Svätá omša stredom liturgie
Obetou svätej omše sa nám nekrvavým spôsobom sprítomňuje krvavá, jediný ráz vykonaná obeta Kríža (Tridentský snem), Sv. omša je pravou obetou. V nej sa obetuje ten istý Ježiš Kristus, ktorý zomrel na kríži, a tým vykúpil ľudské pokolenie od večného zatratenia. Teda Ježiš Kristus je obetným darom i obetujúcim kňazom vo sv. omši. Každá obeta nadobúda hodnotu od obetného predmetu a od hodnosti obetujúceho kňaza. Kristus Bohočlovek, ako obetujúci a obetovaný, dodáva tejto obeti nekonečnú hodnotu.
Kristus sa obetuje pod spôsobom chleba a vína. Túto obetu ustanovil Kristus na spôsob obetnej hostiny, preto sa obetuje pod rúškom pokrmu a nápoja, ktoré, premenené na jeho telo a krv, slúžia za nadprirodzený pokrm duše. Spôsoby chleba a vína sú podstatne potrebné na vykonanie obety, lebo ju robia obetou viditeľnou a prirodzenosť požaduje obetu viditeľnú.
V čom záleží podstata tejto obety? Zaiste v Kristovom úmysle byť obetovaný pod spôsobom chleba a vína. Kristus pod spôsobom chleba sprítomňuje to isté telo, ktoré na kríži zomieralo za nás, a pod spôsobom vína sprítomňuje tú istú krv, ktorú vylial na kríži za naše spasenie. Osobitné sprítomnenie tela a krvi oddelene dostatočne naznačuje a dokazuje, že ide o tú istú obetu ako na Kalvárii, veď oddelenie krvi od tela znamená smrť. Pravda, i pod spôsobom chleba ako i pod spôsobom vína je prítomný celý Kristus ako Bohočlovek. Konsekrácia, premenenie, tvorí podstatu omše svätej, tu sa nekrvavým spôsobom sprítomňuje a obnovuje dej na Kalvárii.
Ale načo bolo potrebné obnovovať obetu Kríža, keď krvavá obeta Kristova nadmieru stačila na vykúpenie ľudstva? Obeta Kríža je dielom samého Krista, len jeho osoby. Nekrvavá obeta, obnovovaná a sprítomňovaná „od východu slnka až na západ na každom mieste“, je obetou mystického Krista: Hlavy a Tela. V obete omše svätej obetuje sa Kristus ako Hlava, ale Hlava sa nemôže obetovať, aby sa s ňou spolu neobetovalo aj Telo. V omši svätej sa teda obetuje Kristus a obetuje i svoju Cirkev a Cirkev obetuje Krista, ale s ním spolu obetuje i seba. Keď je ona obetou mystického Krista (t. j. mystického tela Kristovho – Hlavy a Tela – Krista a Cirkvi), musí sa vykonávať vždy a vždy a všade až do konca sveta, lebo údy mystického Krista budú žiť vždy a všade až do konca sveta, aby mohli byť prítomné na nej a aby si jej ovocie mohli privlastňovať dokonalejším spôsobom, ktorý vyplýva z priamej účasti na obete.
Kristova smrť tvorí podstatu vykupiteľského diela Kristovho. Ale nerozlučne patria k nej aj iné mystériá Kristovho života, veď Kristus nás vykúpil celým svojim životom. Preto právom tvrdíme, že vo svätej omši sa nám sprítomňuje celé vykupiteľské dielo Kristovo. Kristus síce povedal: „To čiňte na moju pamiatku“ a sv. omša v prvom rade je pamiatkou Kristovho umučenia, no liturgia omše po premenení celkom priliehavo spomína nielen umučenie a smrť, ale i zmŕtvychvstanie a nanebovstúpenie Kristovo. Je to bohatstvo, ktoré ťažko vnímame. Preto Cirkev, spomínajúc pri sv. omši najmä na smrť Kristovu, múdro oslavuje v tejže sv. omši obyčajne len jedno tajomstvo. Ten istý Kristus stojí pred nami vždy v inom rúchu a zjavuje sa nám pod iným titulom. Reťaz týchto tajomstiev tvorí chrbtovú kosť liturgického roka.
Každá omša znamená príchod Krista medzi svojich. Starokresťanská liturgia pred omšou veľkých sviatkov mávala vigíliu, pripravovala sa na príchod Kristov v mystériu sviatku. Anticipovala akosi druhý príchod Pánov na konci sveta (parúziu). V liturgii dneška sa i táto myšlienka uplatňuje dosť silno. V každej omši prichádza Kristus medzi nás. Pripravujeme sa na jeho príchod a obetujeme sa spolu s ním. Ale ešte jednu myšlienku máme na mysli. Kristus nás povoláva ku svojmu kráľovskému stolu. Sv. omša je obetná hostina, svadba Baránkova, predobraz svadby, ktorú Otec nebeský pripravil v nebi a povolal na ňu všetkých. Sv. prijímanie patrí priamo do rámca sv. omše, mimo omše môže byť len výnimkou, nie praxou. Pravou účasťou na sv. omši je prijímanie pri samej omši bezprostredne po celebrantovom prijímaní. Naším ideálom je, aby všetci, ktorí sú prítomní na sv. omši, pristúpili k stolu Pánovmu.
Každá sv. omša je obetou poklony, vďaky , zmierenia, prosby, a môže sa obetovať za rozličné potreby Cirkvi, jednotlivcov, živých i mŕtvych. Jej cena je nekonečná aj vtedy, keď kňaz, ktorý ju prináša je nehodný. Ovocia sv. omše môžu byť všeobecné, na nich je účastný každý člen Cirkvi, i ten, ktorý nie je prítomný na nej – zvlášť ich obsiahnu tí, ktorí sú skutočne prítomní a získajú viac, ak sú dokonalejšie prítomní. Menej získajú, ktorí sú prítomní ako pasívni diváci, a viac tí, ktorí činne spoluúčinkujú s obetou, ktorí sa zúčastňujú činne (activa participatio). Služobné ovocie získava kňaz a môže ho privlastniť iným, za čo od veriacich dostáva príspevok na výživu (stipendium, eleemosyna). Najzvláštnejšie ovocie obsiahne kňaz, ale ho nemôže privlastniť iným.
Svätá omša je stredom liturgie. V prírode slnko je pevným bodom, okolo ktorého sa všetko točí, a všetko oživuje. Takýmto slnkom liturgie je svätá omša. Oživuje ju a dáva jej náplň. Bez. Sv. omše liturgia by sa pozbavila najpodstatnejšieho obsahu a zvrhla by sa na bezduché obradníctvo. Liturgické hnutie sa usiluje, aby sa sv. omša stala podstatou kresťanského života a oživovala Cirkev i jednotlivca v živote súkromnom aj spoločenskom.
(Misál latinsko – slovenský)