Umučenie dp. Jána Nemca

„V nočných hodinách (16.-17.novembra 1944) sa partizáni vlámali do farskej budovy v Lieskovci pri Humennom a prepadli mladého farára Jána Nemca, ktorého hrozne týrali, potom uviazali za koňom a v blate vliekli cez polia a lesy štyroch chotárov až do Žalobína. Potom ho odviezli ku Girovciam a tam dvoma strelami a rozsekaním lebky ho zavraždili. Mŕtvolu vyzliekli zo šiat a hodili do rieky Oľky.“ (1)

Ján Nemec sa narodil roku 1911 v Šarišských Bohdanovciach, v zbožnej a národne uvedomelej roľníckej rodine. Od útleho detstva vynikal svojou svedomitosťou, poslušnosťou a najmä záujmom o štúdium. Po štyroch rokoch strávených na miestnej ľudovej škole desaťročnému Jankovi, aj napriek pomerne vysokým nákladom vzhľadom na skromný roľnícky život, rodičia umožnili štúdium na Reálnom gymnáziu v Košiciach. Maturitu zvládol úspešne v roku 1929 a hneď po nej sa prihlásil do košického kňazského seminára. Bohoslovec Ján Nemec bol mimoriadne nadaným študentom, a tak mu bolo vďaka výbornému prospechu umožnené ukončiť päťročné štúdium teológie už za štyri roky. Na kňaza bol vysvätený košickým biskupom, Jozefom Čárskym, na sviatok Petra a Pavla roku 1933 ako dvadsaťdva ročný, k čomu potreboval z Ríma dišpenz od kanonického veku. Medzi prvé pôsobiská mladého kaplána patrilo Trhovište, Humenné a Žalobín. Farárom sa stal po šiestich rokoch v obci Lieskovec. Jeho pastoračná činnosť bola skutočne príkladná. Horlivo sa venoval náboženskej aj národnej výchove svojich farníkov. Bezdôvodne nevynechal ani jednu hodinu náboženstva, kvôli čomu pravidelne cestoval, bez ohľadu na počasie a ročné obdobie, na svojom voze aj do 15 kilometrov vzdialených filiálok. Úprimne sa snažil o duchovné, mravné, kultúrne, ale aj hmotné povznesenie ľudu. Popri tom sa v každú voľnú chvíľu venoval štúdiu teológie, filozofie a prírodných vied. Ovládal sedem cudzích jazykov a ďalšie dva sa učil. Ján Nemec bol horlivý kňaz svätej povesti, nadpriemerných schopností, úprimnej zbožnosti a príkladnej starostlivosti o svojich farníkov, verný Bohu, národu a svojmu ľudu až po hrob.

Partizánsky teror

V jarných mesiacoch roku 1944 sa začali objavovať v slovenských lesoch sovietski partizáni. Postupne sa k nim pridávali niektorí zbehovia a dezertéri zo slovenskej armády a rôzni iní odporcovia kresťanského politického režimu a slovenskej samostatnosti. Ich činnosť spočívala predovšetkým v rabovaní, ničení infraštruktúr a tovární, znásilňovaní žien a vraždení. Na muške mali najmä občanov nemeckej národnosti, no postupne aj členov HSĽS a HG. Ich teroristickým nájazdom sa však nevyhol ani katolícky klérus. To všetko pod zámienkou „oslobodzovania“ národa od fiktívneho nacizmu, ktorý mal u Slovákov len nepatrné percento zastúpenia, nakoľko hlavný politický prúd, reprezentovaný prezidentom Jozefom Tisom, bol stavajúc na pápežských encyklikách budovaný v rýdzo katolíckom duchu, čo už teda a priori naznačovalo odmietavý a nepriateľský postoj voči novopohanskému nacizmu. Slovami Mons. Trstenského: „Slovensko sa podobalo kvitnúcej záhrade a zátišnej oáze uprostred burácajúceho uragánu druhej svetovej vojny.“ (2) V štyridsiatom štvrtom sa začala v tejto záhrade rozmáhať burina. Proti malému a mladému kresťanskému štátu sa spolčili dve, samotným diablom podporované, ideológie: slobodomurársky čechoslovakizmus a ateistický boľševizmus. Zosobnené v partizánskom hnutí boli ony akýmsi predobrazom teroru, ktorý nastal počas komunistickej diktatúry za 2. ČSR. Za relatívne krátke obdobie mali partizáni v Slovenskej republike, kde dosiaľ vládol mier, na svedomí stovky obetí a množstvo materiálnych škôd. (3)

Partizánske skupiny operovali spočiatku najmä na území Liptova a Turca. S narastajúcim počtom sa však rozširovalo aj územie ich pôsobnosti. Na prelome júla a augusta 1944 už kolovali rôzne chýry o partizánoch aj na východom Slovensku. Ján Nemec mal niekoľko sovietskych návštev od konca mája. Zväčša išlo o utečencov, ktorým sa nikdy nezdráhal pomôcť, na fare sa mohli najesť, odpočinúť, dostali tiež oblečenie i zásoby na cestu. Mnohí z nich potom skončili v partizánskej skupine. Aj na základe týchto skúseností nepredpokladal, že by ho mohli partizáni prepadnúť. Všetko sa však zmenilo v noci, 8. augusta, kedy ho prvý krát navštívili muži, priamo sa hlásiaci k partizánskej skupine Čapajev. Najprv, hrajúc sa na civilov, chceli farára oklamať, že je treba ísť zaopatriť chorého do Mysliny, čo bola vtedy filiálka lieskovskej fary. Farár im sprvoti uveril, poslal ich po kostolníka, kým on sa chcel zatiaľ obliecť. Keď sa ale po chvíľke vracali bez kostolníka, uvidel im v rukách ay. Už mu bolo jasné, čo sú zač. Vtedy zrazu prešli od klamstva s chorým k tomu, že sa chcú na fare najesť. Bolo ich štrnásť. Začali zúrivo búchať na dvere a keď im Ján otvoril, vrútili sa dnu s namierenými ami. Nepýtali jedlo, ale peniaze. V tom čase sa nachádzal na fare aj Imrich Nemec, Jánov brat, ktorý bol očitým svedkom tohto prepadu. Kňaz rovno vytiahol z peňaženky 3500 korún. Tým však bolo málo, začali prehľadávať faru. Napokon našli aj peniaze od veriacich, určené na opravu kostolov – milodary z lieskovskej farnosti a filiálok. Všetko zhabali. Spolu si odniesli okolo 11 000 korún. Odchádzali s tým, že ak to Ján niekomu povie, prídu si po neho. Takto vyzerala prvá „návšteva“. Žiaľ, bol to len začiatok teroru. „Návštevy“ sa opakovali v priebehu nasledujúcich dvoch mesiacov. Začiatkom novembra takmer každodenne. Zakaždým niečo ukradli, ich brutalita sa stupňovala.

Mučenícka smrť

Domvedúca na lieskovskej fare kňaza Nemca neustále prehovárala, aby odišiel. Prosila ho, nech žiada biskupa o preloženie na inú faru. Tu sa však dokonale ukázala Jánova oddanosť a vernosť, ktorá ho predurčila k mučeníckej smrti: „Nemôžem opustiť svoj ľud“ (4), bola jeho odpoveď. Rovnako sa rozprával aj so svojim bratom: „Nariadenie pána biskupa je ostať s ľudom. Veď čo by povedal ľud, keby som ho v najťažšej chvíli zanechal? Čo ak niekto bude zomierať a bude chcieť kňaza? Kňaz má byť s ľudom stále. A nakoniec prečo mám odísť? Nikdy som nikomu nič zlé neurobil. Osobných nepriateľov nemám. Vždy som si plnil povinnosti ako kňaz i Slovák, a to na prospech mne zverenému ľudu. Keď prídu partizáni, nech berú, čo budú chcieť. Ani ma nenapadne utekať pred nimi. Azda to nebude také zlé. A keď budú vraždiť kňazov, nech ma zavraždia pri svojich veriacich.“ (5)

Od 12. do 16. novembra partizáni neprišli ani raz. Nikto by si vtedy nebol pomyslel, že je to len ticho pred búrkou. Večer, 16. novembra, bol na návšteve u farára obecný komisár, chcel sa s ním len tak pozhovárať. Odchádzal okolo desiatej. Ján sa potom pomodlil breviár a chystal sa do postele. Vonku bolo chladné, jesenné počasie, silno pršalo. O pol dvanástej zrazu ktosi zabúchal na dvere. Keď farár otvoril, vovalili sa do vnútra partizáni. Boli agresívni a revali na neho, nech im dá peniaze. Darmo vysvetľoval, že už žiadne nemá, že mu všetko ukradli. Ostalo len oblečenie, čo mal na sebe. Na fare bola v tom čase aj domvedúca a slúžka. Farárovi rozkázali, nech sa pripraví na cestu, že pôjde s nimi, domvedúcej, aby mu pripravila jedlo na tri dni. Rýchlo nabalia, čo našla, bola však v takom šoku z brutálneho jednania partizánov, že nakoniec omdlela a keď sa prebrala, už boli preč.

Skupina pozostávala z ôsmych partizánov, boli plne vyzbrojení. Posadali si na voz a kňaza uviazali o koňa. Po ceste ho bili a mučili. Existuje niekoľko svedectiev od ľudí, ktorí tej noci počuli zúfalý nárek mučeného človeka, ani by ich nenapadlo, že ide o lieskovského farára. Neskôr sa jeden z partizánov vo Vranove nad Topľou chvastal pred ženami, o ktorých zistil, že sú katolíčky, ako zatočili s farárom Nemcom. Začal im hovoriť o tom, ako vyrabovali faru, ako ho mučili a vliekli v chladnom daždivom počasí uviazaného koňovi o chvost hore jarkom po vode, blate a kameňoch. Strastiplná bola posledná cesta mladého mučeníka. Cez polia a lesy ho takto viedli približne osem kilometrov do Žalobína. Tam vymenili voz. Ján bol fyzicky úplne na dne. Premočený, zablatený a zakrvavený od rán, ktorými diabol stelesnený v partizánskej bande skúšal jeho vieru. Zo Žalobína chceli pokračovať do Giroviec. Za Polomou však chýbal most cez rieku Oľku. Zobrala ho silná voda. Na druhú stranu chceli preto prejsť po vlastných cez zrúbaný strom. Maximálne vysilený Ján však už nebol schopný ďalšej cesty. Partizáni sa mu začali vyhrážať, že ak nepôjde ďalej, tak ho zastrelia. Jemu však bolo jasné, že ak ho nezabijú hneď, tak neskôr určite, nakoľko už počas zastávky v Žalobíne im jeden z tamojších partizánov hovoril, že ho mali zabiť už po ceste z Lieskovca. Celkom nevládny už nedokázal pokračovať. Boli to jeho posledné sekundy. Údermi do hlavy mu rozsekali lebku. Potom ho dvoma strelami do zátylku dorazili. Šaty a obuv si zobrali. Mŕtve telo odeté len v spodnej bielizni nakoniec hodili do rieky a nechali tak. Udialo sa to v piatok, 17. novembra 1944, okolo piatej ráno. Tak vyhasol pozemský život mučeníka Jána Nemca, lieskovského farára, vo viac než symbolickom veku – 33 rokov. Kvôli komplikáciám súvisiacim s blížiacim sa frontom a evakuáciou obcí sa pohreb uskutočnil až 25. novembra v rodných Šarišských Bohdanovciach.

Mučeník Ján sa nepriečil svojmu údelu. Na tele doráňaný, no na duchu pokojný, oddane sa zjednotil s Božou Prozreteľnosťou, lebo vedel, že koho Pán Boh miluje, tomu nechá poniesť ťažký kríž, aby z posledného na zemi stal sa prvým vo večnosti. Žiaľ, jeho prípad nebol ojedinelý. Partizánski gauneri takto skoncovali s viacerými kňazmi i mnohými katolíckymi laikmi. Komunistická propaganda cez to všetko vytvorila z teroristov „slávnych osloboditeľov“, ktorým dodnes stoja na Slovensku pomníky. O skutočných hrdinoch má pritom dnešný ľud, ak vôbec nejaké, tak zväčša len minimálne povedomie. Ale také praktiky už prirodzene patria k samotnej podstate revolučných a bezbožných režimov. Osláv teda, Pane Bože, mučeníka Jána, daj mu večné odpočinutie a nám, po jeho vzore, milosť oddanosti, vytrvalosti a stálosti vo vyznávaní pravej viery. Nech sa krv mučeníkov znovu raz stane semenom nových kresťanov, tak nám Pán Boh pomáhaj.

Poznámky:

(1) ĎURICA, M.S.: Dejiny Slovenska a Slovákov, s. 525
(2) TRSTENSKÝ, V.: Sila viery, sila pravdy, s. 208
(3) Za hlavný cieľ partizánskych výčinov možno považovať snahu o vyprovokovanie ozbrojenej odozvy zo strany Nemcov: „Z boľševického hľadiska to bola jedinečná provokačná taktika. Nemci boli veľmi citliví na zaobchádzanie so svojim národnostnými príslušníkmi. (…) Partizánska taktika jasne dosvedčuje, že Sovieti nasledovali rýchle a hladké obsadenie Slovenska, kým tam niet Nemcov. Vedeli, že nič tak nepoškodí neistú myšlienku slovensko-nemeckej spolupráce, ako nemecký vojak, povolaný na Slovensko robiť poriadok. Ďalej očakávali, že nemecké vojsko zdecimuje buržoázne povstalecké zložky, čím oslabí budúcu opozíciu a napokon červená armáda vtiahne na Slovensko ako osloboditeľka, čím sa zvýši komunistická prestíž. Tým sa mali vytvoriť na povojnovom Slovensku predpoklady proletárskeho uchvátenia moci.“ (VNUK, F.: Neuveriteľné sprisahanie, s. 44) Nenávistné výlevy proti katolíkom (kňazom aj laikom), bez ohľadu na národnosť, patrili priam k samotnej podstate partizánskeho hnutia.
(4) NEMEC, I.: Nemôžem opustiť svoj ľud, s. 26
(5) Tamže, s. 26-27

Milan Žiak