Ľudácka národná výchova ako príprava na zmŕtvychvstanie národa v sláve Kristovho druhého príchodu

„Nie každý, kto hovorí ‚Slovák, Slovák’, a kto nechýba pri demonštráciách, je dobrým synom a vernou dcérou národa slovenského, ale len ten, kto plní povinnosti voči svojmu národu je dobrým Slovákom a verným synom alebo dcérou slovenského národa. Teda nie frázy, nie slová, ale skutky, skutky žiadame od každého.“
(Jozef Tiso in Slovák 1940, č. 155)

Už sme sa toho za tie roky, i my holobriadkovia, napočúvali viac než dosť – veď to sami poznáte – národ vraj pred pár rokmi vymysleli obstarožne sa obliekajúci a zarastení predchodcovia hokejových fanúšikov a splodili ho šúchaním ceruze o roztrhaný papier. V 21. storočí je teda len prirodzené, že takýto zdrap papiera sa trvalo udržateľný priemysel recyklačného rozvoja snaží rozložiť na molekuly celulózy, s ktorou sú zamýšľané nové a gigantické toaletné projekty otvorenej budúcnosti…
Kultúrni pracovníci kabaretu pokrokových idiotín poslušne zbierajú takéto plody bludných stromov či už svetských demokratických výmyslov po nespočte revolučných kotrmelcoch ľudstva alebo cirkevných novokatolíckych potratoch posvätnej tradície po II. vatikánskom koncile.
Súdružky a komsomoľcov s plnými košíkmi takýchto najnovších nezmyslov o „hynúcom koncepte národa“ je preto potrebné poctivo potknúť a z rozsypaného na drobné nanovo poskladať obraz pravej slávy národa, tak nesmierne smerodajný pre rovno stojacu národnú, teda ľudácku výchovu súčasných generácií.
Aký národ sa to teda dnes rozkladá, hynie a zapácha ako v nohaviciach v prádeľníku pohodených zabudnutý olomoucký syrček?

Pomer štátu k národu?
Začnime teda s tým poctivým podkladaním nôh do cesty našliapnutého všeľudského pokroku, lebo práve občianske národy, ktoré vznikali uzavretím „spoločenskej zmluvy“ ako kompromisu revolucionárov s tradičnými mocnármi (respektíve naopak) sú toľko v súčasnosti diskutovanými „umelými konceptmi“ svojím pôvodom odtrhnutými od nadprirodzeného zákona a svojho Stvoriteľa, kedy sa podiel a zodpovednosť človeka na ceste spásy svojho nadprirodzeného národa nahrádza občianstvom v štáte ako manželstvom z čistej špekulácie, kedy tento „citoyen“ z barikád vystúpivší proti tradičnému vladárovi konštatuje v rámci svojho ešte akéhosi revolučného konzervativizmu a túžby po akejsi vlastnej morálno-zákonnej samospáse, že „pud čírej žiadostivosti je otroctvom a poslušnosť zákonu, ktorý sme si sami uložili, slobodou… “ (Jean Jackques Rousseau v diele Spoločenská zmluva – Du contrat social, r. 1762), a teda v občianskom národe hľadá tento mestský povstalec svoje morálne pohodlie, ktoré nazýva „slobodou“, lebo „najvyššou ľudskou potrebou“ chápe sebaobranu proti násilnej smrti tu na zemi, z ktorej sa akosi kotí akési základné „ľudské právo“ nezomrieť v občianskom štáte „nasilu“ (Thomas Hobbes v diele Leviathan, or The Matter, Forme and Power of a Common Wealth Ecclesiasticall and Civil, r. 1651).
Občianske národy ako ľavobočkov ústavy, tejto veľspoločenskej zmluvy s doktorom diablom, teda zakladajú na papieri akísi sado-masochisti, jednak zo strachu z násilia a časnej smrti, v ktorom sa vyžívajú pod tlakom terorizujúcej a vraždiacej bagandže absolútneho štátu, a jednak z chorobného nutkania samých zo seba potláčať z pozície moci chtíče iných „ľudovo-demokraticky“ uloženými zákonmi pozemského suveréna.
Dnes v dennej každodennosti skusujeme, že takýto umelý koncept občianskeho národa, ktorý sa zriekol nadprirodzeného zákona dosiahnuť spásy večnej zaväzujúceho krvou syna z otca, a nahradil ho konsenzom a intersubjektívnou zhodou názorov všetkých občanov na „ich ľudovo-demokratický zákon“, práve dnes za jedinú skutočnú slobodu považuje vo svojej permanentnej revolúcii voči Bohu a Cirkvi jedine uspokojenie pudu svojej čírej žiadostivosti za slobodného súhlasu toho druhého, na ktorého úkor sa toto uspokojenie deje. Náš pochop musí smerovať k tomu, že tento dnešný výsledok v podobe vysoko-pokrokového všespoločenského bezprávia – myslíme tým stav nepodriadenosti nadprirodzenému zákonu – bol svojím semenom prítomný už v načrtnutom bohorúhačskom samospásnom koncepte občianskeho národa, ktorý dnes po prirodzenej stránke zákonite odhníva ako opustená slivka, ktorá síce svojho času hojne zarodila, ale dnes ju už nemá kto oberať, a tak hynie pod váhou svojich obťažkaných konárov.
Reformy takýchto mŕtvych národných konceptov, pripomínajúcich lámajúce sa slivky, sa dejú skrz reformy sekularizujúcich ústav, ktorými sú takéto občianske národy konštituované, pričom iniciatíva sekularizujúcej občianskej ústavy len ďalej rozširuje biedu pokusu človeka o priečenie sa organickým typom usporiadania ľudských spoločností predurčených k vývoju v typ nadprirodzený, skrz Krista k Bohu smerujúci vo večnosti. Táto egoistická a špekulatívna iniciatíva sa vo svojich teoretických rozpracovaniach dejinami najvýraznejšie vinie od čias osvietenstva zo 17. -18. storočia, filozoficky najmä od Hobbsovho spisu Leviathan, ktorý pertraktuje základný postulát satanizmu: veľká masa ľudí v stave bellum omniam contra omnes (vojny všetkých proti všetkým) majúc bez Boha ako Absolútna právo na čokoľvek, súhlasí za plného vedomia svojej slobodnej vôle vo všespoločenskej zmluve nie s prísnou vládou Krista Kráľa, ktorá dovolí iba morálne, ale s vládou akéhokoľvek absolútneho suveréna nastoľujúceho akýkoľvek druh poriadku, najlepšie taký, ktorý naše svedomie iba veľmi „slabučko hryzká“ a za drobné všimné dokonca iba slintavo olizne…
Treba pripomenúť, že koncept občianskeho národa a sekulárnej ústavy ako jeho jediného konštituenta je v kríze od svojho vzniku a prakticky od svojho zrodu sa zmieta v revolúciách, a de facto takýto umelý koncept nedokázal ľuďom nikdy zabezpečiť toľko sľubovaný a projektovaný sociálny zmier. Jozef Tiso tento fenomén skusoval i vo svojej dobe a realite česko-slovenského štátu, a preto upozorňoval: „Ak niektorý národ podlieha duševnej hnilobe, nezachráni ten národ nič, nijaká vojenská disciplína, nijaká sociálna politika, nijaká ozbrojená moc /ani nijaká reforma ústavy – pozn. IC/. Národ môže zachrániť a udržať jedine vnútorná duševná sila.“ (Jozef Tiso in Slovák 1940, č. 257).“
Nadprirodzené národy vnútornej duševnej sily, ktoré naša národná výchova predpokladá, nahliadajú na moderné občianstvo a jeho „cnosti“ skôr ako na nevyhnutnú formu prejavu lojality k štátu, ktorý je akousi organizačno-technickou barličkou k spáse národa, než ako na formu reálneho podielu na konštitučnom zväzku národa, ktorý Stvoriteľ nevytvoril na základe nejakého súhlasu romantizujúceho človiečika slopúceho absinth, ale zo svojej absolútnej svoj-moci a svoj-vôle, aby svoj zákon najskôr predložil 12 kmeňom Svätej zeme, z ktorých pozostával národ Svätej zeme, a neskôr všetkým národom sveta, a aby týmito zákonmi zaviazal jednak syna z otca prostredníctvom ich krvného a telesného puta tu na zemi, tak svojou krvou v Svätej Obeti v adoptívnom synovstve k Sebe Bohu-Otcovi, aby sme mohli na kolenách a k nebu volať: „Abba“, Otče…
My teda na pôde ľudáckej výchovy myslíme vždy „nadprirodzený národ“, teda to, čo Stvoril Boh ako „ľud“ a to, čo je v Písme svätom Sixto-Klementínskej Vulgáty označované ako „populi“. Nebudeme teda rúhavo rozprávať ani o nejakom zbožštenom národe, národe, ktorý by chcel stáť nad Bohom, ale o „ľude“ ako stvorenom a Bohu podriadenom, lebo ako hovorí Jozef Tiso: „Nie Boh potrebuje národ. Boh bude Bohom i bez národa, či už to uznáme, alebo neuznáme, ale bez Boha nebude národa…,“ pričom: „Spojiť pojem za Boha, za národ nie je prehrešením sa proti Bohu. Je to pripútanie ľudských hodnôt k hodnotám večným, božským.“. (Jozef Tiso in Slovák, 1939, č. 188) Národ teda uchopujeme ako nadprirodzený v jeho účelnom podrobení ľudského (prirodzeného) horizontálneho smerovania naprieč svetom pozemským Božiemu (nadprirodzenému) vertikálnemu smeru – do nebeských sfér, ku spáse, vzkrieseniu a životu večnému v Bohu, čo vylučuje uvažovať o národe ako o „občianskom“, teda ako o abstraktnom pojme politickej vedy. Podľa Jozefa Tisu sa národ nekonštituuje skrz nejakú ústavu, ale cez spoločné územie, spoločnú krv, mravy a psychologické vedomie celku (Jozef Tiso in Slovák 1934, č. 113) a jediným konštituentom nadprirodzeného národa ako duchovnej bytosti, ktorý národu dodáva potrebnú vnútornú duševnú silu, je Ježiš Kristus. Pokúsme sa nachvíľu o to, o čo sa pokúšajú sami revolucionári a spýtajme sa: „Čo bude potom, keď národ pozbavíme Krista a Jeho učenia?“
Jozef Tiso nám vo svojich rečníckych otázkach odpovedá: „Kto bude vedieť dať národu v ťažkých dobách tej mravnej sily, ktorú dodáva teraz Kristus svojím príkladom? Kto dá národu oduševnenie a obetavosť v kritických chvíľach, keď sa mu odoberie symbol obety a stelesnené oduševnenie? Odkiaľ bude čerpať národ silu, aby sa nedal zachvátiť slávou chvíľkového prospechu, keď sa mu odoberie tak mocný učiteľ večných cností? Kto dá národu povzbudenie, aby sa vyzdvihol nad hmotu do ideálnych sfér vedy, umenia a silného charakteru, keď sa mu odtiahne spred očú vzor ideálov a jeho zrak sa len na zem obracia? Kto a kde otvorí pre národ pramene heroizmu mučeníkov, stálosti vyznávačov, mravnej sily čistých panien, pracovitosti rehoľníkov, veľkodušnosti kresťanských dobrodincov, širokého rozhľadu kresťanských učencov, mohutného vzletu básnikov a umelcov, obetavosti milosrdných sestier a misionárov, nežnej teploty rodinného kruhu, jemnosti spoločenského života, otvorenosti úprimného charakteru, verejnosti a spoľahlivosti svedomitého človeka?“ (Jozef Tiso in Tatranský Orol, roč. VI. č 4.)
Naše národné dejiny nám vo svojom najexponovanejšom mieste ponúkajú vo svojej nahote pomôcku, ktorou možno vulgárne naviesť pozornosť čitateľa k rozlišovaniu nadprirodzeného národa od konceptu národa občianskeho: všimnime si politiku Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a Slovenskej národnej strany v období ich paralelnej existencie. Tí, ktorých si dnes ctíme, a ktorí pracovali za Boha a za nadprirodzenú podstatu národa slovenského, zgrupovali sa inštinktívne i pod značkou, ktorá znamenala biblicky „ľud“, teda „populi“. Dodnes sú „ľudáctvo“ a „ľudácka“ politika v liberálnom sekulárnom štáte prenasledované ak nie priam zakázané, lebo svoje konanie odvíjajú od nadprirodzenej podstaty národa, ktorá vedie priamo k Pánovi, ktorá bráni záujmy Krista, nášho kráľa tu na zemi, zatiaľ čo občianske vlastenectvo, ktoré najbritkejšie vystihuje to české „nic než národ“, ako umelý koncept národa vytvorený človekom, tento sekulárny štát dovoľuje, miestami i podporuje, lebo v ňom vidí spojenca a obhajcu čisto štátnych mocenských záujmov.
V tomto sa preto musíme striktne držať Tisovho opravdivého, spravodlivého a naskrz ľudáckeho a biblického: národ je viac ako štát, ale menej než Boh! Národ, ako nadprirodzená entita, nikdy nesmie výhradne hrdlačiť v pote svojej tvári na pozemské úmysly pozemského štátu, na výplody spoločenských zmlúv zotročujúcich nadprirodzenú slávu národa v občianskej poslušnosti, alebo slovami vlastnými Jozefovi Tisovi: Štát je inštitúciou časného blahobytu, ktorý sa nemieša do snažení nadprirodzených, ibaže ich rešpektuje pre jemný vzťah týchže k časnému blahobytu občanov; štát slúži národu; štát je orgánom národa; štát je prostriedok k cieľu a nie je cieľom človeka; štát nepreberá na seba povinnosti jednotlivcov; štát obstaráva úkony, ku ktorým sila jednotlivca nestačí (porovnaj Slovák, r. 20, 1938, č. 293, s. 1, Kristus, vykupiteľ štátu.).
Lebo kdekoľvek, kde revolucionári odstránili Boha, museli postaviť absolutistický a terorizujúci štát nad národ ako pôvodcu najvyššieho zákona. A naopak, kde si pozície udržali tradičné katolícke národno-kresťanské sily, štátny Moloch s celým jeho aparátom bol nekompromisne a do dôsledkov podriadený potrebám národa – lebo kresťanský národ nepotrebuje nejaký štát na to, aby mu ten diktoval, aby sa v jeho ústave uznášal, ako a podľa čoho žiť, pretože kresťanský národ vedený je zákonom Božím nadprirodzeným, nemeniteľným a úplne zjaveným. Pričom však Jozef Tiso dôrazne vystríha: „Každý, kto túto našu tézu ‚Národ je podstata a štát je len forma’ spomína, musel by vedieť, že táto štátnopolitická formula je praktickou konzekvenciou štátnopolitickej teórie, budovanej na základoch tomistickej filozofie. Keby si toto uvedomil, nikdy by sa neodvážil z tézy: ‚Národ je podstata, štát je forma’ uzatvárať na podceňovanie štátu, lebo súčasne by musel pripomenúť i druhú nie menej známu a vážnu tézu tej istej tomistickej filozofie, ktorá znie: ‚Forma dat esse rei’ – forma máva možnosť k jestvovaniu. Bez formy niet veci, iba v abstrakte, iba v idey. Konkrétnej veci niet bez formy.“(Jozef Tiso in Slovák 1935, č. 277)
Pričom však slepú občiansku poslušnosť zdrapu ústavného papiera nadprirodzený národ v rozporných momentoch nutne zamieňa za poslušnosť Bohu, ktorá síce vyžaduje vzdanie sa cisárovho cisárovi, ale nikdy nie vzdanie sa Božieho cisárovi, teda v tomto prípade obetovanie nadprirodzného národa Molochovi štátu.
V tom teda tie veľkolepé vlastenecké koncepty občianskych národov, kde národ je pohlcovaný štátom, hynú, že vlastenci strativší vieru v zákon zjavený od štátu čakajú, že ten im rozkáže ako a podľa čoho žiť, že štát im – teda občianskej spoločnosti – dá najvyšší zákon a bude určovateľom mravov – že štát im bude Bohom a Matica slovenská Cirkvou…
Názov tejto kapitoly by však mal znieť práve opačne: nie pomer štátu k národu, ale pomer národu k štátu, lebo národ obcuje so štátom ako so svojím aparátom, a nie naopak. „Taký a toľký je národ, aký má štát. Taký a toľký je štát, nakoľko sa v ňom uplatňuje národ.“ (Jozef Tiso in Slovák 1938, č. 46)
Na krídlach tradície vniesli sme teda svetlo na v súčasnosti potemnený pitvor národnej výchovy, ktorej národné východiská ozrejmíme najskôr, a tak z nich uzatvoríme na základné, jednoduché a nadčasové ciele a prikázania opravdivej ľudáckej národnej výchovy, z ktorej sa ešte vyhádže červeným pupákom na ksichte a vlajke nejeden ľudovo-demokratický komisár európskej múmie…

I. Národ ako jednota ľudu: národ má svoj korpus (hmotné telo a krv) a svoju krajinu a jej bohatstvo
Načim zopakovať v ostrej kontre voči modernistom, že národ na rozdiel od internacionály nie je koncept, národ nie je na rozdiel od utópie komunizmu ani myšlienka a národ nie je ani presvedčenie na rozdiel od vedeckého ateizmu. Národ vytvára svoje vlastné viac či menej hodnotné obrazy o sebe, svoje koncepty, myšlienky a presvedčenia – pričom „Národy nehynuli ani tak pre vojny, ako pre rozvratné myšlienky. Nezdravé pomýlené idey viac zničili, viac vyčerpávali, ako akékoľvek iné nešťastia.“ (Jozef Tiso in Slovák 1934, č. 221)
Čo je teda národ v ľudáckom ponímaní?
„Jednota krvi, jednota územia, jednota reči, jednota mravu, duchovná jednota kultúry a vedomie spoločného osudu sú už dnes zakorenené v povedomí každého Slováka. A toto povedomie nás oddeľuje od hociktorého iného národa.“ (Jozef Tiso in Slovák 1933, č. 214).
Národ sám je v ľudáckom ponímaní stvorená jednotná kolektívna bytosť, „…organický celok, ktorý má svoje predpoklady, má svoje pravidlá, od nás nezávislé, a má svoj konečný cieľ, ktorý velí a vyžaduje si bezpodmienečné rešpektovanie“ (Jozef Tiso in Slovák 1927, č. 289), ktorú môžeme skrz jej korpus exaktne nájsť v hmotnom svete v podobe tela a krvi jeho nositeľov, ktoré sú v prieniku svojich typických znakov telom a krvou národa. Národ neexistuje iba v mysliach ľudí, ale žije a slobodne a energicky sa rozhoduje o svete v modeloch svojho jazyka, v ktorom o tomto svete premýšľa. Zjavuje nám to sám Stvoriteľ, keď nám hovorí o prvom národe: „Hľa, sú jedným národom, všetci majú jeden jazyk; toto je začiatok ich činov a veru neodstúpia od ničoho z toho, čo si zaumienili urobiť.“. /lat. – „Ecce, unus est populus, et unum labium omnibus: coeperuntque hoc facere, nec desistent a cogitationibus suis, donec eas opere compleant.“/ (Gn 11,6)
Unus est populus – sú jedným ľudom, resp. presnejšie: jedným (telom a krvou) je ľud čím národ je jednotou ľudu.
Jedno telo, korpus národa, teda tvorí mnoho tiel jeho nositeľov, ale ako upozorňuje Jozef Tiso: „Nie množstvo jednotlivcov tvorí národ, lež mnoho tým istým vedomím vedených jednotlivcov,“ (Jozef Tiso in Slovenská politika 1940, 62) pričom biblickým predobrazom spoločného vedomia je práve spoločný jazyk národa a s ním spojené modely myslenia a vzorce správania.
Kým všetci mali jeden jazyk, boli jedným národom – keď Boh pomiatol jazyky (Gn 11, 7-8), prirodzene vytvoril „po celej zemi“ s mnohými jazyky aj mnohé národy, ale bez toho, aby porušil, čo zjavil predtým: každý národ zostal „jedným korpusom“, jedným, ktorý zatiaľ dedil miesto zákona iba dedičný hriech a spoločný jazyk, ale od spoločných otcov – teda zo spoločného národného korpusu jednej krvi a jedného tela.
Ak by niekto ale stále chcel namietať, že atribútom nadprirodzného národa môže byť pokojne jazyk bez tela a krvi, nech načúva Knihe Sirachovcovej:
„Chváliť nám patrí slávnych mužov, svojich otcov ako nasledovali po sebe.“ /lat. – „Laudemus viros gloriosos, et parentes nostros in generatione sua.“/ (Sir 44, 1)
Čo inšie môže v tradícii značiť prívlastok otcov „tak ako nasledovali po sebe“ (in generatione sua), ak nie práve kontinuitu ich rodu fyzickú i duchovnú, z tela a krvi a zo slova a jazyka zároveň?
Písmo však pokračuje a pripisuje pozemské zásluhy našim otcom, ich od Boha inšpirovanú telesnú možúcnosť nad rodinou a národom:
„Pre svoju rozvahu stali sa vodcami ľudu a pre svoju zbehlosť v písmach viedli národy. V ich výrokoch sú slová múdrosti; zostavovali piesne a nápevy, písali a prednášali básne. Boli bohatí a obdarení silou; usilovali sa o krásny život a pokojne žili vo svojich rodinách. Všetci dosiahli slávu u svojich súčasníkov, už za ich života ich chválili.“ /lat. – „…et imperantes in praesenti populo, et virtute prudentiae populis sanctissima verba: in peritia sua requirentes modos musicos, et narrantes carmina Scripturarum: homines divites in virtute, pulchritudinis studium habentes, pacificantes in domibus suis. Omnes isti in generationibus gentis suae gloriam adepti sunt, et in diebus suis habentur in laudibus.“/ (Sir 44, 4-7)
Asi najjasnejšie miesto v Písme potvrdzujúce, že národ má svoj telesný korpus, sú však nasledovné verše, kde zmluva otcov /z lat. testament/ sa dedí potomstvom, ktoré je semenom /lat. – semen/ a semeno zas nositeľom pokrvnosti a telesných predispozícií až naveky (in aeternum):
„/Otcovia – pozn. IC/ Zostávajú vo svojom potomstve, posvätné dedičstvo sú ich vnukovia; lebo ich potomstvo zostalo verné zmluve a vďaka im – aj ich synovia. Ich potomstvo zostane naveky a ich sláva nezanikne nikdy.“ /lat. – „Cum semine eorum permanent bona: haereditas sancta nepotes eorum, et in testamentis stetit semen eorum: et filii eorum propter illos usque in aeternum manent: semen eorum et gloria eorum non derelinquetur.“/ (Sir 44, 11-13)
Krásnym zavŕšením tejto knihy Starého zákona v predobraze Kristovej Cirkvi /lat. – „ecclesia“/ a jej svätých je nasledovné:
„Ich telá /otcov – pozn. IC/ odpočívajú v pokoji a ich meno žije z pokolenia na pokolenie. O ich múdrosti rozprávajú národy a zhromaždený ľud ich ospevuje.“ /lat. – „Corpora ipsorum in pace sepulta sunt, et nomen eorum vivit in generationem et generationem. Sapientiam ipsorum narrent populi, et laudem eorum nuntiet ecclesia.“/ (Sir 44, 14-15)
Odkázali sme teda čitateľa na dedičný korpus národa, ktorý nie je čistý výmysel, lež Stvorenie Božie, na rozdiel od toho, keby chcel niekto tvrdiť, že štát či strana majú svoj dedičný a hmotný korpus, či dokonca že „proletári“ zo všetkých národov tvoria jeden hmotný korpus, jednotu národa, jeden ľud…
Odkážme však čitateľa ďalej, na fakt, že národ, či už má svoj vlastný štát alebo ho nemá, nachádza sa v hmotnom svete aj svojím rozmerom krajiny a jej bohatstva, ktoré mu boli prisúdené, a na ktorých fyzicky prebýva sústredené jeho telo a jeho krv, jeho hmotný korpus. Veď aká by to bola láska Božia, ak by Boh, potom ako človeka vyhnal z raja za jeho hriech, nedal človeku jeho časný náhradný domov tu na zemi v podobe jeho krajiny? Akáže by to mohla byť spravodlivosť Božia, ak by Stvoriteľ učinil človeka hladným a nedal by mu polia k jeho nasýteniu, lesy a rudy k jeho hmotnému zabezpečeniu či hory k jeho povzneseniu skrz pohľad na majestát Božieho stvorenia? Ako by len Boh, ktorý sa ponížil pre nehodného človeka na dreve kríži, mohol učiniť jednotný ľud, dať mu jednotné vedomie, jednotnú krv a slobodnú vôľu, a pritom mu nedať priestor, na ktorom by túto svoju vôľu mohol uplatňovať, za ktorý by mohol svoju krv prelievať, a tak sa za kráľovstvo nebeské v zachovávaní dedičstva svojich otcov osvedčovať?
Stvoriteľ vo svojom zjavení ukazuje človeku na príklade vovádzania národa do jeho krajiny v Starom zákone ako je pre Neho dôležité, aby národ jednotného ľudu Božieho mal svoj vlastný domov, svoju zasľúbenú krajinu.
Inak o tom neuzatvárajú ani zakladatelia slovenskej štátnosti v preambule prvého Slovenského štátu: „Slovenský národ pod ochranou Boha Všemohúceho od vekov sa udržal na životnom priestore mu určenom…“.
Napokon, za zasľúbenie zeme medzi Karpatmi a Dunajom Slovenom sa vyslovoval i Jozef Tiso predkladaním argumentov o pôvodnosti dejstvovania slovenského národa na Slovensku: „Slovenský národ nebol vyhodený na povrch svetového dejstvovania len prevratom. Sme starším kultúrnym národom ako hociktorý národ v našom susedstve. Náš slovenský národ staval kresťanské chrámy už vtedy, keď iné národy vandrovali ešte v kočovných hordách. Tento slovenský národ s tisícročnou svojou históriou hovorí, že táto zem patrí Slovensku. Slovenská história nám prikazuje, aby sme si túto zem na večné veky zachovali pre seba.“ (Jozef Tiso in Slovák 1936, č. 217).
Pre Tisu ako katolíckeho kňaza sa tak tradícia dejstvovania slovenského národa na Slovensku uchovaná v histórii stáva príkazom na večné veky, ktorý sa projektuje do prirodzeného práva:
„Odkedy Slováci zaujali túto zem pod Tatrami, odvtedy sú tuná a nikdy ju neopustili. My nie sme včerajší, my tu bývame odpradávna.“ (Jozef Tiso in Slovák 1940, č. 31). „Slovenský národ je právnym dedičom tejto krajiny a kým sa jej sám nezriekne, nikdy nestratí právo rozhodovať nad svojím osudom.“ (Jozef Tiso in Slovák 1935, č. 199)
Jozef Tiso ako verný nasledovateľ tomistickej filozofie uchopuje Božie zasľúbenie krajiny nášmu národu cez skutočnosť poznanú rozumom: „Na tomto území žijú Slováci, majú svoju reč, pestujú vôľu, že chcú ostať Slovákmi. Právo je v pravde a pravda je v skutočnosti. Skutočnosť teda je, že Slováci tu žijú, že hovoria svojou slovenčinou a z tejto skutočnosti vyplýva i právo Slovákov, ako národa, na všetko, čo národu patrí… Slováci tu chcú žiť a chcú si sami vládnuť.“ (Jozef Tiso in Slovák 1938, č. 228)
* aby ale niektorí z uvedeného o „krajine Bohom zverenej národu“ nevyvodili, že to, čo páchajú takzvaní a samozvaní židia dnes v Palestíne, môže byť v súlade s týmto Božím zverením, uveďme aspoň toto: jestvujú opodstatnené pochybnosti, že dnešní sionisti okupujúci Izrael nemajú korpus, teda ani telo, ani krv židovského národa, pričom, ak by ho aj mali, aby naplnili toto Božie zverenie krajiny svojmu národu v Kristovi, museli by mať aj Kristovho ducha, ktorého svojou náboženskou zatvrdilosťou odháňajú, neprijímajú a zatracujú. Palestína by teda podľa Božieho zverenia mala patriť podľa odstupňovanej náležitosti nasledovným:
1) kresťanským Filištíncom, ktorí majú Kristovho ducha a zároveň sú i nositeľmi korpusu národu Svätej zeme;

2) moslimským Filištíncom, ktorí nemajú Kristovho ducha, ale sú aspoň podľa prirodzeného práva nositeľmi korpusu národu Svätej zeme;
Súčasní takzvaní a samozvaní židia, nemajú ani Kristovho ducha, ani nie sú podľa prirodzeného práva nositeľmi korpusu národu Svätej zeme, teda nemajú žiadne právo vládnuť Svätej zemi.

II. Národ je nesmrteľný podľa duše a vzkriesenie a život večný jeho korpusu podlieha zákonu spásy

Čo hovoríme, keď hovoríme, že národ je nesmrteľný? Veď nesmrteľný a večný je len Boh a nesmrteľná je len duša človeka. Chceme tým povedať, že národ má svoju vlastnú dušu alebo že nezomrie jeho telo a krv?

Ak iste, duša národa nie je len lacnou básnickou metaforou, ale do značnej miery skutočnosťou. Veď ak uznávame, že národ má svoje hmotné telo a krv – zložené z typických tiel a krví svojich nositeľov – a slobodne koná v hmotnom svete, môžeme zároveň uznať, že by národ mohol takto konať bez duše?
Určite nie, lebo ak platí, že „[d]uša je nesmrteľný duch, bez ktorého človek ani mysleť ani žiť nemôže,“ (čiastka 53 Malého katechizmu pre katolícke dietky z r. 1934), o čo viac to musí platiť pre národ, ktorý sa skladá z množstva „kývajúcich sa“ krví a tiel „človekov“?

Dušou národa sú vskutku nesmrteľné duše žijúcich, zomrivších i budúcich jeho nositeľov („zapísaných v knihe života“), ktoré predstupujú pred Boží súd. Lebo ako hovorí katechizmus: „Dušu nevidíme, ale ju poznávame z toho, že človek rozmýšľa a slobodnou vôľou odhodláva sa k dobrému alebo zlému,“ (poznámka k čiastke 55 Malého katechizmu pre katolícke dietky z r. 1934) tak poznávame duše národov podľa ich odhodlania sa k dobrému alebo zlému v dejinách a v prítomnosti.

Je však človek, poťažmo národ nesmrteľný i podľa svojho korpusu, krvi a tela? Tradícia nás učí, že človek je podľa krvi a tela rozhodne smrteľný, môže byť však z Božej milosti vzkriesený. Z toho možno vyvodiť, že národ zomrúc podľa svojho tela a krvi, môže byť i cez svojich nositeľov Stvoriteľom oživený podľa svojho ducha (porovnaj 1Pt 3, 13-19), ako nám to Boh Vševládca zjavuje v predobraze zázraku vzkriesenia celého národa, „vojska nadmieru veľkého“ cez proroka Ezechiela:
„Prorokoval som teda, ako som dostal rozkaz. A kým som prorokoval, zaznel hlas a strhol sa lomoz: kosti sa zbližovali, každá kosť k svojmu stavcu. Videl som, ako sa na ne uložili žily a mäso a na povrchu sa im natiahla koža, ale ducha v nich nebolo! I prehovoril ku mne: ‚Prorokuj o duchu, prorokuj, syn človeka; prehovor k duchu: Toto hovorí Pán, Boh: Duchu, príď od štyroch vetrov a ovej týchto pozabíjaných, nech ožijú!’ Prorokoval som teda, ako mi rozkázal; vtom vstúpil do nich duch a ožili. I postavili sa na nohy, vojsko nadmieru veľké.“ /lat. – „Et prophetavi sicut praeceperat mihi: factus est autem sonitus, prophetante me, et ecce commotio: et accesserunt ossa ad ossa, unumquodque ad juncturam suam. Et vidi, et ecce super ea nervi et carnes ascenderunt, et extenta est in eis cutis desuper, et spiritum non habebant. Et dixit ad me: Vaticinare ad spiritum: vaticinare, fili hominis, et dices ad spiritum: Haec dicit Dominus Deus: A quatuor ventis veni, spiritus, et insuffla super interfectos istos, et reviviscant. Et prophetavi sicut praeceperat mihi: et ingressus est in ea spiritus, et vixerunt: steteruntque super pedes suos, exercitus grandis nimis valde.“/ (Ez 37, 7-10)
Nepochybujme, že zmŕtvychvstanie bolo a je možné Pánovi, lebo On hovorí svojim apoštolom: „Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti – a vidíte; že ja mám.“ /lat. – „…videte manus meas, et pedes, quia ego ipse sum; palpate et videte, quia spiritus carnem et ossa non habet, sicut me videtis habere.“/ (Lk 24, 39)
Pritom vieme, že biologická smrť tela je človeku nezvrátiteľná, pokiaľ príde k oddeleniu krvi od tela, zatiaľ čo túto Krv s Telom opakovane spája kňaz z nadprirodzenej moci vo svätom tajomstve sviatosti oltárnej a opakuje tak kalvársku obetu Ježiša Krista a jeho zmŕtvychvstania.
Spolu so sv. Augustínom a jeho pojednaním O kresťanskom boji v čiastke XXIV. o totožnosti Tela Kristovho nepochybujme ani my, že podobne ako Pánovo Telo, ktoré vstalo vo svojej celosti a pôvodnosti z mŕtvych také, aké bolo do hrobu uložené, že Pán zo svojej milosti urobí i korpus verného národa vzmŕtvychvstalý v podobe, v akom je od nepamäti vkladaný do hrobov vo svojich veriacich nositeľoch.
Pán pritom hovorí svojim učeníkom, že vzkriesenie bolo vzkriesením „mäsa“ (carnem) a „kostí“ (ossa), pričom z antropológie vieme, že práve špecifickými úponmi svalov a mäsa na špecifickú kostru odlišujú sa najvýraznejšie korpusy rás a národov…
Ale potláčajúc život telesný ako jednotlivci, pamätajme, že i národ je nesmrteľný skrz svojich nositeľov najmä podľa ducha, ktorý sa skrz ich skutky zapáči Bohu, nemôže však vojsť do nebeskej večnosti svojimi prirodzenými silami ani nemôže sám vzkriesiť svoj zhynuvší korpus; zatiaľ čo v prvom prípade potrebuje pre nesmrteľnú dušu pomoc, čiže milosť Božiu, v prípade druhom zas priam zázrak Boží ako nám Pán zjavil vo svojom slove proroka Ezechiela (porovnaj s čiastkou 57 Malého katechizmu pre katolícke dietky z r. 1934).
V Kristovi – bez toho, aby sme sa nechali vyrušovať prívlastkom izraelským – Otec hovorí ku všetkým národom: „Hľa, ja pootváram hroby, vyvediem vás z hrobov, ľud môj a vovediem vás do izraelskej krajiny.“ /lat. – „Ecce ego aperiam tumulos vestros, et educam vos de sepulchris vestris, populus meus, et inducam vos in terram Israel.“/ (Ez 37, 12) a „Vložím do vás svojho ducha, že ožijete, a dám vám odpočinúť na vlastnej pôde.“ /lat. – „…et dedero spiritum meum in vobis, et vixeritis: et requiescere vos faciam super humum vestram.“/ (Ez 37, 14)
Slučka sa tak uzatvára – národ žije duchom v tele a krvi a koná v krajine mu danej slobodne podľa tvárnosti svojho slova a toho, čo si v ňom slobodne zaumieni, umiera podľa tela a bude podľa ducha vo večnosti zatratený alebo spasený a spolu so svojím korpusom i vzkriesený v kostiach a koži jeho nositeľov podľa ideálu, sentencie Slova Božieho.
Hovoríme tým, že národ bude na konci dní za svoje skutky súdený skrz svojich nositeľov posledným Božím súdom, ako nám to zjavuje Stvoriteľ: „Veru, hovorím vám: Pri obnovení sveta, keď Syn človeka zasadne na trón svojej slávy, aj vy, čo ste išli za mnou, zasadnete na dvanásť trónov a budete súdiť dvanásť kmeňov Izraela.“ /lat. – „Amen dico vobis, quod vos, qui secuti estis me, in regeneratione cum sederit Filius hominis in sede majestatis suae, sedebitis et vos super sedes duodecim, judicantes duodecim tribus Israel.“/ (Mt 19, 28)

Možno si na základe týchto slov predstaviť ako nás, nositeľov slovenského národa, budú spolusúdiť v „dvanástich“ (super sedes doudecim) i naši apoštolskí vladári, králi a učeníci, ktorých moc a vedenie pochádzali od Boha Otca – ako na stoličku prísediacich Bohu zasadnú postupne kráľ Rastic, svätý Cyril a svätý Metod, kráľ Slavomír v osobe svätého Nauma či svätý mučeník Jozef Tiso a spoluvychýlia jazýček najspravodlivejších váh na stranu našej spásy či zatratenia podľa Pravdy, ktorou je Kristus-Kráľ?

S istotou vytriezveného pištoľníka z raných mayoviek môžeme skonštatovať, že náš národ nebudú isto spolusúdiť Hrušovský, Figeľ, Mikloško, Fico, Radičová a s dávkou anti-ekumenizmu potúžení sa odvážme povedať, že to nebude ani šaškujúci fantasta Srholec pápeža Pavla VI. či „omši predsedajúci“ arcibiskup Bezák superstár.

Národ súdený bude podliehať najspravodlivejšiemu rozsudku spásy či zatratenia večného so všetkými jeho náležitosťami a atribútmi, ktoré nám boli zjavené. Tak je istým, že početne veľké národy nebudú veľkými v nebi podľa súčtu svojich živých, umrivších a budúcich nositeľov, ale nebeské národy budú veľké podľa počtu svojich spasených nositeľov, ktorí vojdú oným uchom ihly do kráľovstva nebeského skorej ako hrbaté ťavy, než ako majetkom rozpriestranení boháči…

Ak teda čo i len jedna duša nositeľa národa je spasená, môžeme hovoriť, že tento národ je spasený podľa ducha a jeho vzkriesenému korpusu dá Boh „odpočinutie na vlastnej pôde“ (et requiescere vos faciam super humum vestram) a život večný. Napokon, o večnosti národov môžeme už dnes prorokovať vďaka svätým, ktorí sú v posvätných relikviách našej Cirkvi nositeľmi krvi a tela jednotlivých svojich národov, a o ktorých spáse nám Cirkev dáva svoju záruku svojím slovom.
Čím teda títo svätí učinili večným svoj národ, ktorého boli nositeľmi? Svätí jednoznačne a nespochybniteľne učinili večným svoj národ vierou podľa slov Ježiša Krista, ktorý hovorí Marte, sestre Márii: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie na veky.“ /lat. – „Ego sum resurrectio et vita: qui credit in me, etiam si mortuus fuerit, vivet: et omnis qui vivit et credit in me, non morietur in aeternum.“/ (Jn 11, 25-26)
Teda nie sami svätí zo seba učinili svoje národy večnými, lež ich viera v Ježiša Krista, v Jeho Slovo a Jeho milosť, a podľa modlitby Cirkvi očakávajúcej Pánov príchod práve ich dôsledné nasledovanie Krista: a tak by mal náš národ v záujme svojej večnosti zvolať z hĺbky svojej duše spolu s Cirkvou na kolenách: Pane, nedaj zhynúť tým, ktorí v Teba dúfajú /lat. – „…universi qui te exspectant non confundentur, Domine.“/ a ukáž mi, Pane, svoje cesty a pouč ma o svojich chodníkoch. /lat. – „Vias tuas, Domine, notas fac mihi: et semitas tuas edoce me.“/ (Ž 25, 4)

Vystíhajme sa tiež predtým, aby sme verili, že pod spásou národa myslíme aickú to spásu každého nositeľa tohto národa. Každý bude spasený jedine z milosti Božej podľa svojich zásluh, akurát že jedinečná entita národná môže byť spasená práve vo svojich nositeľoch.

III. Konečným cieľom národa má byť spása, zmŕtvychvstanie a život večný
Spolu s katechizmom spýtajme sa, k čomu stvoril Boh ľudí? A spolu s katechizmom si odpovedajme: „Boh stvoril ľudí k tomu, aby ho poznali, milovali, jemu slúžili a tak spasení boli, to jest, do neba prišli.“ (porovnaj s Tim 2, 4 a čiastkov 56 Malého katechizmu pre katolícke dietky z r. 1934).
Konečný cieľ národa teda nemôže byť zvlčilý život v honbe za bohatstvom a lepšími makroukazovateľmi za každú cenu a so širokými ramenami a ostrými lakťami, kde takýto nízky cieľ zo služby národu vylučuje sám Jozef Tiso: „Organizovať pre ten cieľ, aby sa zabezpečili sociálne výhody a aby sa lepšie mohol uplatniť hlas jednotlivca, to nie je ešte služba národu. Ide o to: vedieť v náboženskom duchu za národ žiť a nie z neho žiť. Ide o to: za národ pracovať, obetovať, žertvovať a mať radosť z toho, že je národ veľký a šľachetný. Lebo keď je národ veľký a šľachetný, som veľký a šľachetný aj ja.“(Jozef Tiso in Slovák 1939, č. 153)

Konečným cieľom národa, jedine skrze ktorý možno o národe hovoriť ako o nadprirodzenom, je jeho zmŕtvychvstanie. Zmŕtvychvstanie národa v mene Spasiteľa Ježiša Krista.

IV. Ciele národnej výchovy sa musia podriadiť konečnému cieľu, najvyššiemu možnému zámeru národa

Ľudácka národná výchova teda musí učiť, že každý národ sa musí usilovať stať veľkým národom, no nie v zemskej časnosti, lež v nebeskej večnosti. Ak je túžba po Bohu výslovným príkazom pre každého človeka, o čo naliehavejším príkazom je pre každý národ, ktorý sa tak má usilovať byť veľkým v počte spasených, teda blízkych Bohu?!

Ľudácka národná výchova jedine môže učiť, že „[l]áska k národu je náboženským príkazom a previňuje sa proti štvrtému prikázaniu, kto nemiluje svoj národ. Nesie biľag nielen ako zradca pozemský, ale aj ako priestupník, ktorý nedodržiava Božie príkazy.“ (Jozef Tiso in Slovák 1939, č. 197)
Ľudácka národná výchova musí tiež rozhodne učiť, že národ, nad ktorého budúcimi pokoleniami bdie Stvoriteľ, ktorého súčasné kosti drží po hromade Slovo Božie ako morálny zákon v nás, a ktorého zoschnuté kosti na Jeho rozkaz oživuje vánok Ducha Svätého, – tak, že takýto národ nemôže byť výmyslom človeka, ktorý by vo svojej podstate podliehal zmenám podľa ľudských rozmarov, či rozmarov iných stvorení – ktorý by ako akýsi koncept ľudskej mysle vznikal a zanikal, stával sa aktuálnym a následne prežitým…
Ľudácka národná výchova nemôže tiež učiť inšie, než že skutky národa, teda jeho tvorba a kultúra, jeho starostlivosť o svoj korpus a krajinu a jej bohatstvo, o svoj jazyk a najmä, čo najtesnejšie svoje priblíženie sa k Slovu Božiemu, sú jedinými prostriedkami zmŕtvychvstania nášho národa, nad ktorými máme moc slobodne rozhodnúť.
Ľudák musí teda:
1) usilovať sa o svoju spásu, aby v jeho priblížení sa Bohu bol priblížený i jeho národ;

2) modliť sa za duše svojich otcov, skrz spásu ktorých bude spasený a k životu večnému vzkriesený i jeho národ;

3) starať sa o čistotu svojho tela a krvi ako schránky a jej tmelu, ktorá má poslúžiť budúcemu Božiemu zázraku vzkriesenia čistého tela a oživenia čistej krvi pre život večný;

4) dbať o hroby svojich otcov, v ktorých spočíva najväčšia časť korpusu jeho národa, a ktoré sa majú spolustať matériou pre budúci Boží zázrak vzkriesenia národa;

5) pestovaním približovať slovo svojho jazyka k Slovu Božiemu;

6) prijať a žiť, pestovať a zveľadiť dedičstvo otcov duchovné i hmotné, pričom:

a. duchovné: je to dedičstvo tradície a učenia všetkých našich predstavených, od hlavy našej rodiny, cez našich učiteľov, nadriadených, kráľov, vladárov, otcov Cirkvi až k jeho úplnej jednote s adoptívnym dedičstvom nášho Božieho synovstva, kedy na kolenách voláme „Abba“, Otče…

b. hmotné: starať sa o krajinu a jej bohatstvo, ktorá mu bola zverená ako korune všetvorstva do užívania, a preto musí poznať nielen krásu vlasti, lež i sociálnu nosnosť a význam tohto životného priestoru, aby poznal aj sociologickú a hospodársku tvárnosť vlasti a učil sa tento životný priestor sociálne zorganizovať a využiť pre národ v istej usporiadanej, organizovanej a hierarchizovanej štátnej forme, aby sa usiloval v nej uskutočniť sociálnu spravodlivosť, sociálnu tvorbu a sociálny poriadok v národe (porovnaj Čečetka, Juraj: Príručný pedagogický lexikón. Zv. I. Kompas: Turčiansky svätý Martin, 1943, str. 430-432).

7) zabezpečiť a ochrániť život svojho dediča zdedenej tradície;

8) odovzdať svojmu dedičovi (in generationen et generationen) to, čo prijal, vo svojej úplnosti a neporušenosti.
Tak nám Pán Boh pomáhaj!

Igor Cagáň,
autor je členom o. z. Nové slobodné Slovensko