Príchod kresťanstva do sveta
Mohamedanizus i protestantizmus sa tiež rýchlo rozšírili. Toto je historická udalosť. Lenže i tu i tam prirodzené príčiny účinkovali. Náboženstvo Mohameda je náboženstvom tela, ktorého silným spojencom je zmyselnosť. Zbraňou tohto náboženstva nebolo presvedčenie, ale meč – ono sa potiaľ rozšírilo, pokiaľ siahal meč Mohamedánov. Kdekoľvek bol nejaký kresťanský život, tam on nevedel opanovať nikoho.
Protestantizmus zase: a) nevystupoval ako nové náboženstvo, ale ako reforma, b) on sa nerozširoval medzi pohanmi, ale medzi kresťanskými národmi, pretože c) so zásadou slobodného skúmania nadŕžal pýche ľudskej, d) so svojou zásadou „solafides“ s odhodením sebazaprenia a dobrých skutkov (pôst, spoveď, celibát) sa zaliečal ľudským náruživostiam, e) so zásadou cuius regio, eius religio – vyhlásil panovnícky absolutizmus a túto neobmedzenú panovnícku moc učinil svojim misionárom, a čo je najhlavnejšie f) odobratie cirkevného majetku podnecovala horlivosť panovníkov. Podľa Buchmanna, koppenhágskeho luteránskeho pastora: „Luther dal panovníkom bohaté kláštory a opátstva, kňazom ženy, obyčajným ľuďom bezuzdnú slobodu; a toto veľmi potislo jeho vec.“ (Wetzel: Das Vaterh. 76.)
Menovite rozšírenie protestantizmu má ráz búrania. Váľať ale je sto ráz ľahšie ako budovať. Ten krásny chrám, ktorý vystavila usilovná práca za desiatky rokov, možno za niekoľko dní zbúrať. Aj pád vo viere môže byť prácou jednej slabej hodiny: obrátenie je ale ovocím dlhej a namáhavej práce. Protestantizmus ešte ani jeden pohanský národ nepozdvihol z jeho nízkosti na výšku civilizácie.
Kristova viera sa takto nešírila po svete. Vstúpenie kresťanstva na zem a jeho rozšírenie išlo takými bojmi, že jeho rýchle rozšírenie musíme za pravý zázrak pokladať. Tieto boje mali mnoho silných vnútorných i vonkajších príčin.
Vnútorné ťažkosti proti rozšíreniu viery Kristovej spôsobila jej viera a mravouka. Príroda tajomstiev viery (Trojica, vtelenie, vykúpenie, Oltárna sviatosť) vyžadovala od rozumu obetu. Boh, ktorý leží v chlieve a zomiera na dreve kríža, je „pohoršením židom, ale potupou pohanom“. (I. Kor. 4.23.) Jej mravouka zase žiadala veľké nároky od vôle. Spolu s Aristotelom hovorí celý starý vek: „Otrok je duševný nástroj“, kresťanstvo zase hovorí: „Otrok ti je bratom“. Láska k nepriateľom, premnoženie lakomstva, ale menovite požiadavka čistého života nárokovala, aby sa človek z celej svojej bytnosti vyzliekol, celú svoju minulosť zaprel a aby celkom nový, s prísnym sebazaprením spojený život začal. Toto všetko dovršovala povinnosť vyznania viery až po samé mučeníctvo a mnoho ráz verejné vyznanie hriechov. A odplata za všetky tieto veci? Odplata len v budúcom neviditeľnom svete.
Moderný vzdelaný človek dostal kresťanskú výchovu, vyrástol v kresťanskom ovzduší. A trebárs sa riadne nevie celkom oslobodiť od kresťanských právd –, predsa aký rozdiel je medzi jeho životom a medzi učením Kristovej mravo- a vierouky –,odvráti sa od náboženstva a aké ťažké je jeho opravdivé obrátenie! A duša rímskeho a gréckeho národa ešte ďalej stojí od viery Kristovej ako duša moderného človeka. Podľa rímskych a gréckych spisovateľov je kresťanstvo „immodica superstitia – nemalá povera; stultitia, amentia, dementia, furosa opinio – hlúposť, bláznivosť, šialenosť, bláznivá myšlienka; barbaron dogma – barbarský článok viery.“ Tacitus kresťanské náboženstvo medzi tie veci pripočíta, ktoré sú atrocia et pudenda – surové a hanobné.
Dnes aj sláva služby Božej príťažlivo účinkuje na tých, ktorí sú mimo. Z počiatku aj toto chýbalo. Pre prenasledovania v skrytosti a podľa možnosti najjednoduchšie oslavovali sv. tajomstvá.
Na rozširovanie Kristovho náboženstva apoštoli boli najneschopnejší podľa ľudského rátania. Veď oni boli opovrhnutí rybári, z otrhaného a biedneho židovského národa (teterima gens u Tacita), ktorých sami židia vyobcovali zo svojho zhromaždenia, ktorí boli v očiach Rimanov a Grékov predmety opovrženia. K tomu ešte im chýbalo i klasické vzdelanie. Takýchto hlásateľov mohol len ten poslať do sveta, ktorý riekol o sebe: „Nebojte sa, ja som premohol svet!“ (Ján, 16, 39.) Vskutku nebeský obraz sú tí dvanásti rybári, ktorí idú do sveta s tým poslaním, že ho oni pre svojho Majstra získajú!…
Od vonkajška sa tiež celá hromada ťažkostí valila na vieru Kristovu. Najnebezpečnejším nepriateľom kresťanstva bolo neskrotiteľnou nenávisťou naplnené židovstvo.
Židovstvo už vtedy bolo rozpŕchnuté po celom svete. Keď si niekde na svete židia nevedeli pomôcť s kresťanmi, vtedy pohuckali na nich pohanov. Najúčinnejšia ich zbraň bola pomluva. Skutky Apoštolské nám skvelé príklady židovskej nenávisti a zlosti ukazujú. Sv. Justín hodil do očí židovskému Tryptonovi: „Z Jeruzalemu do celého sveta ste poslali povereníkov, ktorí by hlásali, že je kresťanstvo sektou nevery, ktorí dôverníci všetko to hlásali o nás, čo hlásajú tí, ktorí nás nepoznajú.“ – Tertullián synagógu nazýva rovno „teplou hradou našej zlej povesti“ (Seminárium infamiae nostrae).
Mnoho zlého zapríčinili aj tí, ktorých môžeme nazývať domácimi nepriateľmi kresťanstva, ktorí pochádzali z lona kresťanstva. To boli podľa svojho rozumu pokračujúci kacíri, proti ktorým už apoštoli museli ťažký boj viesť. (Simon Magnus, Marcion, Cerinthus, so židov kresťania), a ktorí v dobách poapoštolských stále znepokojovali kresťanov. Kacíri menovite preto boli nebezpeční, lebo oni proti cirkevnej vrchnosti búrili, čistotu náuky Kristovej znebezpečovali a s ich nenávistným krikom už vtedy v takom svetle stavali Cirkev, ako by ona reformu viery potrebovala. (Nie síce podobnou nenávisťou, ale svojou bezmiernou samodôverou aj dnes mnoho škody zapríčiňujú takzvaní „reformátori“, ktorí miesto toho, aby seba a svojich blížnych zreformovali, so svojim krikom taký náter dávajú, akoby Cirkev Kristova reformy potrebovala.)
Najsilnejším vonkajším nepriateľom bol všemohúci rímsky cisár, ktorý v povedomí svojej moci vyniesol smrteľný ortieľ „non licet vos esse – nesmiete byť“ – a celú moc nesmiernej rímskej ríše vzal do boja proti kresťanstvu.
Cisár videl v kresťanoch svojich osobných nepriateľov, nakoľko mu odpierali úctu Božiu. Silného spojenia proti kresťanom mal cisár aj vo vlasteneckom presvedčení; pretože vedúce kruhy ríše si mysleli, že po zrútení sa štátneho náboženstva, zrúti sa aj sama ríša. Kresťanov ničiacu horlivosť rozduchovali v cisárovi tí, ktorí mali výhody zo štátneho pohanského náboženstva. Riadne hovoria, že štátna a kultúrna jednota ríše rímskej priala rozšíreniu kresťanstva. Toto je pravda. Ale aj to stojí, že táto jednota aj prenasledovaniu kresťanstva obľahčovala.
Ako to predpovedal Pán, krvavé prenasledovanie jeho veriacich sa začalo hneď na prvé Turíce, hneď po narodení Cirkvi v Jeruzaleme, Palestíne a pokračovalo sa v Rímskej ríši tak, že Cirkev vo svojom 30. veku, za času Nera, už mala nesmierne množstvo mučeníkov (Tacitus – ingens multitudo).
Kto sa stal kresťanom, ten sa znepriatelil riadne so svojou rodinou, stratil spoločenské výhody a bol vydaný všemožným ukrutnostiam vrchnosti. Ba môžeme smelo tvrdiť, že krst dával vstupenku na mučenícku smrť. Behom troch storočí podľa výpočtu spisovateľov jedenásť miliónov kresťanov z rozličného rodu a stavu podstúpilo mučenícku smrť za svoju vieru.
Navzdor tisícnásobným vonkajším aj vnútorným prekážkam sa kresťanov tak rýchlo rozšírilo, že už sv. Pavol hovorí o náboženstve kresťanskom ako o takom, ktoré sa „po celom svete hlása“. (Rim. 18.) Pod Nerom nesmierne množstvo kresťanov vytrpelo mučenícku smrť. Za času Trajána podľa udania Plimiusa Bythinia už bola kresťanská. V treťom storočí už takto hovorí pohanským Rimanom Tertullián: „Včerajší sme a naplňujeme vám všetko – mestá, ostrovy, osady, mocnosti, ba aj samé tábory, cisársky palác, senát, fórum, – len práve vaše kostoly vám necháme“. A na počiatku štvrtého storočia, navzdor stáleho ničenia kresťanov, sv. kríž sa už tam víťazne skveje na cisárskom paláci.
Ozaj, čo bolo príčinou tejto samojedinej svetovej udalosti? O Mommsenovi hovoria, že preto nenapísal IV. zväzok svojich rímskych dejín, lebo rýchle rozšírenie a víťazstvo kresťanstva si nevedel prirodzenými príčinami vysvetliť. Kto je nie vo svojej predpojatosti otrokom nejakej evolučnej teórie, ten musí uznať, že tu stojí pred záhadou, ktorá sa nedá riadnou cestou vysvetliť. Ako sa zjavenie prvého života na zemi a zjavenie ducha v človekovi len zamiešaním Božím dá vysvetliť, podobne aj neslýchané rozšírenie a víťazstvo kresťanstva sa len tak dá rozumieť, že sa do života pokolenia ľudského sám Boh zamiešal.
Veľké ideály Kristove o nekonečnej cene duše, o dôstojnosti a slobode človeka, ako aj tajomstvá viery Kristovej, so znamením nebeského pôvodu prišli na svet. Zázraky Kristove, menovite jeho slávne zmŕtvychvstanie a zázračné skutky apoštolov o tom presvedčili svet, že vo viere Kristovej Božie sily účinkujú, prečo aj rozumnou vecou je, pokoriť sa Kristovi. Milosti náboženstva Kristovho dajú sily, obrátením na obranu duše.
Menovite energia, sila schádzala až dosiať na uskutočnenie šľachetných a krásnych návok. Tohto hojne udelilo náboženstvo Kristovo. Čistý život kresťanov, bratská láska, predtým neslýchaná láska proti nepriateľom, podivné hrdinstvo v mučeníctve, toto boli zázraky milosti Božej, ktoré so silou fyzických zázrakov účinkovali na pohanov. Ak si stane jeden alebo druhý človek do služby šľachetných myšlienok, a ak dá svoje presvedčenie a život, toto nás natoľko prekvapuje ako zástupy kresťanov, ktoré sú za Krista všetkého schopné, títo vystupujú pred mysliacim ako Božie potomstvo.
Kto je len koľko-toľko zbehlý v histórii duší, vie, že obrátenie jedného hriešnika je väčší zázrak ako vzkriesenie mŕtveho (sv. Augustín) a že obrátenie bez milosti Božej je nemožným. Obrátenie sveta zo skazenosti pohanstva je najväčší mravný zákon dejín sveta, ktorý makave dokazuje Božskú moc viery Kristovej.
(Anton SZUSZAI – Apológia, čili sústavná obrana základných právd katolíckej viery. Ružomberok: LEV, 1924)