ktorými si možno vysvetliť úspechy Svätoplukovho kráľovstva, lebo len s ich pomocou stupňoval Svätopluk svoju vnútropolitickú a zahraničnopolitickú výkonnosť. Všetky tieto cnosti musia napájať i náš súčasný štátny život, musia sa stať duchovným obeživom, ktoré preniká každého príslušníka. Dnes sú síce tieto cnosti zamerané iným smerom, než boli za kráľa Svätopluka, no ich obsah musí byť podkladom našej činnosti. Dnes naším cieľom nie je výboj na cudzie územia, ale duchovné vypätie k práci za utvorenie vysokej kultúry. Všetky staré slovenské cnosti sú zamerané k budovateľskej práci a práca k zvýšeniu všeobecného (duchovného i hmotného) blahobytu slovenského národa. Rozumná pracovitosť predpokladá podnikavosť, húževnatosť a dôslednosť. Kto sa naučil opravdivo pracovať, ten bude vedieť opravdivo bojovať, keď príde na to čas. Zákon práce je zákon boja.

Ideologicky dopĺňame ideu svätoplukovskej koruny myšlienkou cyrilometodejskou. Ideológia nášho štátu je udávaná tradíciou nášho národa. Štátnu tradíciu slovenskú reprezentuje idea svätoplukovskej koruny, kresťanskú tradíciu nášho národa označuje idea cyrilo-metodejská. Vieme dobre, že boli spory medzi Svätoplukom a sv. Metodom. Vieme aj to, že tieto spory boli cirkevno-politického rázu. No vieme i to, že Svätopluk bol kresťan, hoci nie dokonalý. Aké politické úmysly Svätopluka boli by pre nás podradné, lebo my berieme určovať. No môžeme mať za isté, že to dobre myslel so svojím národom, ako to dobre myslel i sv. Metod. Ale keby sme to aj hneď mohli určiť, tieto úmysly kráľa Svätopluka boli pre nás podradné, lebo my berieme od kráľa Svätopluka nie jeho omyly, ale pozitívne hodnoty. Nám Svätopluk symbolizuje slovenskú štátnu myšlienku. Spod tohto zorného uhla ostatné prvky sú podradné a abstrahujeme od nich. Dopĺňame však túto štátnu myšlienku tým, čo dáva ráz našej duchovnej tradícii, t. j. pozitívnym kresťanstvom. Preto svoj súčasný štát pokladáme za štát svätoplukovský a kresťanský, za svätoplukovský z hľadiska štátneho, za kresťanský z hľadiska duchovného a náboženského. Myšlienka svätoplukovská a myšlienka cyrilometodejská nestoja proti sebe ako dva nezlučiteľné svety, ale sú ako zložky vzájomne sa dopĺňajúce v harmonickú jednotu slovenskej štátnej ideológie. Táto súhra je možná, lebo tieto myšlienky sa pohybujú na dvoch rôznych rovinách. Kým pri svätoplukovskej idei ide nám o politický a štátny program, pri cyrilometodejskej idei záleží nám na náboženskom, pozitívne kresťanskom programe nášho štátu. Preto cyrilometodejskú tradíciu ani nezatlačujeme do úzadia, ani nezmenšujeme, ani neobchádzame, lebo vôbec neprichádza do kolízie s ideou svätoplukovskej koruny. Pre pozitívnych kresťanov niet ťažkostí, ak ide o spoluprácu štátu a náboženstva. A konečne iné je Svätopluk ako osoba a iné je Svätopluk ako veľký slovenský kráľ, symbolizujúci slovenskú štátnu myšlienku. Iné je sv. Metod a iné je myšlienka cyrilometodejská.

Pre túto príčinu je hádam tiež všetkým jasné, že je veľký rozdiel medzi ideou svätoplukovskej koruny a ideológiou, ktorú mohol mať Svätopluk. Naša ideológia, ku ktorej patrí aj idea svätoplukovskej koruny ako jej štátna zložka, vyrastá z našej duchovnej tradície, kým Svätoplukovu ideológiu nepoznáme, a keby sme ju i poznali, prijali by sme dnes z nej to, čo zapadá do pozitívne kresťanského svetonáhľadu, teda čo má večnú cenu, a nie osobne prechodný význam, ktorý sa neprenáša do budúcnosti. Zo Svätopluka by sme však vždy vybrali fakt slovenského štátu, teda ideu slovenskej štátnosti, ktorú by sme preto vždy úplným právom nazývali štátnosťou svätoplukovskou.

Z toho vyplýva, že celkom odôvodnene vidíme v dnešnom slovenskom štáte obnovený štát svätoplukovský, že v dnešnom prezidentovi a vodcovi národa vidíme právoplatného nástupcu kráľa Svätopluka, že dnešné slovenské vojsko je pre nás obnovením Svätoplukových plukov a že dnešná generácia je pokračovateľkou svätoplukovskej generácie v organickom rozvoji národa. Pre nás priepasť tisíc rokov vôbec nejestvuje v tom zmysle, ako by rušila kontinuita slovenskej národnej pospolitosti, lebo národ tuná stále žil a tvoril a len národ je opravdivým subjektom národného štátu. Národ nikto nemôže zbaviť jeho prirodzených práv. A z podstaty národa vyplýva právo na vlastný štát, na vlastný život v duchu svojskej tradície a právo na tvorbu kultúry. Tieto prirodzené práva národa sú nepremlčateľné. Keby niektorý národ bol i 10 000 rokov podrobený, jeho prirodzené práva tým nemožno premlčať. Tieto práva nosí národ so sebou ako neodcudziteľné a trvajú dotiaľ, kým národ jestvuje. Právne nároky národa na tieto veci sú vždy živé a národ má vždy právo hlásiť sa o ne, ak to ináč nejde, i so zbraňou v ruke. Slovenský národ je spoločenstvo dávnych generácií svätoplukovských, stredovekých a novovekých živých generácií súčasných a nenarodených generácií budúcich, ktoré všetky spája zem, reč, a najväčšmi kultúra, utvorená na tejto pôde s pomocou slovenskej reči. Tento slovenský národ ani na chvíľu neprestal jestvovať, ako si to namýšľajú neprajníci nášho národa, lebo dejiny, i keď skromne, predsa dostatočne svedčia o jeho perpetuovanom živote.

Národ svätoplukovskej koruny je vklinený medzi národy, ktoré si utvorili svoje vlastné štátne idey, ideu svätoštefanskú a svätováclavskú.

Hoci organizátorom maďarského štátu bol sv. Štefan, svätoštefanská idea sa veľmi odklonila nielen od svätosti svojho zakladateľa, ale aj od kresťanstva. Ak si všimneme tejto idey zblízka, zbadáme veľa nekresťanských znakov, ktoré túto myšlienku nemôžu odporúčať v takom vydaní ani len naozaj kresťansky cítiacim Maďarom. Svätoštefanská koruna vo vydaní maďarských grófov má máločo spoločného, okrem svojho zakladateľa, s opravdivým duchom kresťanstva a s opravdivým chápaním kultúry. Touto ideou prikrývajú maďarskí páni iba svoje pochabé územné nároky. Myslia si, že len v rámci svätoštefanskej koruny je zaistené kresťanstvo a len v jej rámci je možná kultúra a preto pripisujú svätoštefanskej korune poslanie zachrániť kresťanstvo a šíriť kultúru v dunajskom priestore. Aby toto poslanie mohli plniť, musia všetky národy bývať v rámci tejto koruny.

Na toto rozumovanie je ľahká odpoveď. Kresťanstvo môže zachraňovať len štát duchom naozaj kresťansky. Svätoštefanská idea, ako ju dnes svet pozná, je vo svojom duchovnom obsahu protikresťanská. To možno dokázať veľmi ľahko. Ponajprv kresťanstvo ako verný vykladač prirodzeného práva neochvejne sa zastáva prirodzeného práva národov na slobodu. A svätoštefanská idea je namierená práve proti tomuto právu národov. Conclusio patet.

Právo na slobodu uzaviera v sebe právo na zem, na život a na tvorbu kultúry. A sú to práve tieto tri základné práva národov, ktoré vedela svätoštefanská koruna nekresťansky dusiť a ničiť. A sú to tieto tri práva, ktoré nechcú priznať hlásatelia svätoštefanskej idey iným národom a ktoré chcú najprv zničiť, aby potom mohli šíriť „kresťanstvo“.

Protikresťansky koná, kto protikresťansky vládne. Kresťanské vladárenie predpokladá ako conditio sine qua non spravodlivosť a pravdu. Svätoštefanská idea vo svojom modernom vydaní je negáciou spravodlivosti a pravdy. Odnímanie krvi a znemožňovanie života, odnímanie reči a znemožňovanie kultúrnej tvorby, hospodárske vyciciavanie zeme iného národa, to je duchovná bilancia vlády Maďarov nad ostatnými národnosťami.

Pre tieto príčiny (táto skomolená) svätoštefanská idea nielen že nie je súca na šírenie kresťanstva, ale pre spomenuté prvky nie je súca ani len na jeho udržanie vo vlastnom štáte. Vo svojej podstate svätoštefanská idea je pilierom maďarského imperializmu, a nie kresťanstva. Udržiavanie kresťanstva a záchrana kultúry, čím sa oháňajú maďarskí páni na medzinárodnom fóre, je iba kepienok, ktorým chcú zakryť svoje imperialistické zámery pred vzdelaným svetom. Proti tejto imperializmom zakrvavenej idei staviame svoju pokojamilovnú ideu sväĺoplukovskú, ktorá stojí pevne na svojom a cudzie nikdy nežiada. Maďari si musia konečne uvedomiť, že Slováci sa nezrieknu svojej štátnej myšlienky ani za cenu nimi predstieraného kresťanstva, ktoré zneužívajú pre svoje nekresťanské politické ciele (Timeo Hungaros et dona ferentes!), a že Slováci môžu čestne žiť len myšlienke svojej štátnosti, ktorá je oveľa staršia, než je štátnosť svätoštefanská. Nášmu národu ako takému nikdy neprirástla k srdcu „svätoštefanská idea“: bola a je nám cudzia a ostane cudzia naveky, lebo v nej vidíme prejav cudzoty, ktorá nezodpovedá ani nášmu kresťanskému charakteru, ani národnému duchu. Svätoštefanská idea z nás nikdy nevyrastala, a preto náš duch nie je súrodý s ňou. Prirodzený odpor, ktorý majú Slováci k natískanej korune svätoštefanskej, pochádza z prirodzenej túžby po vlastnom štáte, ktorý tu už raz bol uskutočnený dávno pred príchodom Maďarov do Európy a ktorého idea je slovenskej duši láskaným drahokamom, ktorý nič na svete nemôže zatieniť. Čím skôr si tento fakt Maďari uvedomia, tým skôr príde v dunajskom priestore k vyrovnanému pokoju, ktorého nositeľom a duchovným zaisťovateľom je slovenská koruna svätoplukovská. Celý slovenský životný priestor je zemou svätoplukovskej koruny, a preto si ho iná koruna nemá čo vyárendúvať. Kto žije fikciám s fikciami padá.

Čo sa týka svätováclavskej idey, nejdeme rozoberať, či to bola predovšetkým idea národná a či štátna (Obnova, 27. marca 1940). My v nej vidíme českú národnú a štátnu ideu, ktorá sa príležitostne rada obliekala do imperialistického rúcha vnucovaným pocitom nadradenosti českého národa iným stredoeurópskym národom. Pre nás Slovákov idea svätováclavská jestvuje iba natoľko, nakoľko je štátnou ideou českého národa. Počas krátkeho súžitia poznali sme príliš citeľne, že i táto myšlienka je nesúrodá s národným duchom slovenským a že slovenský národ môže nájsť úplný rozvoj len pod záštitou svätoplukovskej idey, ktorá jediná je dostatočnou zárukou mocného duchovného vývinu slovenského národa. Ctíme si tradíciu iných, ale budujeme na tradícii vlastnej pre svojskú prítomnosť a budúcnosť.

Staviame na tradícii, aby náš vzrast bol normalizovaný tým, čo hýbalo našou slávnou minulosťou. Preto, uvedomujúc si starodávnu štátnosť a jej povedomie v našom národe od 18. storočia, stávame sa oddanými vyznávačmi svätoplukovskej idey ako symbolu našej dávnej štátnosti a ako pevného piliera zdôvodňovania našej súčasnej štátnosti pred cudzinou. Vernosťou tejto svätoplukovskej idey národ náš získava medzinárodne, lebo z národa v cudzine neznámeho stáva sa spolučiniteľ v geopolitickom rozpoložení síl v stredoeurópskom priestore. Získava mravne, lebo z národa otrockého a iným posluhujúceho stal sa národ úplne slobodný, ktorý sa nehatene rozvíja na pôde, zdedenej po otcoch. Získava kultúrne, lebo z národa, ktorý znemožňovali kultúrne, stal sa národ, ktorý má vo svojich rukách všetky možnosti kultúrneho vývinu. Záleží len na ňom, aby ich úplne upotrebil. Získava i hospodársky, lebo najlepšie výťažky zeme neodchádzajú už poza Dunaj ani poza Moravu, ale ostávajú doma ako nám výlučne posluhujúca sila.

Národ svätoplukovský nastupuje novú etapu svojich dejín, verný štátnej idei svätoplukovskej a napájaný štátnou tradíciou svätoplukovskou.

Univ. doc. Dr. Štefan Polakovič