Slobodomurárstvo a podvracanie katolíckej Cirkvi

John Vennari

(Prepis prednášky z Fatimskej konferencie v októbri 2001.)

Tento príhovor bude stručným odhalením slobodomurárskeho dokumentu z 19. storočia „Permanentná inštrukcia Alta Vendita“, ktorý pripravoval program, plán, ktorý nám pomôže pochopiť diabolské zmätenie vysokej hierarchie“, o ktorom hovorila sestra Lucia. Verím, že „Permanentná inštrukcia Alta Vendita“ vysvetľuje pôvod tohto diabolského zmätenia.

Alta Vendita bola najvyššou lóžou karbonárov, talianskej tajnej spoločnosti s väzbou na slobodomurárstvo, ktorá bola spolu so slobodomurárstvom zavrhnutá katolíckou Cirkvou. (1) Otec E. Cahill, SJ vo svojej knihe „Slobodné murárstvo a protikresťanské hnutie“ prehlasuje, že Alta Vendita bola „v tej dobe všeobecne považovaná za vládnuce centrum európskeho slobodomurárstva. (2) Karbonári boli najaktívnejší v Taliansku a vo Francúzsku.

Biskup Rudolf Graber vo svojej knihe „Atanáš a Cirkev našej doby“ citoval istého slobodomurára, ktorý prehlasoval, že „cieľom (slobodomurárstva) už viac nie je zničenie Cirkvi, ale jej využitie tým, že do nej prenikneme.“(3)

Inými slovami, keď slobodomurárstvo nemôže Kristovu Cirkev úplne vyhladiť, plánuje nielen vykoreniť vplyv katolicizmu v spoločnosti, ale využiť cirkevnú štruktúru ako nástroj „obnovy“, pokroku a „osvietenia“ – ako prostriedok presadenia svojich vlastných princípov a cieľov.

Náčrt

Stratégia rozpracovaná v „Permanentnej inštrukcii Alta Vendita“ je ohromujúca svojou trúfalosťou a prehnanosťou. Od počiatku sa v dokumente hovorí o procese, ktorý potrvá desiatky rokov, než bude zrealizovaný. Tí, ktorí vypracovali tento dokument vedeli, že neuzrú jeho naplnenie. Zahájili dielo, v ktorom budú pokračovať budúce generácie zasvätencov. Permanentná inštrukcia hovorí: „v našich radách vojaci umierajú a boj pokračuje.“

Inštrukcia vyzývala k šíreniu liberálnych myšlienok a zásad v spoločnosti a v inštitúciách katolíckej Cirkvi tak, aby postupne po rokoch boli laici, seminaristi, klerici a preláti predchnutí pokrokárskymi princípmi.

Raz by také zmýšľanie natoľko prevládlo, že by boli svätení kňazi, konsekrovaní biskupi a nominovaní kardináli, ktorých zmýšľanie by bolo v súlade s moderným zmýšľaním, ktoré má pôvod v „Princípoch roku 1789“ (pluralizmus, náboženská rovnosť, odluka Cirkvi od štátu atď.)

Nakoniec by bol z týchto radov zvolený pápež, ktorý by viedol Cirkev na cestu „osvietenia a obnovy“. Je potrebné zdôrazniť, že ich cieľom nebolo umiestniť na Petrov stolec slobodomurára. Ich cieľom bolo vytvoriť také prostredie, ktoré by nakoniec stvorilo pápeža a hierarchiu naklonenú ideám liberálneho katolicizmu, pričom by verili, že sú vernými katolíkmi.

Tieto vedúce katolícke osobnosti by potom už neodporovali modernistickým ideám revolúcie (ako bolo stálou praxou pápežov, ktorí zavrhovali tieto liberálne princípy od roku 1789 až do roku 1958), ale zaviedli by ich do Cirkvi. Konečným výsledkom by bolo katolícke duchovenstvo a laici, ktorí by pochodovali pod vlajkou osvietenstva, zatiaľ čo by si mysleli, že pochodujú pod pápežskou vlajkou.

Je to možné?

Pre tých, ktorí možno veria, že tento program je príliš vzdialený, že je to cieľ, ktorý je príliš beznádejný, aby ho nepriateľ dosiahol, by sme mali poznamenať, že už pápeži Pius IX. a Lev XIII. žiadali, aby bola „Permanentná inštrukcia“ publikovaná, bezpochyby preto, aby sa zabránilo takejto tragédii. Títo veľkí pápeži vedeli, že takáto pohroma nie je nemožná. Pokiaľ by však takéto temné pomery nastali, existovali by tri neomylné prostriedky, ako to poznať:

1. Spôsobilo by to otrasy takej závažnosti, že by si celý svet uvedomil, že katolícka Cirkev prešla veľkou revolúciou v súlade so súdobými ideami. Všetkým by bolo jasné, že prebehla „modernizácia“.

2. Zaviedla by sa nová teológia, ktorá by bola v protiklade s predošlou náukou.

3. Slobodomurári by sami hlasito ohlasovali svoje víťazstvo vo viere, že katolícka Cirkev nakoniec „uzrela svetlo“ v takých bodoch, ako sú pluralizmus, zosvetštený štát, rovnosť náboženstiev a v akýchkoľvek ďalších kompromisoch, ktoré boli dosiahnuté.

Pravosť dokumentov Alta Vendita

Tajné listiny Alta Vendita najvyššej lóže karbonárov (talianskej tajnej spoločnosti), ktoré padli do rúk pápeža Gregora XVI., zahrňujú obdobie idúce od roku 1820 do roku 1846. Na žiadosť blahoslaveného pápeža Pia IX. ich publikoval Cretineau-Joly vo svojej práci Rímska Cirkev a revolúcia. (4)

Pápež Pius IX. súhlasným listom z 25. februára 1861, ktorý adresoval autorovi, zaručil pravosť týchto dokumentov, ale nepovolil nikomu vyzradiť skutočných členov Alta Vendita zapletených do tejto korešpondencie.

Úplný text Permanentnej inštrukcie Alta Vendita je taktiež obsiahnutý v knihe Mons. Georga E. Dillona „Odhalenie slobodného murárstva Veľkého orientu“. Keď bol pápež Lev XIII. obdarovaný výtlačkom knihy Mons. Dillona, urobila na neho taký dojem, že nariadil na svoje vlastné náklady skompletizovanie a vydanie talianskej verzie. (5)

V encyklike Humanum Genus vyzýval Lev XIII. katolícke vedúce osobnosti, aby „strhli masku slobodomurárstvu a všetkým ozrejmili, čím skutočne je“. (6) Vydanie týchto dokumentov tlačou je prostriedkom, ako „strhnúť masku“. A ak pápež požiadal, aby boli tieto listy publikované, je to preto, že chcel, aby všetci katolíci poznali plány tajných spoločností na podvrátenie katolíckej Cirkvi zvnútra, aby sa katolíci mali na pozore a v nádeji, že tejto pohrome zabráni.

Permanentná inštrukcia Alta Vendita

Čo nasleduje nie je celá Inštrukcia, ale časť, ktorá najviac súvisí s našou diskusiou.

V dokumente čítame:

„Pápež, kýmkoľvek je, nikdy nepríde k tajným spoločnostiam; je na tajných spoločnostiach, aby učinili prvý krok k Cirkvi s cieľom podrobiť si ju.

Úloha, ktorú si na seba musíme vziať, nie je práca na deň alebo na mesiac alebo na rok. Môže trvať niekoľko rokov, možno storočí, ale v našich radách vojak umiera a boj pokračuje.

Nezamýšľame nakloniť pápežov našej veci, urobiť ich neofytmi našich princípov, propagátorov našich ideí, to by bolo smiešnym snom a ak sa veci nejakým spôsobom obrátia, ak by mali kardináli alebo preláti napríklad zo svojej vlastnej vôle vstúpiť do časti našich tajomstiev, nie je to vôbec podnetom priať si ich povýšenie na Petrov stolec. Takéto povýšenie by nás zničilo. Sama ambícia by ich viedla k apostáze, potreba moci by ich prinútila obetovať nás. Čo musíme žiadať, čo by sme mali hľadať a na to čakať, ako Židia čakajú na mesiáša, je pápež podľa našich potrieb…

S tým budeme pochodovať na obliehanie Cirkvi bezpečnejšie než s pamfletmi našich bratov vo Francúzsku a dokonca i než so zlatom Anglicka. Chcete vedieť dôvod pre to? Je to tím, že s týmto už nepotrebujeme k roztriešteniu veľkej skaly, na ktorej Boh vybudoval Svoju Cirkev, Hannibalov ocot (narážka na udalosť, kedy pri prechode Álp, keď cesta ďalej neviedla, Hannibal rozhodol preraziť cez skalu novú. Vojaci zapálili hranicu z porúbaných stromov a rozžhavenú skalu potom polievali octom, aby skrehla. Potom vzali železné nástroje a do takto upravenej skaly začali tesať novú cestu – pozn. prekl.), ani nepotrebujeme strelný prach, ani naše zbrane. Máme v tejto ľsti zapojený malíček Petrovho nástupcu a tento malíček je tak dobrý pre túto krížovú výpravu ako sú všetci Urbanovia II. a všetci svätí Bernardovia v kresťanstve.

Nepochybujeme, že prídeme k tomuto najvyššiemu cieľu nášho úsilia. Ale kedy? Ale ako? Neznáme ešte nie je vyjavené. Navyše, akoby nás nič nemalo odvrátiť od vypracovaného plánu a naopak všetko by malo k nemu smerovať, akoby už zajtra mal úspech korunovať dielo, ktoré je sotva načrtnuté, prajeme si v tejto inštrukcii, ktorá ostane tajná pre obyčajných novicov, dať vedúcim predstaviteľom najvyššej Vente istú radu, ktorú by mali vštepiť všetkým bratom vo forme inštrukcie alebo interného predania…

Teraz teda, aby sme nám zaistili pápeža požadovaných parametrov, je prvou otázkou jeho vytvarovanie… snívame o generácii vhodnej pre tohto pápeža k vládnutiu. Ponechajte stranou starých ľudí a ľudí dospelého veku. Bežte za mládežou a ak je to možné, dokonca za deťmi… zaistíte si pre seba s minimom nákladov povesť dobrých a rýdzich vlastencov.

Táto povesť zaistí naším náukám prístup do stredu mladých duchovných a rovnako tak aj hlboko do kláštorov. Za pár rokov zaujmú títo mladí duchovní, silou vecí samých, všetky posty, vytvoria najvyššiu radu, budú povolaní k voľbe pápeža, ktorý bude mať vládnuť. A tento pápež, ako väčšina jeho súčasníkov, bude nutne viac či menej predchnutý talianskymi a humanistickými princípmi, ktoré začneme púšťať do obehu. Je to malé horčičné semienko, ktoré zveríme zemi, ale slnko spravodlivosti ho pozdvihne k najvyššej moci a vy jedného dňa uvidíte, akú bohatú žatvu toto malé semienko vydá.

Na ceste, ktorú pre svojich bratov rozprestierame, sa nachádzajú veľké prekážky, ktoré musia byť premožené, ťažkosti rôzneho druhu, ktoré je potrebné zvládnuť. Bratia nad nimi zvíťazia skúsenosťami a jasnozrivosťou, ale cieľ je tak ohromný, že je dôležité napnúť do vetra všetky plachty, aby sme ho dosiahli. Ak chcete revolucionizovať Taliansko, hľadajte pápeža, ktorého portrét sme vám práve načrtli. Ak si prajete ustanoviť vládu vyvolených na tróne babylonskej dievky, nechajte duchovných pochodovať pod vašim práporom a nechajte ich vždy veriť, že pochodujú pod práporom apoštolských kľúčov. Ak zamýšľate nechať zmiznúť poslednú stopu tyranov a utlačovateľov, nastražte svoje siete ako Šimon Bar-Jona, nastražte ich do sakristií, seminárov a kláštorov skôr, než na morské dno a pokiaľ sa nebudete ponáhľať, sľubujeme vám, že váš úlovok bude oveľa podivuhodnejší ako jeho. Rybár rýb sa stal rybárom ľudí, vy priveďte priateľov k apoštolskému stolcu. Budete mať revolúciu šírenú v tiare a pluviáli, pochodujúcu s krížom a práporom, revolúciu, ktorá bude potrebovať len trochu povzbudiť, aby zažala požiar v štyroch kútoch sveta.“ (7)

Na nás je teraz posúdenie toho, aký úspešný tento plán je.

Osvietenstvo, môj priateľ, vanie vo vetre

K veľkej škode katolíckej viere a katolíckemu štátu spoločnosti v 19. storočí stále viac prenikali liberálne princípy Francúzskej revolúcie. Údajne „láskavejšie a miernejšie“ názory pluralizmu, náboženského indiferentizmu, demokracie, ktorá verí, že všetka autorita pochádza z ľudu, mylné pojmy slobody, medzináboženských stretnutí, odluky Cirkvi od štátu a ďalšie novoty sa zmocňovali myslí v poosvietenskej Európe a nakazili politikov aj duchovných.

Pápeži 19. a začiatku 20. storočia viedli v plnej zbroji vojnu proti týmto nebezpečným trendom. S jasnozrivou rozvahou pochádzajúcou z nekompromisnej istoty viery sa títo pápeži nenechali oklamať. Vedeli, že zlé myšlienky, akokoľvek vznešenými sa môžu zdať, nemôžu niesť dobré ovocie. A toto boli skutočne zlé myšlienky, pretože pochádzali nielen z herézy, ale aj z odpadu od viery.

Ako veľkí dôstojníci, ktorí načúvali svojej povinnosti, držať svoje pozície za každú cenu, zacielili títo pápeži mocné delá na omyly súdobého sveta a nepretržite pálili. Encykliky boli ich delovými guľami a oni nikdy neminuli svoj cieľ.

Najničivejšia rana prišla vo forme monumentálneho Syllabu omylov blahoslaveného pápeža Pia IX. v roku 1864. A keď sa dym rozptýlil, všetci účastníci bitky bezpochyby vedeli, kto je na ktorej strane. Demarkačná línia bola jasne vytýčená. V tomto skvelom Syllabe Pius IX. zavrhol principiálne omyly moderného sveta nie preto, že boli moderné, ale preto, že tieto nové myšlienky mali koreň v panteistickom naturalizme a teda boli nezlučiteľné s katolíckou náukou a zároveň boli pre spoločnosť deštruktívne.

Náukou Syllabu bol antiliberalizmus a princípy liberalizmu boli Antisyllabom. To bolo nespochybniteľne uznávané všetkými stranami. Otec Denis Fahey popisoval túto konfrontáciu ako „Pius IX. vs panteistické zbožštenie človeka“. (8) Francúzsky slobodomurár Ferdinand Buissont, ktorý hovoril za druhú stranu, konštatoval to isté: „Výučba nemôže ostať neutrálna medzi Syllabom a Deklaráciou práv človeka.“ (9)

Napriek tomu sa v 19. storočí objavil nový druh katolíkov, ktorí utopisticky hľadali kompromis medzi týmito dvoma postojmi. Títo muži hľadali to, o čom verili, že je „dobré“ v princípoch roku 1789 a pokúsili sa to zaviesť do Cirkvi. Mnoho duchovných, nakazených duchom doby, sa do tejto siete, ktorá bola „nastražená do sakristií a seminárov“ chytilo. Títo ľudia boli známi ako liberálni katolíci. Blahoslavený pápež Pius IX. na nich pozeral s absolútnou hrôzou. Povedal, že títo „liberálni katolíci“ sú „najhoršími nepriateľmi Cirkvi“.

V liste francúzskej delegácii vedenej biskupom Nevers z 18. júna 1871 blahoslavený Pius IX. napísal:

„To, čoho sa bojím, nie je Parížska komúna – nie – to, čoho sa bojím, je liberálny katolicizmus… To som povedal viac než štyridsaťkrát a teraz vám to opakujem pre lásku, ktorú k vám mám. Skutočnou pohromou Francúzska je liberálny katolicizmus, ktorý sa snaží zjednotiť dva princípy tak nezlučiteľné, ako sú voči sebe oheň a voda.“ (10)

Aj napriek tomu počet liberálnych katolíkov stále rástol.

Pápež Pius X. a modernizmus

Táto kríza dosiahla vrchol okolo prelomu storočia, kedy liberalizmus roku 1789, ktorý „vial vo vetre“ sa rozvíril do tornáda modernizmu. P. Vincent Miceli rozlišoval túto herézu ako takú tým, že popisoval „trojicu rodičov“ modernizmu. Napísal:

1. Jeho náboženským predkom je protestantská reformácia.
2. Jeho filozofickým rodičom je osvietenstvo.
3. Jeho politický pôvod pochádza od Francúzskej revolúcie. (11)

Pápež sv. Pius X., ktorý vystupoval na pápežský stolec v roku 1903, rozpoznal modernizmus ako najsmrtonosnejšiu nákazu, ktorá musí byť zastavená. Napísal, že najdôležitejšou povinnosťou pápeža je zaistiť čistotu a integritu katolíckej náuky a ďalej prehlásil, že keby nič neurobil, tak by sklamal vo svojej základnej povinnosti. (12)

Sv. Pius X. viedol vojnu proti modernizmu, vydal proti nemu encykliku (Pascendi) a Syllabus (Lamentabili), zaviedol Protimodernistickú prísahu, ktorú skladali všetci kňazi a učitelia, očistil semináre a univerzity od modernistov a tých neústupných a zatvrdilých exkomunikoval.

Pius X. vo svojej dobe účinne zastavil šírenie modernizmu. Existujú však správy, že keď mu gratulovali k odstráneniu tohto vážneho omylu, Pius X. okamžite odpovedal, že napriek všetkému jeho úsiliu sa mu nepodarilo zabiť onú beštiu, ale ju len zahnať do podzemia. Varoval, že pokiaľ vedúce osobnosti Cirkvi nebudú ostražité, vráti sa beštia v budúcnosti oveľa nepriateľskejšia než pred tým. (13)

Kúria v stave pohotovosti

Málo známa dráma, ktorá sa odohrala počas vlády pápeža Pia XI., názorne ukazuje, že spodný prúd modernistov bol v dobe tesne po Piovi X. živý a zdravý.

Otec Raymond Dulac spomína, že na tajnom konzistóriu 23. mája 1923 sa pápež Pius XI. dopytoval tridsiatich kardinálov Kúrie ohľadom možnosti zvolania ekumenického koncilu. Prítomní boli význační preláti ako Merry del Val, De Lai, Gasparri, Boggiani a Billot.

Kardináli ho od toho odrádzali.

Kardinál Billot varoval: „Existencia hlbokých odlišností v samom strede episkopátu sa nedá skryť… (Oni) riskujú, že dajú priestor diskurzom, ktoré budú naťahovať do nekočna.

Boggiani pripomenul modernistické teórie, ktorým, ako povedal, časť duchovných a biskupov podľahla. „Tento spôsob uvažovania môže prinútiť istých Otcov predkladať návrhy, predstavovať metódy nezlučiteľné s katolíckymi tradíciami.“

Billot bol dokonca ešte presnejší. Vyjadruje svoju obavu z toho, že bude koncil „manipulovaný najhoršími nepriateľmi Cirkvi, modernistami, ktorí sa už pripravujú, ako nám isté známky ukazujú, vyniesť v Cirkvi na povrch revolúciu, nový rok 1789.“ (14)

Tým, že títo kardináli z oných dôvodov zapudili myšlienku na koncil, sa ukázali oveľa vnímavejší v rozpoznávaní „znamenia času“ ako všetci teológovia po Druhom vatikánskom koncile dohromady. Napriek tomu mohlo byť ich varovanie zasadené hlbšie. Mohli ich tiež postrašiť spismi nemálo presláveného osvietenca, exkomunikovaného Canona Roca (1830-1893), ktorý hlásal revolúciu a cirkevnú „reformu“, a ktorý predpovedal rozvrátenie Cirkvi, ktoré by privodil koncil.

Rocove revolučné blúznenie

Vo svojej knihe „Atanáš a Cirkev našej doby“ cituje biskup Graber Rocovu predpoveď „novej osvietenej Cirkvi“, ktorá by bola ovplyvnená Ježišovým socializmom“. (15)

V polovici 19. storočia Roca prorokoval „Novú Cirkev, ktorá nebude schopná podržať čokoľvek zo scholastickej náuky a pôvodnej formy predošlej Cirkvi, avšak obdrží posvätenie a kanonickú jurisdikciu od Ríma.“

Roca taktiež prorokoval liturgickú reformu. S odkazom na budúcu liturgiu veril, že „božský kult smerovaný liturgiou, obradom, rituálom a nariadeniami rímskej Cirkvi zanedlho postúpi prerod na ekumenickom koncile, ktorý v ňom obnoví ctihodnú prostotu zlatého veku apoštolov v súlade s prikázaním svedomia a súčasnej civilizácie.“

Predpovedal, že skrze tento koncil príde „dokonalý súlad medzi ideálmi súčasnej civilizácie a ideálom Krista a Jeho evanjelia. To bude posvätením nového spoločenského poriadku a slávnostným krstom súčasnej civilizácie.“

Roca taktiež hovoril o budúcnosti pápežstva. Napísal: „Na dohľad je obeť, ktorá predstavuje slávnostný akt pokánia… Pápežstvo padne, zahynie posvätným nožom, ktorý ukovajú otcovia posledného koncilu. Katolícky vládca je obeťou korunovanou k obetovaniu.“

Roca nadšene predpovedal „nové náboženstvo, nové dogmy, nový rituál, nové kňazstvo.“ Nazýval nových kňazov „progresivisti“ a hovorí o „potlačení“ sutany a „kňazskom manželstve“. (16)

Desivé ozveny Rocu a Alta Vendita je možné nájsť v slovách rosenkruciána Dr. Rudolfa Steinera, ktorý v roku 1910 prehlásil: „Potrebujeme koncil a pápeža, ktorý ho vyhlási.“ (17) Biskup Graber komentoval tieto prorocké poznámky: „Pred pár rokmi to bolo pre nás nepredstaviteľné, ale dnes…“ (18)

Veľký koncil, ktorý sa nekonal

Okolo roku 1948 pápež Pius XII., na žiadosť spoľahlivo pravoverného kardinála Ruffiniho, zvažoval zvolanie veľkého koncilu a dokonca strávil niekoľko rokov čítaním nevyhnutných príprav. Existuje dôkaz, že progresivistické elementy v Ríme Pia XII. odradili od jeho realizácie, pretože tento koncil vykazoval isté znaky, že bude v súlade s Humani Generis. Rovnako ako táto skvelá encyklika z roku 1950, by nový koncil bojoval proti „mylným názorom, ktoré hrozia podkopaniu základov katolíckej náuky.“ (19)

Bohužiaľ došiel pápež Pius XII. k presvedčeniu, že je príliš predčasné vziať na seba takýto významný úkol a zmieril sa s tým, že to „bude na mojom nástupcovi.“ (20)

„Roncalli svätorečí ekumenizmus“

Počas pontifikátu pápeža Pia XII. si Sväté ofícium pod schopným vedením kardinála Ottavianiho uchovalo bezpečne katolícku tvárnosť tým, že držalo divoké kone modernizmu pevne v ohrade. Mnohé z dnešných modernistických teológov s opovrhnutím spomínajú, ako im a ich priateľom v tejto dobe „nasadzovali náhubok“.

Napriek tomu ani Ottaviani nemohol zabrániť tomu, čo sa malo stať v roku 1958. Na pápežský stolec mal vystupovať nový typ pápeža, „o ktorom progresivisti verili, že bude naklonený ich veci“ (21) a donúti neochotného Ottavianiho odstrániť závoru, otvoriť ohradu a pripraviť sa na útek.

Taký stav vecí však nebol očakávateľný. Starý Dom Lambert Beauduin, priateľ Roncalliho (budúceho Jána XXIII.) pri správe o smrti Pia XII., povedal dôverne otcovi Bouyerovi: „Ak zvolia Roncalliho, všetko bude zabezpečené. On bude schopný zvolať koncil a posvätiť ekumenizmus.“ (22)

A tak sa stalo presne, ako Dom Lambert predpovedal. Roncalli bol zvolený, zvolal koncil a posvätil ekumenizmus. „Revolúcia v tiare a pluviáli“ bola v plnom prúde.

Revolúcia pápeža Jána

Je dobre známe a skvelo dokumentované (23), že klika liberálnych teológov (periti) a biskupov sa zmocnila Druhého vatikánskeho koncilu s plánom pretvoriť Cirkev k svojmu vlastnému obrazu skrze zavedenie „novej teológie“. V tomto bode sa kritici a obhajcovia Druhého vatikánskeho koncilu zhodujú.

Vo svojej knihe „Druhý vatikánsky koncil znovunavštívený“ prehlasuje biskup Aloysius J. Wycislo (vášnivý obhajca revolúcie Druhého vatikánskeho koncilu) s radostným zanietením, že „teológovia a biblickí učenci, ktorí boli roky v ,tieni mrakov’ sa objavili ako periti (teologickí experti, ktorí radili biskupom na koncile) a ich knihy a komentáre z doby po Druhom vatikánskom koncile sa stali populárnym čítaním.“ (24)

Poznamenal, že „encyklika Humani Generis pápeža Pia XII. mala… ničivý účinok na množstve predkoncilových teológov“ (25) a vysvetľuje, že „Behom rannej prípravy koncilu boli títo teológovia (hlavne Francúzi a niektorí Nemci), ktorých aktivity boli obmedzené pápežom Piom XII., stále v tieni mrakov. Pápež Ján však potichu sňal zákaz, ktorý postihoval niektorých z tých najvplyvnejších. Napriek tomu ich mnoho zostalo pre predstaviteľov Svätého ofícia podozrivých.“ (26)

Wycislo spieva chválu víťazoslávnych progresivistov ako sú Hans Küng, Karl Rahner, John Courtney Murray, Yves Congar, Henri de Lubac, Edward Schillebeeckx a Gregory Baum, ktorí boli pred koncilom (z dobrých dôvodov) považovaní za podozrivých, že sú teraz vedúcimi svetlami teológie po Druhom vatikánskom koncile. (27)

Prakticky tí, ktorých pápež Pius XII. považoval za nespôsobilých, aby kráčali ulicami katolicizmu, teraz ovládli mesto. A ako by mali byť korunované ich úspechy, krátko po skončení koncilu bola potichu potlačená Protimodernistická prísaha. Sv. Pius X. prorokoval správne. Nedostatok ostražitosti vedúcich osobností podnietil modernizmus k návratu s odplatou.

„Pochod pod novým práporom“

Na Druhom vatikánskom koncile existovalo nespočetné množstvo bojov medzi Medzinárodnou skupinou otcov, ktorí bojovali za zachovanie tradície a progresívnou rýnskou koalíciou. Bohužiaľ to bol nakoniec liberálny a modernistický živel, ktorý zvíťazil.

Každému, kto mal oči k videniu, bolo zrejmé, že Druhý vatikánsky koncil vyhlásil mnohé myšlienky, ktoré boli pôvodne s ohľadom na cirkevné učenie v kliatbe, ale boli v súlade s moderným myslením. To sa nestalo náhodou, ale plánovane.

Progresivisti sa na Druhom vatikánskom koncile vyhli obvineniam z modernistických omylov. Taktiež zámerne do koncilových textov zasadili dvojznačnosti, ktoré zamýšľali zneužiť po koncile. Liberálny koncilový peripetus otec Edward Schillebeeckx pripustil: „použili sme behom koncilu dvojznačné frázy a vieme, ako ich budeme potom interpretovať.“ (28)

Použitím zámerných dvojznačností koncilové dokumenty propagujú ekumenizmus, ktorý bol zavrhnutý pápežom Piom XI., náboženskú slobodu zavrhnutú pápežmi 19. storočia (zvlášť blahoslaveným pápežom Piom IX.), novú liturgiu v zhode s protestantizmom a ekumenizmom, ktorú Bugnini nazýval „veľkým podrobením si katolíckej Cirkvi“, kolegialitu, ktorá postihuje samotné srdce pápežského primátu, a „nový prístup k svetu“ – zvlášť v jednom z najradikálnejších koncilových dokumentov zo všetkých, v Gaudium et Spes. (Dokonca aj kardinál Ratzinger pripustil, že Gaudium et Sps je prestúpený duchom Teilharda de Chardina.) (29)

Ako Permanentná inštrukcia Alta Vendita dúfala, myšlienky liberálnej kultúry nakoniec získali príchylnosť medzi hlavnými postavami v katolíckej hierarchii a rozšírili sa tak v celej Cirkvi. Výsledkom je bezprecedentná kríza viery, ktorá sa ďalej zhoršuje. Zatiaľ, čo zároveň nespočetné množstvo vysoko postavených duchovných zjavne opitých „duchom Druhého vatikánskeho koncilu“ nepretržite vychvaľuje ony koncilové reformy, ktoré nás do tejto pohromy zaviedli.

Jasot slobodomurárskych davov

Nielen mnohé cirkevné vedúce osobnosti, ale taktiež slobodomurári slávia obrat udalostí, ktoré koncil spôsobil. Radujú sa, že katolíci nakoniec „uzreli svetlo“ a že mnoho slobodomurárskych princípov je Cirkvou potvrdených.

Yves Marsaudon zo škótskeho rítu slobodomurárstva vo svojej knihe „Ecumenism Viewed by a Traditional Freemason (Ekumenizmus očami tradičného slobodomurára)“ chváli ekumenizmus rozvinutý na Druhom vatikánskom koncile. Povedal:

„Katolíci… nesmú zabúdať, že všetky cesty vedú k Bohu. A budú musieť prijať, že sa táto odvážna myšlienka voľnomyšlienkarstva, ktorú môžeme skutočne nazvať revolúciou prúdiacou z našich slobodomurárskych lóží, skvele rozšírila v chráme sv. Petra.“ (30)

Yves Marsaudon ďalej hovorí: Človek by povedal, že ekumenizmus je legitímnym synom slobodomurárstva.“ (31)

Pokoncilový duch pochybnosti a revolúcie evidentne zahrial srdce francúzskeho slobodomurára Jacquesa Mitteranda, ktorý súhlasne napísal:

„Čosi v Cirkvi sa zmenilo a odpovede, ktoré pápež dáva na najhlavnejšie otázky ako sú kňazský celibát a kontrola pôrodnosti sa vzrušene debatujú v samotnej Cirkvi. Slovo zvrchovaného pontifika je spochybňované biskupmi, kňazmi, veriacimi. Pre slobodomurárov je už ten, kto spochybňuje dogmy, slobodomurárom bez zástery.“ (32)

Marcel Prelot, senátor za francúzsky región Doubs, je pri popise toho, čo sa naozaj stalo, asi najvýstižnejší. Píše:

„Storočie a pol sme bojovali, aby naše názory v Cirkvi zvíťazili a neuspeli sme. Nakoniec prišiel Druhý vatikánsky koncil a my sme triumfovali. Od tej doby sú princípy liberálneho katolicizmu svätou Cirkvou s konečnou platnosťou oficiálne prijaté.“ (33)

Rozchod s minulosťou

Tým „konzervatívcom“, ktorí odmietajú, že Druhý vatikánsky koncil znamená rozchod s tradíciou, a že odporuje predošlému Magistériu, sa nepodarilo naslúchať samotným najvplyvnejším osobám koncilu, ktoré to neobratne priznávajú.

Yves Congar, jeden z tvorcov reformy, poznamenal s tichým zadosťučinením, že „Cirkev mala svoju pokojnú Októbrovú revolúciu.“ (34)

Congar taktiež pripustil, ako keby to bolo niečo, na čo je možné byť pyšný, že Deklarácia o náboženskej slobode z Druhého vatikánskeho koncilu, je v protiklade k Syllabu pápeža Pia IX. Povedal:

„Nemožno poprieť, že potvrdenie náboženskej slobody Druhým vatikánskym koncilom hovorí v podstate niečo iné než, čo povedal Syllabus z roku 1864, a dokonca skoro opak výrokov 16, 17 a 19 tohto dokumentu.“ (35)

A nakoniec, pred pár rokmi kardinál Ratzinger zrejme nevzrušený tým, ako to bude prijaté, napísal, že vníma text Gaudium et Spes z Druhého vatikánskeho koncilu ako „antiSyllabus“. Povedal:

„Ak je žiaduce ponúknuť analýzu tohto textu (Gaudium et Spes) ako celku, môžeme povedať, že (v súvislosti s textami o náboženskej slobode a svetových náboženstvách) ide o revíziu Syllabu Pia IX., istý druh antiSyllabu… Uspokojme sa s tým, že povieme, že onen text slúži ako antiSyllabus a ako taký predstavuje zo strany Cirkvi pokus o oficiálne uzmierenie s novou érou zahájenou rokom 1789“. (36)

Inými slovami s Francúzskou revolúciou a osvietenstvom.

Tento komentár kardinála Ratzingera je znepokojujúci zvlášť preto, že prišiel od človeka, ktorý ako hlava Posvätnej kongregácie pre náuku viery má byť zodpovedný strážca čistoty katolíckej náuky.

Ešte môžeme citovať podobné prehlásenia progresivistického kardinála Suenensa, jedného z najliberálnejších prelátov tohto storočia, ktorý sám bol koncilovým otcom a nadšene hovoril o starom poriadku, ktorý sa zrútil. Slová, ktoré použil, aby ocenil koncil, sú najvýrečnejšie, najdesivejšie a najpreukaznejšie. Suenens prehlásil: „Druhý vatikánsky koncil je Francúzskou revolúciou Cirkvi.“ (37)

Status dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu

Katolíci samozrejme majú právo a dokonca povinnosť vzdorovať tomu učeniu koncilu, ktoré je v rozpore so stálym Magistériom.

Roky boli katolíci mylne presvedčení, že musia prijať pastoračný koncil, Druhý vatikánsky koncil, s rovnakým súhlasom viery ako sú povinní súhlasiť s dogmatickými koncilmi. To však nie je tento prípad.

Konciloví otcovia opakovane hovorili o Druhom vatikánskom koncile ako o pastoračnom koncile – t. j. bol to koncil, ktorý sa nezaoberal definovaním viery, ale jej realizáciou.

Skutočnosť, že je Druhý vatikánsky koncil podriadený dogmatickým koncilom, je potvrdená svedectvom koncilového otca biskupa Thomasa Morrisa. Toto jeho svedectvo nebolo na jeho žiadosť odpečatené až do jeho smrti:

„Cítil som úľavu, keď nám bolo povedané, že tento koncil nemá za cieľ definovať alebo podať konvenčné vyjadrenia k náuke, pretože vyjadrenie k náuke musia byť veľmi starostlivo formulované a ja som pozeral na koncilové dokumenty ako na provizórne a náchylné k opravám.“ (39)

Ďalej je tu dôležité svedectvo tajomníka koncilu arcibiskupa (neskôr kardinála) Pericleho Feliciho. Na záver Druhého vatikánskeho koncilu sa biskupi pýtali arcibiskupa Feliciho na to, čo teológovia nazývajú „teologickou poznámkou“ koncilu. To jest na náukovú „váhu“ učenia Druhého vatikánskeho koncilu. Felici odpovedal:

„Musíme rozlišovať podľa schém a kapitol tie, ktoré už skôr v minulosti boli predmetom dogmatických definícií. Čo sa týka deklarácií, ktoré majú novú povahu, musíme byť rezervovaní.“ (39)

Sám pápež Pavol VI. urobil podobné poznámky, že „kvôli pastoračnému charakteru sa koncil vyvaroval vyhlásiť mimoriadnym spôsobom dogmy obdarené pečaťou neomylnosti.“ (40)

Preto na rozdiel od dogmatického koncilu nevyžaduje Druhý vatikánsky koncil úplný súhlas viery. Mnohoznačné a popisné výroky Druhého vatikánskeho koncilu nie sú na rovnakej úrovni s dogmatickými prehláseniami. Novoty Druhého vatikánskeho koncilu nie sú pre veriacich bezpodmienečné záväzné. Katolíci môžu „mať výhrady“ a dokonca vzdorovať akémukoľvek učeniu koncilu, ktoré by bolo v rozpore so stálym Magistériom.

„Revolúcia v tiare a pluviáli“

Pokoncilová revolúcia nesie všetky znaky naplňovania plánu Permanentnej inštrukcie Alta Vendita a rovnako tak proroctva Canona Roca:

1. Celý svet je svedkom hlbokej zmeny v katolíckej Cirkvi na medzinárodnej úrovni. Táto zmena je v súlade so súčasným svetom.
2. Zástancovia i kritici Druhého vatikánskeho koncilu ukazujú, že určité náuky koncilu predstavujú rozchod s minulosťou.
3. Sami slobodomurári sa radujú, že vďaka koncilu sa ich idey „skvelo rozšírili v chráme sv. Petra“.

Utrpenie, ktoré naša Svätá cirkev v súčasnosti znáša teda nie je žiadnou veľkou záhadou. Ľahkomyseľným ignorovaním pápežov minulosti naše súčasné cirkevné vedúce osobnosti vztýčili kompromisnú štruktúru, ktorá sa sama od seba rúca. Aj napriek tomu, že pápež Pavol VI. bedákal, že „Cirkev je v stave sebazničenia,“ trval, rovnako ako dnešný pontifik, na tom, aby katastrofálne aggiornamento zodpovedné za toto sebazničenie plnou parou pokračovalo.

Je ešte jeden záverečný bod o ktorom sa chcem zmieniť. Netvrdím, že každý duchovný, ktorý presadzuje nové praktiky ako je ekumenizmus, zámerne jedná ako nepriateľ Cirkvi. Preslávený kňaz z 19. storočia, otec Frederick Faber, bol skutočným prorokom, keď v pozoruhodnom kázaní počas svätodušných sviatkov v Londýnskom oratóriu v roku 1861 povedal:

„Nesmieme zabúdať, že keby všetci zjavne dobrí ľudia boli na jednej strane a všetci zjavne zlí ľudia by boli na druhej, neexistovalo by žiadne nebezpečenstvo pre nikoho, ani sebanepatrnejšieho zo všetkých vyvolených, aby bol zvedený lživými zázrakmi. Sú to dobrí ľudia, skôr dobrí, musíme dúfať, že stále dobrí, ktorí majú vykonať Antikristovu prácu a tak bohužiaľ znovu ukrižovať Pána… Majme na pamäti tento charakter posledných dní, že oná podlosť povstane od dobrých ľudí, ktorí budú na zlej strane.“ (41)

Preto verím, že mnohí (nie všetci) duchovní, ktorí podľahli duchu doby a presadzujú koncilový nový program, sú dobrí ľudia na zlej strane.

Potreba odporu

Ako som povedal pri zahájení tejto prednášky, verím, že „Permanentná inštrukcia Alta Vendita“ a jej dopady pomáhajú vysvetliť to, o čom sestra Lucia hovorila, keď varovala pred diabolským zmätením vyššej hierarchie, čo je výraz, ktorý použila nespočetnekrát.

S ohľadom na takéto diabolské zmätenie majú byť jedinými reakciami všetkých dotyčných katolíkov tieto:

1. Modliť sa, zvlášť ruženec.
2. Naučiť sa a žiť tradičnú náuku a morálku katolíckej Cirkvi, ako sa nachádza v predkoncilových katolíckych spisoch.
3. Držať sa latinskej tridentskej omše, kde sa katolícka viera a zbožnosť nachádza v plnosti a nenakazená dnešným novus ordo ekumenizmom.
4. Vzdorovať celou svojou dušou liberálnym pokoncilovým trendom, ktoré páchajú takúto pohromu na Kristovom mystickom Tele.
5. Vľúdne poučovať druhých o tradíciách viery a varovať ich pred omylmi doby.
6. Modliť sa, aby nákazlivý návrat k normálu prenikol dostatočným počtom (ľudí) v hierarchii.
7. Nerobiť nikdy kompromisy.
8. A nakoniec, dôvod prečo sme tu (myslené na Fatimskej konferencii – pozn. prekl.) – podľa svojich najlepších schopností praktikovať a propagovať požiadavky Našej Pani fatimskej.

Poznámky:

1. The Catholic Encyclopedia, Vo. 3 (New York Encyclopeida Press, 1913), str. 330-331.
2. Rev. E. Cahill, J.S., Freemasonry and the Anti-Christian Movement (Dublin: Gill, 1959), str. 101.
3. Bishop Graber, Athanasius and the Church of our Time, str. 39, Christian Book Club, Palmdale, CA.
4. Druhý zväzok, pôvodné vydanie, 1859, znovu vytlačil Circle of the French Renaissance, Paríž 1976; Msgr. Delassus znovu predložil tieto dokumenty vo svojej práci The Anti-Christian Conspiracy, DDB, 1910, Zväzok III, str. 1035-1092.
5. Michael Davies, Pope John’s Council, str.166 Angelus Press, Kansas City, MO.
6. Pápež Lev XIII., Humanum Genus, odst. 31, Tan Books and Publishers, Rockford, IL.
7. Msgr. Dillon, Grand Orient Freemasonary Unmasked, str. 51-56 celý text Alta Vendita – Christian Book Club, Palmdale, CA.
8. Otec Denis Fahey, Mystical Body of Christ in the Modern World, Kapitola VII, Regina ublications, Dublin Írsko.
9. tamže str. 116.10. Citované z The Catholic Doctrine, Otec Michael Muller (Benzinger, 1888?) str. 282
11. O. Vincent Micelli, The Antichrist, str. 133, Roman Catholic Books, Harrison, NY.
12. Papež Pius X., Pascendi (Encyklika proti modernizmu) Odst. 1
13. O. Vincent Micelli, The Antichrist, audioprednáška, Keep the Faith, Inc. Ramsey, NJ.
14. Raymond Dulac, Episcopal Collegiality at the Second Council of the Vatican, Paris Cedre, 1979, str. 9-10.
15. Athanasius and the Church of Our Time, str. 34.
16. Úplný zoznam Rocových citátov tu použitých sa nachádza v Athanasius and the Church of Our Time, str. 31-40.
17. tamže str. 36.
18. tamže str. 35.
19. Úplný zoznam tohto fascinujúceho príbehu sa nachádza v “The Whole Truth About Fatima”, Zv. 3: The Third Secret, Frère Michel z Holy Trinity, str. 257 – 304, Immaculate Heart Publications, Ft. Erie, Ont.20. tamže str. 298.
21. Vicomte Leon de Poncins, Freemasonary and the Vatican, str. 14.
22. L. Bouyer, Dom Lambert Beauduin, a Man of the Church, Casterman, 1964, str. 180-181, citované Otcom Dilderem Bonneterrem v The Liturgical Movement, Ed. Fideliter, 1980, str. 119.
23. tj. The Rhine Flows Into the Tiber O. Ralph Wiltgen, Tan Books and Publishers, Pope John’s Council, Michael Davies, Angelus Press, Kansas City, MO, a Vatican II Revisited, (viď ďalšia poznámka), ktorá spieva chválu na reformu.
24. Aloysius S.J. Wycislo, Vatican II Revisted, Reflections By One Who Was There, Alba House, Staten Island, New York.
25. tamže str. 33.
26. tamže str. 27.
27. tamže str. 27 – 34.
28. Open Letter to Confused Catholics, Arcibiskup Lefébvre, Kansas City, Angelus Press, 1992), str. 106.
29. Kardinál Joseph Ratzinger, Principles of Catholic Theology, (Ignatius Press), str. 334.
30. Open Letter to Confused Catholics, str. 88-89.
31. Yves Marsuadon, Oecumensisme vu par un Macon de Tradition, str. 119-120.
32. Lew Catholicsme Liberal, 1969.
33. Open Letter to Confused Catholics, str. 100.
34. Yves Congar, O.P. citovaný Otcem Georgem de Nantes, CRC, č. 11 , str. 3.
35. Ratzinger, Principles of Catholic Theology, Tequi, Paříž, 1985, str. 42.
36. Open Letter to Confused Catholics, str. 100.
37. tamže str. 100.
38. Rozhovor s biskupom Morrisem, Kiernon Wood, Catholic World News, 27. září, 1997.
39. Open Letter to Confused Catholics, str. 107.
40. Pavol VI., Generálna audiencia 12. januára, 1966, in Inseganmenti di Paolo VI, vo. 4, str. 700, citováno z knihy Atily Sinke Guimaraese, In the Murky waters of Vatican II, Metaire: Maeta, 1997; TAN 1999), str. 111-112.
41. Citácia z The Mystical Body of Christ in the Modern World, Otec Denis Fahey, (Regina Publications, Dublin, 1. vydanie v roku 1935).

Zdroj: Freemasonary Watch

Preklad: Vendée