Norma viery (Regula fidei)

Protestanti hovoria s istým sebavedomím: „My svoju vieru zakladáme na Božom slove a nie na ľudskom podaní.“ Podľa protestantských konfesií je normou viery Sväté Písmo. Lenže túto normu viery veľmi znebezpečuje druhá zásada protestantskej viery: „voľné bádanie“.

Tu je slovo o základnej otázke viery, ktorá vyžaduje vážne uvažovanie.

Cirkev Kristova podľa slov jej zakladateľa je veľký svetový vychovávateľský ústav, ktorý k večnému spaseniu vychováva a vedie svojich veriacich. A už odkedy len vychovávajú ľudí, hlavným prostriedkom výchovy bolo vždy živé slovo, ktoré je najprirodzenejším, najjednoduchším a najľahším spôsobom duševného kontaktu. Písmo alebo kniha je tiež užitočná vo výchove, menovite vo výučbe, lenže tento nástroj je ťažký a nedokonalý. Samovzdelávanie na základe kníh, ako vieme, je ťažké a únavné, o mnoho ľahšie ide učenie pri vedení učiteľa. U všetkých národov končia výchovu na základe živého slova na toto povolaní odborní ľudia. Rodinná výchova na základe písma alebo knihy by bola tiež smiešnou zvláštnosťou.

Preto nedivíme sa tomu, že nám Pán Ježiš písomne nič nenechal a väčšina apoštolov tiež nedržali za potrebné písmo. Pán vyučoval živým slovom a apoštoli na rozkaz Pánov tiež len živým slovom kázali. Až do polovice 2. storočia nebolo ani jednej takej cirkevnej obce, ktorá by mala všetky sväté knihy. Čo teda bolo do napísania Matúšovho evanjelia a kníh Nového zákona normou viery? Zdravý rozum hovorí toto: Čo nikto nemá, to nemôže byť pre veriacich normou viery.

Ale dajme tomu, že by za normu viery ustanovil Pán predsa len Sväté Písmo. Aký by bol následok tohto ustanovenia? Cesta spásy by bola dostupná len boháčom, ktorí boli v takom položení, že by si jednu, celé majetky stojacu, knihu mohli kúpiť. Chudobní by následkom svojej chudoby odpadli od prostriedku spásy. Škodu spásy by utrpeli milióny ľudí, ktorí nevedeli čítať. Ale aj tých, ktorí vedeli čítať, by obťažovala tá vec, že sa nevedia vhĺbiť do Svätého Písma. Preto celkom prirodzené je, že Pán Sväté Písmo neučinil za normu viery.

A keby sme k Svätému Písmu pribrali hneď aj pamiatky Tradície, ani len Tradíciou podporovaní Sväté Písmo nemôže byť normou viery, lebo by vždy bola taká možnosť, že o jednej alebo druhej pravde povstane rozpor, ktorý nemôže rozsúdiť ani mŕtve písmeno, ani mŕtva pamiatka. K vyriešeniu nedorozumení a zakončeniu hádok je potrebná živá autorita. A Pán Ježiš skutočne živú autoritu ustanovil za normu viery.

Dokiaľ chodil Pán po zemi, normou viery bolo jeho slovo. Po jeho nanebovstúpení je normou viery Učiteľský úrad Cirkvi, ktorý čerpá z Písma i z Tradície a ktorý vedie a ochraňuje skrze Ducha svätého sám Kristus.

Každý živý organizmus sa udržuje tou zásadou, na základe ktorej povstal. Dub obživuje tá istá zásada, ktorá bola v žaludi, keď ho zasadili do zeme. Cirkev stvorila zásada Kristova, Jeho Božská autorita: následne ju len Jeho Božská autorita môže udržať. Kristovu náuku v jej pôvodnej čistote a na tej istej náuke spočívajúcu jednotu Cirkvi môže len neomylný Učiteľský úrad udržať.

Neomylný Učiteľský úrad Cirkvi, za ktorým stojí autorita Kristova, je podporou a istotou čistoty náboženstva a pre každého veriaceho istou normou viery.

Podľa svedectva dejín pápeži a cirkevné snemy viedli za mnohých okolností veľmi veľa náboženských hádok, ale Učiteľský úrad Cirkvi ani jeden článok viery nepremenil, ani premeniť nemohol, pretože pravda je večná.

Bez neomylnej, totiž bez Božskej autority niet Božskej viery. Keď človek číta Sväté Písmo, alebo čerpá z pamiatok Tradície, možno, že správne čerpá, možno, že skutočný zmysel vyčíta z mŕtvej písmeny Svätého Písma, ale aj to sa môže stať, že i pri najlepšej vôli a usilovnosti sa pomýli.

Bezpodmienečnú záruku nám môže dať len neomylná autorita. Keď to veríme, čo Boh zjavil a čo nám skrz jeho neomylnú Cirkev prekladá, vtedy každopádne Bohu veríme, totižto: vtedy je skutočne Božská naša viera.

Autorita Cirkvi je istou ochranou tak Svätého Písma, ako aj Tradície. Bez tejto autority by sme ani to nevedeli, čo patrí k Písmu a Tradícii a ani by sme nedospeli k ich istému porozumeniu a obsahu. Trefne hovorí protestant E. Hartmann: „Reformátori nezbadali, že ich v neomylnú autoritu kanonických kníh zložená viera, ktorú s materinským mliekom sali do seba, sa výlučne na tom presvedčení zakladá, že ju neomylnosť Cirkvi a podania dokazuje. Pretože im v neomylnosť Písma zložená viera prešla do krvi, ani nezbadali, že s odhodením neomylnosti Cirkvi a Tradície zároveň podkopali aj autoritu predošlých (Sv. Písma) a týmto z istej stavby hierarchie prvý kameň vyrazili, po ktorom následkom hlodania časov, všetky kamene jeden za druhým museli povypadávať.“ (Selbstzeisetzung des Christenthums)

Prečo prijali protestanti Sväté Písmo za slovo Božie? Preto, lebo to Cirkev povedala, že je Písmo Božím slovom. Ale pri vykladaní Písma už nechceli nič vedieť o Cirkvi. Tu už hlásali zásadu slobodného bádania, čo toľko znamená, že najvyšším sudcom viery je každému jeho vlastný rozum. Keďže ale cítili, že je tu rozum veľmi neistý a klátivý sudca, doložili, že Duch svätý každého osvecuje, aby Písmo správne vykladal. Lenže sa tu celým právom môžeme protestantov pýtať: Či je možné, aby Duch svätý dve navzájom rozporuplné náuky podával? A či je to nie nehoráznou bezočivosťou, každému pripisovať neomylnosť a práve vtedy Cirkvi tú neomylnosť odoprieť?

Luther toto písal Levovi X.: „Vo vysvetľovaní Božieho slova neprijmem zákon“ a týmto seba samého, svoju vôľu učinil normou viery. Aj Pfleiderer uzná: „Luther slovo Biblie len natoľko uznal za slovo Božie, nakoľko sa ono s Božím hlasom jeho srdca zrovnávalo, ináč o mnohých častiach Písma často krát veľmi slobodný, ba mnoho ráz veľmi prísny výrok vyniesol!“ (Religions phil. 319.) (List sv. Jakuba je mu len slameným listom, ktorý treba z Písma vyhodiť.) Iným slovom: Luther sebe veril, ale nie Pánu Bohu! (Luther ps. 111.)

Logickým následkom tejto zásady reformátorov je povstanie neslýchaného množstva siekt. A ak sa protestantské sekty dnes ešte celkom nerozpadnú, to majú medzi iným tomu pripísať, že v živote nasledujú katolícke zásady a nedovolia, žeby si každý z Písma vyčítal vieru, ale požadujú, žeby veriaci vieru od obce brali. Sväté Písmo ale pfleidererovskí nasledovníci Luthera už na caparty rozdriapali a zväčša zničili. Harnack už tak ďaleko zašiel, že „Ježiš Kristus je nesúci do evanjelia.“

Po vyložení najvyššej zásady viery systém viery teraz takto postavíme:

Bytnosť Božiu a dušu môžeme aj zdravým rozumom poznať. Tieto dve základné pravdy našej viery nielen veríme, ale i poznáme. Sväté Písmo ako historický dôkaz a Cirkev ako živý svedok nás o tom presvedčia, že Boh vskutku hovoril k človečenstvu. Toto všetko sú prirodzené podmienky viery. Zjaveniu Božiemu, ktoré dokazuje Bohom vedená autorita Cirkvi, veríme pre autoritu Božiu. A touto našou vierou dávame Bohu najväčšiu úctu akú človek dať môže.

Boh, bytnosť duše, historická skutočnosť Božieho zjavenia, slovom: podmienky viery, toto tvorí predmet vedenia. Ako milosť predpokladá prírodu, veď ona prírodu zošľachťuje a povznáša, tak aj základom viery je vedenie alebo prirodzené poznanie. Toto poznanie činí vieru rozumnou. Podľa sv. Tomáša: „Rozum by neveril, keby neuznal, že musí veriť.“ Rozum stavia vieru ako mravnú povinnosť pred vôľu, a keď sa vôľa poddá, viera sa stane mravnou. Predmetom viery je celé zjavenie, príčinou je autorita Boha, ktorý ju zjavil, ktorá stojí nielen za predmetom viery, ale aj za spôsobom zjavenia. Predmet viery je organický celok. Ako telo nemôžeme rozdrobiť bez toho, že by sa z neho duša nevzdialila, podobne aj rozdrobenie predmetu viery značí smrť viery. Ak odhodíme jednotlivé pravdy zjavenia, a čo aj len jednu pravdu, hoc by sme všetky ostatné prijali, naša viera už viac nebude Božská, ale len ľudská, pretože tým pádom sa už nie pre autoritu Boha, ale pre akýmkoľvek spôsobom nadobudnuté prirodzené presvedčenie pridŕžame neúplného predmetu viery. Slovom: v takomto prípade sebe, nie Bohu, veríme. K spaseniu sa však vyžaduje nie ľudská, ale Božská viera.

Mysliaci človek v tom vidí veľké dobrodenie Božie, že ustanovil na svete neomylného učiteľa, od ktorého sa každý môže naučiť poznať bludu prostú vedu spásy. Voľnomyšlienkari, lepšie povedané, fanatickí neverci s farizejskou pretvárkou vidia v tomto dobrodení Božom veľké nebezpečenstvo, a tak ďaleko idú vo svojej zaslepenosti, že od veriaceho učenca ešte aj meno učenca odškriepia, lebo podľa nich učenec nemôže nepredpojato bádať v prírode. Ale toto tvrdenie je zjavne mylné. Pretože veriaci učenec prirodzené základy svojej viery (bytnosť Boha a duše, skutočnosť zjavenia Božieho) vie na základe vedeckého skúmania a nielen z predpokladania. Ostatné pravdy viery ale verí na základe autority Božej. Nakoľko ale tieto posledné pravdy patria do nadprirodzeného poriadku, ony v skúmaní prírody nikoho neprekážajú. Fyziku, chémiu, matematiku, lekársku vedu atď. veriaci celkom tak ako aj neverec môže s prospechom sprevádzať. Postavenie veriaceho učenca je o toľko prajnejšie, že je jeho duša voľná od otroctva náruživostí, a preto môže slobodnejšie pracovať. Keďže ale zjavenie hádže svetlo aj na prírodu, veriaci učenec, ak sa aj filozofiou základne zaoberá, neupadne do tých osudných chýb, ktoré by jeho večný osud ohrozovali. Voľnomyšlienkari tak rozumejú slobodu vedy, že blud je rovnoprávny k pravde a že sa o všetkom dá pochybovať. Toto je ale anarchia a nie vedecká sloboda, pretože rozum nie je slobodný voči pravde, ale blud znamená otroctvo pre rozum. Veriaci učenec si nežiada z bezuzdnosti rozumového tuláctva. Najpredpojatejší ľudia sveta sú voľnomyšlienkari, ktorí za podmienku vedy držia popieranie Boha, duše a zjavenia Božieho. Na takomto základe môžu okrem dvoch, troch nevercov, Koperníka, Keplera, Newtona a všetkých velikášov vedy zo spoločnosti učencov vytvoriť, pretože sa oni nevedeli postaviť na predpojaté stanovisko nevery.

(Anton SZUSZAI – Apológia, čili sústavná obrana základných právd katolíckej viery. Ružomberok: LEV, 1924)